Anorexia a bulimia - Boj Vyhras

Caute baby,

dnes som bola po dvoch tyzdnoch co abstinujem a stravujem sa ako normalny dospely clovek, prvykrat na nakupoch. Su tu teraz skvele vypredaje, za supku kupite uuuuzasne handricky...prvykrat som sa videla v tych zrkadlach, co sa v nich vidite z kazdej strany - no, nieco som uz pribrala, citim to aj na nohaviciach a dnes som to aj videla...ale nepochytila ma ziadna panika. Viete preco? Uvedomila som si, ze mam takmer 29 a posledne roky som kupovala nohavice v detskom oddeleni! Nohavice co su mi teraz trosku tesnejsie (ale este stale sedia), su urcene pre 12 rocne dievcatka... a ked som si toto uvedomila, tak som sa isla poprehrabavat v oddeleni pre dospelych a povyberala som si sexy tricka a saty, trosku volnejsi strih (koniec-koncov, teraz uz mavam aj nieco v zaludku a to brusko uz nie je take superploche ako prednedavnom, ale take trolilinku okruhlejsie)a hlavne take, v ktorych sa budem citit dobre, napriek tomu, ze mam urcite o 2 kila viacej. A som fakt spokojna. Doteraz by som bola reagovala tak, ze by som nabehla na tvrdy rezim aby som nemusela menit satnik a teraz radsej jem a za par supiek si kupim nieco pekne na seba (väcsina veci mi je stale dobra a myslim, ze ta vaha sa teraz ustali). Je to este vzdy mensia (a rozumnejsia) investicia, ako o par rokov investovat do liekov, operacii...

Inak, nieco vam poviem. Tie dva tyzdne som sa stravovala viac-menej velmi zdravo, hlavne delena strava, ale niekedy ked si robime grilovacku alebo take neskore ranajky, tak si proste dam, lebo je to taka nasa mala rodinna udalosti - proste oslavujeme aj bezny den v tyzdni, to sa myslim clovek nauci len vtedy, ked je vazne chory, alebo ked ma v rodine vazne choreho cloveka...niekedy zasa skocime do restiky a objedname si nejake menu, prideme domov, vsetko povykladame na stol a kazdy ochutna zo vsetkeho. Je to super, pri stole sa rozpravame, srandujeme, pozerame telku a mne to jedlo hrozne chuti a viem, kedy mam dost. Ale k veci - vcera som sa uplne vedome prejedla. Bolo to vecer a zjedla som kvantum vsetkeho mozneho - hlavne same kaloricke veci. Nechala som to v zaludku a dnes som sa s tym cely den borila - nemala som chut na ziadne tazke jedlo, iba ovocie, mineralku, caj...mozno by vam to niekedy tiez pomohlo, to telo kym stravi to mnozstvo kadejakeho jedla, tak vas prejde na dalsich par dni chut na obzerstvo a znova ked zacitite hlad, tak s radostou zjete nejaku ludsku porciu niecoho zdraveho...mne to pomaha. Inak, od buduceho tyzdna (teraz nam tu dost prsalo) nabehnem na trosku intenzivnejsie cvicenie, mam uz par cvikov a tiez chcem zacat s joggingom. Tato postava sa mi paci a chcem si ju trosku spevnit a hlavne udrzat. A nadalej papat, lebo mi neuveritelne chuti:))) Tak drzim aj vam palce, kazdemu prajem ten skvely pocit z prijemne plneho zaludka...

aj ja len byt v jedenj internatnej izbe s mojou maminou....

zuju, hned by som isla, ja milujem prahu, citim sa tam ako ryba vo vode.

vecer cestujem s mamou do Prahy pridem az v piatok, neviem si to sice predstavit ako dlho vydrzime my spolu ale budem bojovat.

ty si skvela, ze si sa rozhodla zabojovat, hoci ta to nuti robit vsetko ine.

romanka, evka DAKUJEM moc moc, ste zlate

dufam ze to bude naozaj ok, viem ze teraz z tohto nevycuvam, iked sa to snazim termin oddialovat ale nedari sa mi to :)) co je fajn...
dakujem za povzbudenie, urcite vas budem citat aj nadalej a obcas nieco splechnem:))
ste skvele...

ahoj kyblik, uz si mi tu chybala. stach z nepoznaneho je opodstatneny, neboj to povoli a bude lepsie. odbornik je super, ja som mala vcera terapiu asi tri hodinky a citim sa volnejsie, konecne sme nasli dalsi problem a stanovili si ciele,mne to takto rezimovo vyhovuje.
super, ze mas tak dobru kamosku.
a ver mi, stoji to za to zacat s tym bojovat, a ta bublinato ti nahovara len ppp, budes volna jak vtacik letacik.
mas moj mail, tak sa hocikedy ozvi, popripade ti poslemmailom telefonne cislo, hlavne hovor, hovor a hovor.
drzim ti pasticky.

kýblik
Neboj sa! Nemáš sa čoho. Je vynikajúce, že máš takú kamarátku, ktorá ti pomáha a stará sa takto o teba. Aj ja som mala také stavy, že bez ppp, mi neostane nič. Ale opak je pravdou. Až, keď som sa z toho postupne dostávala, zistila som ako ma to oslobodilo, aká som šťastnejšia, sebavedomejšia, vyrovnanejšia.... Dá ti to veľa. Len neváhaj a choď. Nemusíš sa ničoho báť. A ešte ak kámoška pôjde s tebou, bude to super. Uvidíš aká budeš nakoniec vďačná a rada tomu všetkému. Držím palčeky, nech sa správne rozhodneš.

dievcata citam vas tu stale a niektore prispevky su mi casto povzbudenim dakujem!
ja som teraz v takom stave ze chcem byt ok ale neviem chciet byt zdrava (po hocijakej stranke), a chcem sa naucit normalne jest ale na druhej strane vo mne cast provokuje ze co/kto budem potom? nad cim budem rozmyslat? co budem ratat? budem potom zit v bublinke? viem ze su to hluposti ale aj desny strach z nepoznaneho:(
povedala som kamaratke (ktora o mne vie) ze potrebujem pomoc a prosila som ju nech mi nedovoli cuvnut iked sa o to budem urcite snazit:( (vie ako na mna, inym som vzdy cuvla lebo ma nutili, pri nej to neviem nejako, co je myslim ze dobre)
ale teraz mi napisala ze mi uz dohodla termin stretnutia kde to budem riesit a pojde tam so mnou...
priserne sa toho bojim, bojim sa ze zrazu sa objavim v bublinke ktora nebude mat cim zit alebo ja neviem:(
ako ste na tom vy? viete identifikovat ten pocit alebo zivito ktory bude ak budete "ok"?
dakujem

somtuzasa
Máš úplnú pravdu moja. Potrebovala by som novú robotu a iný režim dňa. Ale akosi neviem čo by som chcela robiť, alebo čo by ma bavilo. Je pravda, že moja práca ma ubíja a beriem ju len ako nutné zlo.. Hoci na druhej strane nezarobím najhoršie a ľudia s ktorými pracujem sú super. Toho sa asi najviac bojím, že to stratím a budem ľutovať ak sa pustím do niečoho nového. Som taká nerozhodná. Keby mi život sám niečo hodil do cesty... Asi sa takto nerozhýbem nikdy... Som veľmi rada, že sa ti darí. Aj sa teším do roboty na kolegyne, ale inak... Radšej by som ostala doma. Ešte že muž je ako vymenený. Som rada, že nám to teraz ako tak klape. Držkaj sa!