Čaute, už asi 305ta moja téma :-D...Ale plne si uvedomujem, že je už so mnou nuda a neviem komunikovať s ľuďmi, veľmi ťažko nadväzujem nové známosti, keď sa ma ľudia niečo pýtajú, len prikývnem, alebo sa tupo usmievam, bez slov...Dnes som bola na kúpalisku, vzal ma kamoš, mal tam celú partiu 20tich ľudí a ja som dokázala prehovoriť s jednou slečnou a jej kamošom aj to po pol hodine. Všimla som si, že neviem o čom kecať, normálne ma nič nenapadne, čo by sa dalo rozoberať, dokonca sa neviem ani opýtať žiadnu vec... Už ma to trošku začína hnevať, lebo som si toho vedomá, ale neviem prečo nedokážem prelomiť bariéru... Proste sedím ticho a rozmýšľam, čo by som sa tak opýtala, niekedy si okolie ani nevšímam a len ticho sedím, potom si o mne ľudia právom myslia, že som divná, aj mi to už bolo povedané....hmmm??
Viazne u mňa komunikácia
mám rovnaký problém celý život. v poslednom čase mi to už riadne lezie na nervy. mám pocit že spolužiaci si o mne už utvorili názor a zaradili ma do tých večne tichých. Už ked sedíme v laviciach a bavíme sa ako skupina ja sa len usmievam, nikdy ma nenapadne čo povedať. Mám pocit že tí ľudia sa už na mna ani nekuknú, už ma berú ako neviditeľnú. Najradšej by som sa zakopala pod zem. A takto moje sebavedomie ešte viac klesá a už potom nepoviem vonkoncom NIČ. Popri tom mám priateľa a pri ňom som úplne iná, sama sebou, ukecaná, nasmejeme sa spolu. Niekedy mi to príde veľmi ľúto, že sa nedokážem takto otvoriť ostatným ľudom, len tým najbližším.
Ja to mám rovnako, este ked som s jednym , dvoma ludmi vonku , v pohodke niečo pokecam alebo tak, a ked mam super naladu nerobí mi to problem, ale ked som vo väcsej spolocnosti, alebo s cudzimi ludmi, vobec neviem čo kecat, bud tresnem somarinu alebo som len ticho, niekedy mam obdobie ze som stále taká, inokedy zas dva , tri dni dobrej nalady , ked sama seba prekvapujem, ale v podstae podstaty mam rovnaky problem..
Aj o mne si asi ostatní myslia nie veľmi chvályhodné veci... Tiež som sa pristihol na návšteve u bratranca, že len mlčím(e), komunikácia totálne viazne. Viem, že sa osobne dosť málo poznáme, ale iní by už dávno rozprúdili také komuniké... Ja neviem zvoliť tému a keď aj ten druhí je na tom podobne, je to ako z nemého filmu, proste riadna sranda, ale neteší ma to, skôr to mám už na mále.
tak naozaj existuje niekto ako ja...
niekdy je problem najst vhodnu otazku, ale pytaj sa na uplne hovadiny, na veci, ktore by si o nich chcela vediet, na veci, ktore ta napadaju ked o tom cloveku premyslas, ked si vsimnes aj ostatni sa castokrat pytaju hluposti, ale nie su to hluposti, resp.ked sa to opyta niekto iny, tak ti to tak nepride, tak smelo do toho! drzim palce!
Ja mám presne ten istý problém. S ľuďmi s ktorými sa poznám viem vykecávať donekonečna, ale ako náhle sa ocitnem v kruhu pre mňa nových ľudí som ticho ako ryba, len prikyvujem, sem tam sa usmejem a pod. Neviem nadviazať žiadnu komunikáciu keď sa mam baviť s niekým novým :/ idem aj psychologičke lebo už samú ma to dosť trápi a preto ani nemám takmer žiadnych priateľov..:/ Nechodím takisto ani na diskotéky ani po nociach von sa potulovať, nepijem nefajčím, a preto si o mne dnešní ľudia v mojom veku myslia že som akási divná ... už som to počula od viacerých.
Sebavedomie sa dá trocha aj trénovať a manipulovať pomocou afirmácií. uspech-ako.sk nie je to nakrátko, ale funguje to.
Super, takže ďalšia diagnóza, robíte zo mňa hypochondra...Ja nemám žiadne choroby a poruchy, ani nič podobné, otec ma tyranizoval od detstva, potom mama, sestra a brat. Ukázali mi, že som menejcenná, preto je zo mňa to, čo je...Nebudem na to brať lieky, nebudem chodiť k lekárovi, čítala som strašne veľa kníh o myslení, jednou z nich bola aj Sila prítomného okamihu, ktorá ma úplne zmenila, prestala som mať starosti. Dozvedela som sa okrem iného aj o pozitívnom myslení, o tom, že sa mám mať rada, ďalej o tom, že človek dokáže najviac práve svojím myslením...To, že sa cítim menejcenná, je len v mojej hlave...Lieky do seba nebudem pchať pre každú blbosť, aj tak by to bolo len o tom, že by som ich brala a vsugerovala si, že mi pomôžu, takže zas by to bolo len o myslení....
Ja vnímam svet hĺbavejšie, presne ako uviedla Ivka, o tom to presne je...Mne je lepšie sedieť a počúvať ľudí, zvuky, okolie...no niekedy by som sa fakt chcela zapájať do debát a len tak spoznať ľudí, osloviť ich niekde v spoločnosti, nájsť priateľov a tak podobne. So zaužívanými kamarátmi nemám problém komunikovať, ani sa neostýcham...Tam už debaty plynú, často sa neviem dorozprávať, lebo fakt len niekedy vyjadrím svoje pocity a myšlienky a vtedy to fakt stojí zato :-) Chcela by som, aby to nebolo také výnimočné :-)
