Ževraj ženy nevedia, čo chcú, ževraj chlapi sú z nás zmätení a nerozumejú nám. Ja presne viem, čo chcem! Chcem chlapa, ktorý je inteligentný, ku mne otvorený, úprimný, férový, nežný a miluje ma najviac na svete. Nemusí byť svalnatý, ani bohatý, ani krásny, ale mal by byť nekonečne sebavedomý a nemal by mať ženu, s ktorou sa chce len pochváliť, či sexuálne sa uspokojiť. Chcem, aby, keď budem staršia a mať ovisnuté prsia po pôrode a tukové vankúšiky, stále ma videl ako najsexy stvorenie pod slnkom. Aby mi prejavoval lásku a nežnosť po celý život a chápal, že ženy majú hormonálne zmeny, každý mesiac krvácajú, rodia deti, dávajú im lásku a starostlivosť, a napriek tomu zdolávajú ťažké podmienky pracovného života a v práci bojujú rovnoprávne s mužmi a sú sebestačné a práve pre toto mi preukazoval náležitý REŠPEKT. Chcem, aby ma počúval a chápal, aby so mnou diskutoval a riešil problémy, aby dával ohľad na moje názory a postoje. Chcem, aby ma považoval za svoju a napriek tomu nebol vlastnícky a neobmedzoval ma. Nikdy nikoho citovo nevydieram a tak nechcem, aby on vydieral mňa. Nikdy na mňa fyzicky nezaútočí, ale je mentálne nastavený obraňovať ma, aj keď si je vedomý, že sa viem obrániť aj sama. Chcem, aby chápal, že nie vždy som upravená, namalovaná a dokonalá. Aby po tom, čo ma vidí zničenú a strapatú a potom vyjde na ulicu a vidí vyfintené husičky, nikdy sa za nimi neobzrel a nezatúžil po nich. Aby chápal, že nie vždy som silná a niekedy, keď prídem z práce, plačem, že niekedy sa musím posťažovať a nebral to ako otravu a nepríjemnosť. Aby občas navaril a poupratoval a nebral to ako "ženskú záležitosť". Chcem aby ma z času na čas niečím prekvapil, vzal ma na večeru, na koncert... čokolvek, nie preto, že by som to ja chcela, ale preto, že sa nemôže nabažiť toho šťastia a vďačnosti v mojich očiach. Aby sa na mňa nahneval, keď mi z úst vyletí, že som pribrala, alebo že nejaká herečka má krásnu pleť. Chcem, aby miloval všetky moje nedostatky a vážil si moju rodinu. Nikdy by nemávol rukou nad tým, že "ale ty", naopak, mal by odo mňa vysoké očakávania a nesmierne by mi veril vo všetkom. Myslím, že toto väčšina z nás chce. Je to jednoduché ako facka. Kludne sa do mňa pustite;)
ideálny chlap, exituje??
