Ahojte, viem, že takých tém je tu veľa, viem, že aj veľa ľuďom sa nechce žiť, no ja fakt neviem čo ďalej..áno, uvedomujem si, som zdravá, mám kde bývať, mám čo jesť, atď...čo by druhí za to dali, no mne sa vážne nechce žiť, nemám zmysel života už pár rokov a je to len horšie a horšie..až som sa dostala do tejto fázy, myslím, že aj tá malá iskra vo mne vyhorela...proste najradšej som keď spím, keď neviem o ničom, to, že musím byť hore, chodiť a dýchať je pre mňa námahou a utrpením...chodím do práce, ktorá ma absolútne nebaví, stvrdnem tam takmer celý deň, úplne to musím len odžiť a potom domov, zas to isté, stereotyp, neni ani na nič iné čas...chodím do školy externe na vš, ktorá ma už duplom nebaví a len stresuje, skúšky neviem urobiť, rodičia ma nútia a keď chcem s tým seknúť, hádajú sa so mnou, pretože mi ju platia, pritom som ich o to ja neprosila...kedysi som mávala aspoň stres pred skúškami, no teraz mi je už všetko jedno, aj keď neurobím, mám to na háku a to sa mi vôbec nepáči, niekedy som plakávala každý deň ubolená, teraz už niet ani sĺz, proste zostalo zo mňa len ledva chodiace telo bez kúska iskry, kúska života, bez duše, ktoré tu je naozaj na silu...mám priateľa, ktorého nemilujem, tak ako by som mala, ale skôr je to len niekto s kým si dobre rozumiem a nie som sama...nenávidím sa za toto, pretože všade a všetkým rozdávam len negatívnu energiu a zlo..pretože sa mi nechce ani len komunikovať...a aj keď som ticho, hneď je zle...nemám žiadnu energiu, jednoducho nič...myslím, že mám úplne dodžubanú psychiku, hlavne čo sa týka tej školy, no naši nepovolia, nemôžem si spraviť podľa seba, čo ja chcem a tak to musím znašať, ale do kedy? stále mám väčší a väčší pocit, že raz si asi naozaj hodím slučku a bude pokoj...:( psychiatričke som sa odhodlala asi minulý rok, ale nepomohla mi, ani si nevypočula problém, už aj pirule som mala nejaké trápne...ale to mi ozaj nepomôže...myslím, že v mojom prípade sa mi už nedá pomôcť, ale aspoň som sa vykecala...a aspoň tu..
Nechcem žiť!
Tak si jednoducho treba nájsť niečo, čo ťa bude v živote tešiť, prečo budeš chcieť žiť!
Dmck :
Čo ťa trápi ?
Daj sa na fotenie, pokús sa každý deň urobiť aspoň jednu umeleckú fotku, ak sa nemáš počas dňa na čo tešiť. Čo sa týka školy, tak tú ber len ako tréning mysle, lebo s veľkou pravdepodobnosťou budeš robiť niečo iné.
Prosim ak vam prisla tato sprava dajte mi nejaky kontakt na vas..velmi sa stotoznujem sa vasimi myslienkami a pocitmi ktore ste mali.. prosim ozvite sa
Ďakujem vám všetkým za odpovede, za rady...už toľkokrát som prispievala na všelijaké možné fóra, ale bohužiaľ mi to aj tak nepomohlo, ja som asi fakt stratený prípad, viem, že musím niečo spraviť, aby sa to pohlo, ale naozaj sa cítim bezmocná, raz za čas sa stane, že mám aj lepší deň..ale to je tak asi raz za pol roka a potom opäť len úzkosť a mŕtvola :( keby tak môžem spraviť všetko podľa seba, ísť svojou cestou, ale som akoby uviazaná v predstavách našich, som v ich moci, tým ich nechcem opisovať ako najhorších, práve naopak, vždy mi všetko dali, vo všetkom verili, vždy som mala všetko, po čom som túžila..no nevedia, že na tú školu nemám, že ma absolutne nebaví a len sa trápim a musím sa to len bifliť od slova do slova...keby je na mne, preruším to aspoň na rok, nech by som sa dala do kopy psychicky..a potom nabrala energiu a šla ďalej, ale takto bez síl bojovať, je to oveľa horšie, čakám len kým úplne stroskotám...a hlavne táto škola ovplyvňuje celý môj život, všetky ostatné oblasti..chcem si nájsť aj novú prácu, ale škola ma brzdí..nemôžem ani robiť poriadne iné činnosti, lebo vo vnútri cítim stále nepokoj a len premýšľam nad školou až si sama vyvolám také trasúce pocity celého tela...a som nesvoja a je mi ťažko..neviem ako inak by som to ešte popísala..
