Mám chlapca-11r.,chodí na gymnázium,má samé jednotky.Je ale veľmi ustráchaný,nie je schopný sám za seba nič vybaviť,keď je treba spýtať sa kohokoľvek na niečo,radšej povie,že nie,on nič nechce vedieť.Keď sa ho niekto čosi spytuje,hovorí tichým hlasom,nepozerá ľuďom do očí.Na mňa doma kľudne zvýši hlas a povie svoj názor,akonáhle je v inom prostredí,zmení sa .V triede si hľadá kamarátov, ktorí sú priebojní a ukričaní,ale stojí až v "línii za nimi"-aj on chce byť taký,ale nemá odvahu.Hanbí sa ,čo si kto o ňom pomyslí.Vonku si hľadá mladších kamarátov a velí im,ale myslím,že popri starších by stál v kúte a poslúchal,čo zavelia oni.Chcem aby sa prebral k životu a začal bojovať.Niekto mi radí dať ho na nejaký "tvrdý" chalanský šport,iní vravia, že to nič nevyrieši.Učitelia ho chvália,že nie je problémový,vraj je veľmi slušný,ale jedna profka mi do očí povedala, že je upípnutý a keď od neho chcela,aby deckám vysvetlil nejaký príklad, ktorý vyrátal len on sám z triedy,vraj začal strečkovať a panikáriť,znervóznel a tak ho nechala tak,lebo vraj naňho nechcela dupačiť.Vo všetkom ho podporujeme, má ideálne podmienky,prečo je teda taký nesebavedomý?
SEBAVEDOMIE U DETÍ
alebo si klikni na tejto stranke diskusne forum -detske choroby a zaloz novu temu :)
Kazdy ma na to svoj sukromny nazor, no rozhudnutie je len na nej....preto odmietam komentovat tvoj prispevok a staviat sa proti nemu, kedze by to nemalo zmysel a mohlo by to prerast az k ostrejsej vymene nazorov....
v kazdom pripade by si mohla pisat takym stylom, aby ten prispevok "nerozcaroval" opacne mna....
mily DJ HIDE dost ma rozcarovalo ked som si precitala tvoje prispevky ved ty ani nemozes sipit co je to problem a soc. porucha, moj mily z tej sa clovek len tak sam nevylize a je jedno ci je to dieta alebo dospelak, je to choroba ako kazda ina a v pripade vaznosti ju treba liecit, a psycolog nie je iba tak nejaky clovek s diplomom MA realne skusenosti s realnymi ludmi s problemami a to ci ma nedoriesene medz. vtahy je uplne normalne je to CLOVEK. Mnohokrat sa s tane ze si detsky psycholog vytvori s dietatom taky vztah ze rodic ani nesipi o problemoch a trapeniach, ktore mu nase ratolesti vyrozpravaju, klarka je na tebe ako sa rozhodnes a ako sa budes snazit svojho synceka z tohto problemu dostat, ak ti mozem poradit chod na nejaku stranku pre mamicky ako napr. www.mamicka.sk a podel sa so svojim problemom urcite sa najdu ine mamicky s podobnym a poradia ti a bude to pre vas oboch prinosnejsie ako tato diskusia o tom ci je psholog vobec doktor ci carodejnik ci co...vela stastia
Totalne sa stotoznujem s nazorom frndy...
s dietatom treba komunikovat, vychadzat s nim ako s rovnocennym clovekom a rozpravat s nim o jeho buducnosti namiesto riesenia niektorych problemov prostrednictvom psychologa...
v zivote som psychologa nenavstivil, pritom som mal plno osobnych problemov...
vzdy som sa s nimi dokazal vysporiadat sam alebo za pomoci druhych ludi, ktori mi boli srdcu blizki....
nemyslim si, ze psycholog je strasidlo, ale na druhej strane nie je ani carodejnik....
mam par znamych z tohto odvetvia, a mozem s urcitostou povedat, ze su to len ludia s diplomom, ktori nevedia okrem pouciek o nic viac, ako ini ludia z oblasti socialnych rad a nemaju vysporiadane ani vlastne medziludske vztahy....
klarka, ja som v tvojej odpovedi našla odpoved - tvoj syn je uplne normalny ale vy ste mu ublizili sposobom ako ste sa rozvádzali a ty si ho potom moc zatahovala do dospelackych problemov, na ktore nema aby ich riešil. Nech otca nerieši, príde príde, nepride nepride,povedz mu že teraz vam je najlepšie ako može byť a mozete si robit co chcete....má dobrého 2. ocinka aj sestričku... nech má proste bezstarostné detstvo, kopec zažitkov, výlety... určite lepšie ako vlačiť ho po psychologoch. ahoj
nemám predsudky voči psychológom,ja som s ním bola,keď mal asi 8,vtedy povedala,že má veľký potenciál,ale je vraj flegmatický,dokáže manupulovať so mnou,citovo,a vyžaduje si neustálu oporu v zmysle rob za mňa všetko,ja to sám nedokážem.Lenže roky mu pribúdajú a ja mám pocit,že slovo nedokážem sa zmenilo na-urob to za mňa je to tak pododlnejšie.Potom príde situácia,že má ísť autobudom do školy a on sa vráti domov,že -nezmestil som sa do autobusu,odvez ma autom.Muž ho vozí každé ráno a ja chodím preňho poobede,aby nemal pocit,že sa venujem len miminu,lenže čo ak nebude môcť ísť ani jeden z nás?Veď on nepôjde do školy!Vynucuje si to.A niekto mi tu radil aj recitovanie...triedne kolo Hollého pamätníka odrapkal,len aby ho náhodou učka neposlala ďalej,vraj čo by tam trapošil.Radšej by dostal dvojku z prednesu,ako niekde vystupoval.matematické súťaže absolvuje veľmi rád a má fakt úspechy,lenže tam sa schová "za pero" a nemusí nič rozprávať,vystupuje anonymne ako číslo...