kkaffik: nemáš pocit, že to je tak trochu alibizmus? Povedať, že spoznat seba je ťažké, ty už seba poznáš, ale ja ešte nie a pritom sama vravíš, že nikto z obyčajných ludí mi to nepovie... proste ja to isté môžem povedať o tebe, že ešte sa nepoznáš, ale nie si si toho vedomá... že aj to, čo vieš, je sebaklam. Ale to predsa posúdiť neviem... tak isto ako ty nevieš posúdiť mňa a nevieš čo som si prežila a akú cestu som ubehla... sorry za moje vyjadrovanie, ale už je neskorá hodina=)
Všetci ostatní: keď vás to nebaví, tak to nečítajte;)
anjelik: rozumiem a z časti súhlasím (s príspevkom 14:11)... nejak mi doplo, čo tým myslíš, inak povedané - a toto ja tvrdím celý život, hlavne keď som v stave single - že človek sa musí najskôr naučiť žiť sám so sebou a až potom si zaslúži tú bezhraničnú lásku od niekoho druhého. Proste človek má byť maximálne spokojný, sebestačný a vyrovnaný so sebou ako single a keď spozná aké je to milovať a byť milovaný, mal by to chápať ako v jeho živote niečo extra, nejaký dar, mal by si byť vedomý šťastia, že našiel spriaznenú dušu a len vtedy je skutočne pripravený do hĺbky spoznať a pochopiť toho druhého. Nesúhlasím s tou časťou s okolím. Toto je ale veľmi slovenská mentalita, ktorá sa mi nepáči: že by sme mali byť skromní, pokorní, držať hubu a krok. Keď sa niekomu niečo nepáči, tak to má zmeniť a keď to nedokáže zmeniť, mal by zmeniť svoj postoj. A pokial dokážem zmeniť postoj niektorých cynických ľudí ku mne, aj keď je jedno, koľko námahy ma to stojí, tak ich zmením. Vôbec si na tom nezakladám, nepotvrdzujem si tým vlastnú hodnotu, keď "donútim" ludí, aby sa ku mne správali tak ako ja chcem. Ja to skôr chápem tak, že im ukazujem cestu ku mne, naznačujem im, že nie som handra na utretie poličky, ale niekto, od koho keď niečo potrebujú, môžu sa spolahnúť... Nemala som to tak vždy, rozmýšlala som podbne ako ty, keď som bola mladšia. V mojej prvej práci som bola len jednoducho vďačná za to, že ju mám. Chodila som tam ešte aj s 40 stupňovou horúčkou a ospravedlňovala sa za to, že som chorá. Dnes po pár rokoch, keď sa stane, že som chorá, zavolám, že mi je to ľúto, ale nemôžem prísť a šéfka sa bojí mi povedať, že bude dnes bezo mňa v prdeli, prejaví svoju ľútosť a zaželá skoré uzdravenie. A ver mi, v tej spoločnosti je takéto jednanie s inými niečo nepredstavitelné.... A teraz je úplne jedno, na kolko úprimné to je, ale človek sa potom cíti lepšie.. ak žije v trochu slušnom svete. Ak môžem niekoho zmeniť k lepšiemu, aspoň vo vzťahu ku mne, tak to spravím. Proste len som viac otvorená k luďom a dávam svetu vedieť, kto som. Že to a to sa mi páči, ale to sa mi nepáči a chcem to zmeniť a mám na to právo.
Arman: a ja sa ťa chcem spýtať: ako dlho si myslíš, že sebaspoznaný človek musí hladať niekoho výnimočného, kým ho nájde? Proste to nie je také easy, že ak by som bola viacej "zrovnaná", už dávno by som ho mala. Ja som ho mala a stratila.. a áno, som v procese vyrovnávania sa s tým.. jeden z krokov vlastne je toto fórum. Ak to dám čierne na biele, tak tomu rýchlejšie uverím. Že chcem niekoho, ale už nie jeho.. A zároveň sa tu aj niečomu priučím... nie len o sebe - priamo či nepriamo, ale aj o ľuďoch a ako si tu kto chodí riešiť svoje ego tým že nasilu argumentuje a keď nemá už čím argumentovať, tak povie, že ten dotyčný musí určite klamať... teraz nehovorím o tebe arman, aby bolo jasné:D