prave sa chystam nieco urobit ale neni som este rozhodnuty
Ahoj, podla mna by ti pomohlo, keby si sa vzburila proti vsetkym tym veciam, ktore musis..teda aspon proti niektorym. A uvedomila si svoju slobodu..nemusis chodit do tej skoly, co sa stane, ked to nechas? prinajhorsom ta vasi vyhodia z domu a budes sa musiet postavit na vlastne nohy. potom ta moznost volby ti mozno doda chut do zivota..
Arman, ako jeden z mála na fóre vyvodzuješ osobnú zodpovednosť človeka za problémy. :o) Poteší. Pretože tak to naozaj je. Nie spoločnosť nás ohrozuje, nie prírodné katastrofy, nie iní ľudia, ale sme to len a len my sami a to, ako uvažujeme a hlavne o čom uvažujeme. Nenazvala by som ale ten boj bojom o dušu, skôr bojom o správne uvažovanie a myslenie. Myseľ je tá dominantná v tele, tá spúšťa nálady a pocity. Zlé myslenie, depresívne myslenie vedie k pocitu akoby * olovenej * duše a následne sa ti skutočne v tele vyplavuje olovo a ukladá v jednotlivých orgánoch a časom je zdravotný problém na svete. Už ako reálny prejav chorého uvažovania.
Tadiaľto vedie cesta..vytváranie nových postojov..lepších a znovu a znovu sa v nich utvrdzovať..prečo je pre mňa výhodnejšie uvažovať pozitívne, prečo mám byť nad vecou, prečo sa mám snažiť zbytočne na všetko nereagovať, prečo mám tých druhých tolerovať aj s ich prapodivnými prejavmi..a aký pocit to vo mne vyvoláva. Je to ale nikdy nekončiaci boj, kde veľakrát zlyháme, ale dôležité je ho vôbec začať. Chcieť sa zmeniť a byť lepším. Lebo ak ty si svoj život, tak si tým svoj život aj zlepšíš. ;o)
To platí aj pre teba, milá Zmorená...sila, ktorá ti tak veľmi chýba sa len tak z ničoho nič neobjaví...tú si treba v sebe budovať, kúsok po kúsku, ale nie sebaobviňovaním a snahou o sebadeštrukciu..ale skôr prijatím situácie aká je, samej seba, aká si a začať..práca ťa živí, nie je lepšie byť na dlažbe, škola ti dá možnosť lepšie platenej práce..priateľovi neubližuješ..iba sebe, negatívna energia??? Tak to hop, milá moja...na to nemáš, to by si musela byť inak hlboká, aby si dokázala prerezonovať ľudí okolo seba..a technicky je to nemožné ;o)) Fyzika nepustí..:oP Tak sa pekne usmej a hlavu hore..a zubami nechtami drž tento pocit...ako keď si bola malé dieťa a dostala si prvú barbinku..:o)) Znovu a znovu si v sebe vyvolávaj túto alebo inú príjemnú spomienku..ako pomôcka ti to pomôže. Aspoň sa cítiť lepšie. :o) A s radosťou v srdci rastie aj sila a schopnosť riešiť problémy. :o))
No u mna to trvalo tiez dlhsie a postupne sa to zhorsovalo. Ja som pred troma rokmi aj prestal chodit do prace. Vraj naco, ved to vsetko aj tak nema zmysel. Ale zmysel som si nakoniec nasiel. Zacal som sa divat na svet inymi ocami. Ten pesimizmus sice vo mne zostal aj nadalej ale vzdy sa snazim pozerat na urcite javy aj inak a hlavne sa snazim si vsimat aj pekne veci okolo. Uz teraz viem, ze ked clovek hlbsie hlada, najde aj to pekne. A zrazu sa mu zacne aj trosku darit. Dostavia sa prve uspechy, uspechy v spolocnenstve ludi, prvy kamarati, ktori prinesu prijemne chvile. Kamaratky, ktore maju prijemny hlas a zaujimave nazory. Takze sa tes na tych par peknych chvil, co mozu prist. Povinnosti a to neprijemne, to je len cesta k ich dosiahnutiu. Hladaj ludi, ktori maju o Teba zaujem, ktorym sa pacis, ktori by Ta aj mohli mat radi a nakoniec aj Ty ich.
