Po 4,5 ročnom vzťahu sa môj druh odstahoval zo spolocnej domacnosti. Vlastne som ho donútila k tomu ja. Predtým sme mali celkom pekný život, asi pred 3 mesiacmi sa to zacalo kazit. Začal ma dosť klamať a úplne sa zbavil zodpovednosti za rodinu /máme jedno dieťa/. A kedze sa nejak aj vytratila komunikacia medzi nami, vždy ked sa toho nakopilo na mňa priveľa, riešila som to urazkami, ponizovanim a vyhadzovanim, dávala som mu ultimáta že buď-alebo, az kym pred 3 tyzdnami naozaj neodisiel. V podstate sme dosť mávali tichú domacnost, nič nechcel riešiť /nejakým ťažkým debatám sa vždy vyhýbal/, ale mimo toho mi pomáhal, varil, upratoval, raňajky do postele, večera takisto, o malú sa staral... Ale jednoducho jeho klamstvá, prístup k životu a nejakej zodpovednosti začal byť pre mňa neúnosný. Asi 5-krat som sa zobrala a zmizla na cely den, nedvihala telefon a nikdy som mu nepovedala kde som bola. Chcela som aby si uvedomil ze neni jediny na svete, aby sa troska prebral, a okrem iného aby mi aj nejak ukazal ze mu stale na mne zalezi... A aby mi aspoň sľúbil že raz bude lepšie...
Namiesto toho odišiel, nedivím sa, už to tiež nezniesol.
Už je preč 3 týždne a ja som úplne v koncoch. Strašne zle to prežívam. Občas sme v kontakte cez mail, ale ja mu stále vyvolávam a chcem aby sa vrátil späť. Plačem do telefónu, prosím, sľubujem... Akoby som vlastne na ten najväčší problém zabudla. A on mi až teraz povedal, ako som ho ponižovala, podceňovala a ako trpel, keď som bola nevie kde, vraj iný chlap by mi minimálne jednu j...l alebo aj hlavu rozbil, aké mal nervy. Prečo mi to ale nikdy nepovedal, prečo mi neukázal že mu na mne záleží?
Ale dobre, to je už tam. Chcem aby sa vrátil, aby naše dieťa malo oboch rodičov /celé 3 týždne ju ani nevidel, nechýba mu? veď na sebe úplne viseli!!!/
Ako ho mám presvedčiť, že všetky problémy môžme spolu vyriešiť a že - keďže láska medzi nami stále je - môžme chyby napraviť a začať, bez výčitiek, teda tak ako predtým? Neviem si život bez neho predstaviť. Ja mu stále vyvolávam, už mi povedal, že keď vidí, že mu volám JA, najradšej by ten telefón rozhrýzol, taká som mu odporná. Stále ma ľúbi aj ma ľúbiť bude, len už neverí že moje správanie voči nemu sa zmení.
Poraďte mi, prosím. Chcela som, aby trpel, ale najviac trpím ja.
Ako mu mám ukázať, že je pre mňa všetkým , bez toho by som mu bola odporná?
ako ho dostať späť?
Maoam: az tak super to neni, ja by som chcela, aby sme mu aj my chýbali...
Tam urcite nanho nezabudnem, bol tam s nami parkrat.. Ale rozhodla som sa, idem aj na tyzden, budem snad mysliet na nieco iné...
salamandra: vyborne, to je super napad! :-)
Maoam: rozhodla som sa ze navstivim taku dost vzdialenu rodinu... mozno sa tam troska odreagujem. Zoberim mna a malú a mozno aj nieco nové zazijeme a nebudeme mysliet nanho.
kafik:
spadla som este hlbsie ako do jamy a teraz neviem ako z toho von. On o mojich pocitoch vedel, len ked ich so mnou neriesil, riesila som to len ja mojimi vybuchmi.