Ale jednu vec chcem dať na pravú mieru...Nie som z tých, čo si povedia som taká a taká ale meniť sa nebudem... inak by nemalo asi zmysel hádzať sem moje problémy, však? Keď som vravela, že prekonávam výzvyy, tak som to tak aj myslela. To, v čom som dobrá, v čom mám talent zatial robiť nemôžem, na to si budem musieť ešte dobre odmakať pár rokov, ale som ochotná.. Zatial to, ako bojujem so svojimi chybami je, že vlastne mám prácu, kde musím byť dobrá vo všetkom, čo mi odjakživa nešlo.. navyše s dosť povrchnými luďmi a v prostredí, kde sa striedajú denne tisícky ludí. A to som ešte pred troma rokmi mala sociálnu fóbiu. A nieže by ma to na prvý pohľad bavilo... skôr sa prekonávam 5x do týždňa. Ale toto utrpenie a makanie na sebe samej mi vlastne toho veľa dáva... učím sa pokore a úcty k ľuďom, ktorí sú na kilometre vzdialené od mojej povahy. A na všetko som sama... úplne sama ako ten osamelý pes... proste mi to niekedy prepína...:) Raz prespím celé týždne a inokedy oka nezažmúrim celú noc. Proste asi mi preplo od toho spomínaného rozchodu. Verím, že tie 4 dni, keď som oka nezažmúrila, som bola v nejakom zmenenom stave vedomia.. asi v hypnóze... a ver tomu, že nič také nikomu neprajem. Jedna minúta sa vlečie celú večnosť, myšlienky sú neovládatelné, kontrolu nad nimi preberá podvedomie, vytvára nezmyselné konštrukcie, spôsobuje fyzickú bolesť, paniku, strach, hotové peklo v hlave. Ani myšlienka na samovraždu nepomáha, lebo z nejakého dôvodu si myslí, že ani vtedy to neskončí, že sa to peklo ešte zhorší. V podstate od tej doby mávam často strach zo smrti. Resp. tej poslednej minúty, keď si uvedomujeme že odchádzame a nič na svete tomu nezabráni. Absolútna nemohúcnosť. A tá jedna minúta bude skutočne ako celá večnosť.
Arman, milý príspevok, ten posledný.:o) Hlavne tie posledné slová ma obzvlášť pobavili...Uveril by si mi, keby som ti povedala..hej, ako žena, že práve na ženy sa vsadilo ako na tie, ktoré sú skôr ako muži schopné dospieť k sebapoznaniu???
Ženy, ako bytosti fyzicky slabšie, stáročia utláčané a bez práv..a ako také prinútené sa zamýšľať?? Že ako to celé zmeniť a čo vlastne zmeniť?? Koho zmeniť, kde je problém???
Inak súhlasím so všetkým, čo si napísal..len toto mi prišlo zábavné..:o))
A ja osobne som velice lenivé stvorenie, ale moje sebapoznávanie to neohrozuje ani najmenej...:o)))
Inak, este aj otazka sebapoznania je diskutabilna.
Niekto si povie, ja som lenivy, lebo casto sa mu nieco nechce. Napriklad, nechce sa mu to, hento a tamto. A mysli si, ze ked spozna, v ktorych veciach je lenivy, tak to je sebapoznanie. :-)
To nieje ziadne sebapoznanie. Ta lenivost je skutocne blokator sebapoznania. A podobne je to zo strachom. A predsudkami. Atd.
Niekto si mysli, ze ked spozna svoje negativne vlastnosti, uz ma sebapoznanie.
Nema ziadne sebapoznanie, to je len zaciatok nejakeho spoznavania. Kto skutocne je, spozna az vtedy, ked tam tie negativne vlastni nebudu.
To je ako s osvetlenou miestnostou. Tam, kde je tma (strach, lenivost, predsudky, bloky) vlastne nevidime... len vieme, ze by tam nieco malo byt. Co? To zistime, az ked tam bude svetlo.
Cize sebapoznanie je vlastne presvetlovanie vlastneho priestoru. Negativne vlastnosti su tmou, energiou, ktoru nemame pod kontrolou a bere nam ju nieco ine... poznat svoju tmu, je dolezity krok na ceste za sebapoznanim (aha, tam je este tma... musim tam nejak dostat svetlo), ale nieje to sebapoznanie.
Mam pocit, ze vela zien citi nieco taketo: "som aka som, a menit sa nebudem". To je typicka tma, a co je horsie, je to este nevola snazit sa tu tmu objavit a osvetlit. Proste, je to zmierenie sa s tym, ze je tma vo mne, a ostatni nech to akceptuju, alebo si trhnu. Problem je, ze s takym zmyslanim tam tej tmy stale len viac a viac pribuda... necudo, ze s takou zenou, co na sebe nepracuje, nikto dlho nevydrzi. Ani nemoze.
