Nechcem žiť!

Príspevok v téme: Nechcem žiť!
zmorena

Ahojte, viem, že takých tém je tu veľa, viem, že aj veľa ľuďom sa nechce žiť, no ja fakt neviem čo ďalej..áno, uvedomujem si, som zdravá, mám kde bývať, mám čo jesť, atď...čo by druhí za to dali, no mne sa vážne nechce žiť, nemám zmysel života už pár rokov a je to len horšie a horšie..až som sa dostala do tejto fázy, myslím, že aj tá malá iskra vo mne vyhorela...proste najradšej som keď spím, keď neviem o ničom, to, že musím byť hore, chodiť a dýchať je pre mňa námahou a utrpením...chodím do práce, ktorá ma absolútne nebaví, stvrdnem tam takmer celý deň, úplne to musím len odžiť a potom domov, zas to isté, stereotyp, neni ani na nič iné čas...chodím do školy externe na vš, ktorá ma už duplom nebaví a len stresuje, skúšky neviem urobiť, rodičia ma nútia a keď chcem s tým seknúť, hádajú sa so mnou, pretože mi ju platia, pritom som ich o to ja neprosila...kedysi som mávala aspoň stres pred skúškami, no teraz mi je už všetko jedno, aj keď neurobím, mám to na háku a to sa mi vôbec nepáči, niekedy som plakávala každý deň ubolená, teraz už niet ani sĺz, proste zostalo zo mňa len ledva chodiace telo bez kúska iskry, kúska života, bez duše, ktoré tu je naozaj na silu...mám priateľa, ktorého nemilujem, tak ako by som mala, ale skôr je to len niekto s kým si dobre rozumiem a nie som sama...nenávidím sa za toto, pretože všade a všetkým rozdávam len negatívnu energiu a zlo..pretože sa mi nechce ani len komunikovať...a aj keď som ticho, hneď je zle...nemám žiadnu energiu, jednoducho nič...myslím, že mám úplne dodžubanú psychiku, hlavne čo sa týka tej školy, no naši nepovolia, nemôžem si spraviť podľa seba, čo ja chcem a tak to musím znašať, ale do kedy? stále mám väčší a väčší pocit, že raz si asi naozaj hodím slučku a bude pokoj...:( psychiatričke som sa odhodlala asi minulý rok, ale nepomohla mi, ani si nevypočula problém, už aj pirule som mala nejaké trápne...ale to mi ozaj nepomôže...myslím, že v mojom prípade sa mi už nedá pomôcť, ale aspoň som sa vykecala...a aspoň tu..

arman

No ja mam pocit, ze ked sa prechadzam po Bratislave, tak ludi ako ty pribuda neurekom, pred 10 alebo 15 rokmi ich tu tolko nebolo.
Proste ludia su zdimani, zmiza laska, a pozitivna energia z medziludskych vztahov,
lebo nasa spolocnost robi nieco ZLE, a nechce to stale vidiet.
Pretoze materializmom sa proste daleko nedostane.
Ani rodina, ani kamarati, ani mat co jest, ani mat strechu nad hlavou, a saty... to stale nieje stastie, pokial clovek nieje zdravy a slobodny.
To je uplny zaklad stastia, ze musi byt zdravy a slobodny. Slobodny je len vtedy, ked ma sebavedomie, teda moze si robit, co chce a nema strach... postavit sa inym ludom, nazorom.
Ale ani to este nestaci.
K tomu vsetkemu musi este mat lasku... to neznamena nutne dalsieho cloveka, proste musi byt v nom samom.
Ja si myslim, ze stastie zavisi od vnutornych vlastnosti cloveka, a tam sa nemysli len mozog. Ved casto sa hovori - toto ide zo srdca. V bruchu, v srdci, odtial plynie vela emocii a pocitov, a ked je clovek stale lamany zo vsetkych stran, tak v nom zvitazi strach a neistota... a potom presne, ako hovoris, chodi len take telo bez duse, bez zivota. Zombie.
Ja mi z toho smutno, ale presne na toto zomiera spolocnost, take vyhorenie zvnutra.
Staci sa prejst po ulici, v MHD... to su ludia bez duse, zlomeni otroci.
Je mi z toho tiez smutno, poslednu dobu nieco vnutri lame aj mna, bojujem, ale toho sa bojim najviac, ze uz sa tam ta iskra neobjavi, nechcem tak dopadnut a uvedomujem si to. Niektori kamosi tiez vnutorne zomieraju a akokeby to nevideli, stale len na tie materialne veci sa zameriavaju, stale pred tym utekaju... moria sa v praci, riesia stale nieco mimo seba.
Ja to vidim tak, ze jedian cesta je bojovat o svoju dusu... tak ja volam tento boj, hladat v sebe nejak cestu ku svojmu vnutru, a zistit, v com je problem... preco vyhorievam, co ma trapi, nahlodava a berie mi energiu z duse? Ina cesta nevedie. Ziaden psycholog, psychiater... este nebodaj tabletky a antidepresiva brat. Nie. Podla mna to musi kazdy clovek vyhrat sam tak, ze sa snazi bojovat o svoju dusu, inak z neho ostane len telo bez duse.
Lahko to vidno na detoch... tie este dusu maju, ako lahko sa vedia zabavit, hrat, usmievat sa, saskovat, zit. Dospely je casto uz len chodiaca mrtvola.
zmorena, prajem ti vela stastia v boji o svoju dusu... je pekne ze si si to uvedomila, trapi ta to, a riesis to. Lebo vela ludi predtym ujde, a velmi rafinovane... ale potom to casom prijde - kriza, a zrutia sa do depresie, co to za falosny bezduchy zivot vlastne zili.

zmorena

kukucko a koľko to trvalo?? pretože ja už to mám asi 5 rokov, len to postupovalo viac a viac k horšiemu..naozaj nemám z ničoho radosť...všetko je to preto, že musím...celý život je len povinnosť...

kukucko

Hm, ani mne sa nechcelo zit a preslo ma to nakoniec. Vies co, dajme sa spolu dokopy, mozno si este spolu uzijeme radosti a zachranime tak dva nase zivoty. ;-)