A mam troska viac jak tipujes.
salamandra, vidis, svagrina ti radi to iste, co vsetci tu, takze asi na tom nieco bude
poharik vina je ok, ale nie, ze to zacne byt kazdodenne pravidlo...fakt len vynimocne, aj tak si myslim, ze vyrozpravat sa niekomu, komu doverujes, je uplne potrebne
to, ze cakas na jeho spravu je normalne, ano, ibaze ty okrem toho zabudas zit
a to je problem
aj ked je to velmi tazke, snaz sa, kazdy den, aspon par hodin zit, robit normalne veci, pre seba samu, nie pre neho
ahoj carie :) kto druhému jamu kope sám do nej spadne. On ti nepovedal o svojich pocitoch, keď si ho ponižovala a ty si mu tak isto nepovedala, prečo ho urážaš, len si si trochu uľavila a ponadávala na neho.
By ma zaujímalo dievča, koľko máš rokov. Tipujem tak 26.
Maoam: vyrozpravat, ano. ale rada od svagrinej je, daj tomu cas, nezasluzi si ta, nepodcenuj sa, nech si on uvedomi svoju chybu. sice mi pomaha aj ma vypocuje, aj ma utesi,ale... tiez mi radi nevolat ho spät. Ona sama s mojim bratom mala po 5-tich rokoch tristvrterocnu pauzu, medzitym mala aj ineho, /to neviem ci by som to zniesla/ a teraz su uplne stastní, zrovna cakaju druhe dieťa. ja neviem, mne sa zda v poslednej dobe, ze najviac ma utesi pohar vina. a donekonecna cakat na nejaku tu spravu. je to divné?
ja viem, ide ale o princip, musis sa donutit, kazdy den nieco urob, kazdy den sprcha, vonaj sama pre seba!, ak mas svagrinu, s ktorou si rozumies, chod s nou na kavu, aspon sa budes mat komu vyrozpravat, len nebud sama, len s dietatom, cele dni
ja viem, ze cakas na postu od neho, ale musis zit aj svoj vlastny zivot
aj napriek depresii, napriek zufalstvu
MUSIS
Maomam: jeho zivot, ved hej. Ale dieťa sme chceli obaja, mali sme ju z lásky a ja strasne chcem, aby sme jej tu lasku obaja davali aj nadalej.
Ci sa zanedbavam? Ja neviem, asi ano. Nejem, nespim... telku nepoznam, len čumím doblba. Mam rada svagrinu a mam aj priatelov, co pridu ma rozptylit, ale väčšinou sa nemôzem dockat kym vypadnu a ja cumim do pc, ci sa nahodou neozval... uplne primitivne, jak pubertiacka. Sprcha?-nutné zlo. Pre koho mám voňať? Uz ma nebavi ani hrat sa s malou, upratovať tobôž... vsetko robim tak nejak mechanicky. A vypadnuť niekam von, trebars na pohar vina?-neviem, spolu sme to tak robievali, ale teraz niesom asi moc dobry spolocnik na zabavu.
to je uz jeho rozhodnutie, vies, ak niekto chce odist, nikto a nic ho nezadrzi a muza uz duplom nie
on s tym bude musiet zit, ma s tebou dieta, je to jeho zodpovednost a jeho rozhodnutie, koniec koncov jeho zivot
vydrz, aspon tyzden, lepsie dlhsie, aj 14dni
snaz sa, vedome, pokus sa pozbierat zvysky sil a zit len pre seba a pre malu, aj ked je to tazke, ale zvladnes, ked to budes fakt chciet
dbaj o seba, snaz sa sustredovat len na seba, kazdy den vydatna sprcha, mozno - ak mas cas, aj sport, alebo chod do mesta, ak mas kamosku, chod s nou na kavu, snaz sa nebyt stale doma a nebyt stale sama, lebo vtedy najlahsie prepadnes depkam, ked ti treba, poplac si, daj to von, ale nekontaktuj ho
do buducna musis nieco vo svojom zivote zmenit a uz nebyt tak velmi zavisla na muzovi (vnutorne)
myslim, ze seba samu dost zanedbavas, mam pravdu?