Prečo si myslíte že psychológ je strašidlo?On predsa nemusí pomáhať len deťom ale veľakrát pomôže RODIČOM a cez rodiča pomáha dieťaťu.Rada od psychológa neznamená že Vaše dieťa je choré a má psychol.problém.Páčila sa mi odpoveď ktorú napísal stred.
Chodí na klavír,ale súkromne,kde sa učiteľka venuje len jemu,medzi ostatných nechce a keď niekto k nám príde,odmieta hrať "na povel",ale s tou učkou si veľmi rozumie a strašne sa tam teší.V škole si vybral matematický krúžok, kde je len 7 detí a nevie sa vždy dočkať dňa kedy zasa bude.Cíti sa tam dobre.Skúšala som sa ho vypytovať, prečo sa neprihlásil na športový, akm išla väčšina chlapcov z triedy,ale on len mávol rukou,že čo sa tam bude válať po zemi,vraj mu to nič nedá.Nie je veľmi športovo založený,aj keď 3 roky plával, túto zimu sa sám vypýtal na školu korčuľovania,tak chodil asi4 mesiace,tiež sa tam vždy tešil,aj keď nevinikal.On aj v triede netúži byť stredobodom pozornosti,to sa uňho ukazuje aj v obliekaní,nedal by si niečo,čo nenosia všetci. Neviem-DJ HIDE-píše, že ho môže trápiť čosi na zovňajšku,to si nemyslím,je to veľmi pekné decko,s opálenou pleťou,dlhými mihálnicami a aj pekne stavanou postavou,rovnako vysoký ako jeho rovesníci.Skôr mám pocit,že to ide zvnútra.Rozviedli sme sa ,keď mal 3,otec ho navštevuje raz domesiaca,niekedy zavolá,že mu to v práci nevýjde a tak musí počkať ďalšie dva týždne.Ja mám druhého manžela a malé dieťa,ale muža mi vlastne "našiel" môj syn.Sám sa s ním zoznámil,keď sa mu náhodne prihovoril a bol to prvý chlap,ktorého mi odobril,lebo každého pri mne odmietal.Keď sa o tom rozprávame,nikdy by nechcel,aby sme boli sami bez "tata",ktorému samozrejme hovorí menom.Cíti v ňom oporu a ten sa mu venuje ako vlastnému a určite nerobí rozdiely medzi svojím a mojím.Niekedy si povzdychne, prečo tatino nemá toľko času ako môj terajší muž.Pýta sa ,či ho mal rád, keď sa narodil a prečo sa nesnažil byť iný,aby sme spolu vtedy ostali.Keď sa spýtam, či by radšej žil s otcom,okamžite panicky kričí nie,ty sa ma chceš zbaviť?Ale ja to myslím ,len do akej miery mu chýba.Skúšala som prehovoriť o tom aj s bývalým,ale to je úplne zbytočné,akoby som hovorila do vetra,do prázdnoty.On vôbec nechápe o čom hovorím.Decku nakúpi drahé dary,ale žiacku si nevypýta,ešte keď mu hrozila dvojka na vysvečko volával mu každý večer, či už je to opravené,lebo dvojky sú neprípustné.
Vsetko by ste uz riesili len psychologom a psychiatrom....
to si neviete svoje problemy vyriesit sami?
Chlapec je predsa este len vo vyvine, a jeho povaha sa moze v obdobi puberty rapidne zmenit....
zisti, ci nema komplex menejcennosti, alebo ci ho nieco na svojom vonkajsku netrapi.....
to moze byt tiez dovodom na uzavretie sa pred spolocnostou, i ked sa to mnohym nezda....
padla tu uz jedna kvalitna rada, no zopakujem ju....daj chlapca do nejakeho spolocenskeho kruzku, kde by sa musel naucit vystupovat pred ludmi bez hocijakeho stresu....
ahoj klarka, citam tvoj prispevok a v tvojom synovi vidim seba ked som bola mala, s tym rozdielom ze u mna to nikto neriesil a dne ssom dospela zena s neprekonatelnym problemom prejavit sa v spolocnosti, komunikovat atd., preto so sa rozhodla reagovat... urcite sa so synom o tom porozpravaj ake ma pocity ked ma vystupovat napr. pred spoluziakmi, spytaj sa ci neciti strach alebo sa iba hanbi.. ak citi strach, to je jedno z akeho dovodu, ci uz z toho ze sa strapni alebo nieco ine je potrebne navstivit psychiatra aby tento strach nedajboze neprerastol do fobie a chlapca treba vystavovat takymto situaciam, najlepsie by bolo keby sa prihlasil na nejaky kruzok kde musi vystupovat pred publikom a kde je sam zodpovedny za seba, ...recitovanie alebo divadlo.drzim ti palceky a dufam ze u tvojho syna ide o obycajne detske hambenie a nebude to nic vaznejsie :)