Ako malo zien ma zodpovednost za svoj zivot, teda citi ze "som aka som, ale chcem to zmenit"... nestaci mi byt, ale musim na sebe pracovat. Na sebe.. nie na skole, praci, kariere, detoch, manzelovi... NA SEBE. A tam byva vacsinou ten problem....
Inak, ja si myslim, ze Sejla neziada az tak vela. Vsetko co pise, je vlastne muz, ktory citi lasku k zene. Ale nie nejaku povrchu, ale skutocne hlboku. To vsetko co pise, je dosledok bezhranicnej lasky od muza.
Podla mna, zena by nemala ziadat o menej, pokial tuzi po laske... ale, musi zacat proste od seba. Bezhranicne milovat seba, a byt schopna bezhranicne milovat... nie teoeritcky, ale prakticky... to potom takeho muza pritiahne ako nic.
Sejla, s tym sebapoznanim mas pravdu, 100% nema nikto.
Ja len vychadzam z toho, ze chlapov, ktorych opisujes, je viac nez dost. Divila by si sa, kolko z nich vnima lasku k zene tak ako ju opisujes a chcelo by to tak.
Sebapoznanie je o tom, kolko odvahy mas realizovat vlastne chcenia a tuzby. Nejde o detaily, ide o jedinu vec. Ked vidis na ulici prechadzat muza, u ktoreho mas taky pocit, co urobis? Zastavis sa? Urobis akciu? Iniciativu? Alebo v duchu tuziac po tom, aby ta oslovil, prejdes dalej. Ak to druhe, tak si skutocne tym lenivym farmarom sediacim na stolicke, ktory tuzi po jabloni.
Samozrejme, moze byt este viacero pricin, vzdy to suvisi so signalmi ktore clovek vyzaruje. Zablokovane city, atd... rozne strachy... odradia nakoniec druheho cloveka, proste sa nevie dostat hlbsie, k citom, ma pocit, ze sa mu ten druhy neotvara... casto to vyzera, ze teda nema zaujem. Ja vnimam sebapoznanie tak, ze clovek ma poriesene vsetky bloky... tam kde ma bloky, je strach, a tam nieje sebapoznanie. Cez tu hradbu blokov, sa potom "von" z tuzob nic nedostane, nieje tam teda sila, ktora dvoch spoji dohromady.
Tak teraz neviem, preco pises taky prispevok... ci mas nejake bloky takeho najst, alebo ci si vyskusala vela vztahov, a ziaden nebol taky, o akom snivas. Ja len viem, ze sebavedoma bytost si proste zobere, co chce, a vzdy jej to vesmir nejak pritiahne. Aj takeho muza. Cize, niekde MUSI byt problem, a urcite nie v muzoch ako takych. :-)
Sweater*, tak ďakujem, plný súhlas poteší...;o) Aj keď len s týmto príspevkom..:o)))
s tymto tvojim poslednym prispevkom plne suhlasim anjelik. sejla ide presne o to, musis najskor mat upratane u seba (teda v tvojem hlave) aby si bola schopna najst a fungovat s niekym kto to ma tiez v sebe upratane
Šejla, ak je človek skutočne hlboký a tou hĺbkou rozumiem hĺbku jeho pochopenia samého seba a sveta okolo seba...tak nepotrebuje svoju hĺbku prezentovať. Nevyžaduje nič, ani lásku, ani rešpekt..nič...pretože to má sám v sebe a tak to nepotrebuje od druhých...rozumieš mi??? A tak je mu skutočne jedno, ako sa tí druhí správajú, či si ho vážia alebo nie..pretože si váži sám seba a nepotrebuje sa sebapotvrdzovať cez iných..ale je to beh na dlhé trate a ty si už vykročila tým, že sa snažíš meniť samu seba..ale vynechaj z toho okolie..je to len a len o tebe...:o)