zacalo to asi pred polrokom, ked som chcela trocha schudnut. tak som zacala cvicit a papat trocha zdravsie a za 5 mesiacov som schudla takych 6-7 kg. lenze, potom som chudnut prestala. asi sa mi moj zivotny styl uz zdal byt stereotypny, tak som zacala jest viac a cvicit menej. a ked som na vahe uvidela kilo navyse, rozhodla som sa to riesit radikalnejsie- prestala som jest. teda, jedla som, ale to tak, ze mi na den stacil jeden banan abo uhorka abo mrkva. takto som za 2 tyzdne schudla 5kg, ale citila som sa otrasne slabo, tak som sa raz rozhodla, ze uz je cas sa normalne najest tepleho jedla. lenze, ked som zacala jest, nevedela som prestat. prejedala som sa 5 dni vkuse a tych 5kg som celych nabrala spat. ked som to zbadala, zacala som zasa hladovat, ale uz mi to neslo ako predtym, praveze som sa prejedala furt castejsie, stalo sa to dokonca kazdodennou zalezitostou.mala som chut to jedlo vyvratit, ale nedokazala som to. potom mi nastastie v hlave zaplo, ze to takto nejde a ze by som mozno mala zacat jest uplne normalne. a tu je ten problem... ako je to NORMALNE? ja si to vobec nepamatam! mam vycitky, ked zjem volaky teply obed, abo ked si dam na desiatu jablko, ale prejest sa dokazem bez problemov. len potom vecer pocitujem nekonecny odpor k sebe samej. po nociach placem a neviem co mam robit. bud totiz nejem vobec, abo sa prejedam. nechcem takto dalej pokracovat, 3 mesiace uz nemam menstruaciu, travi mi absolutne blbo a mavam nenormalne depky a to mam iba 16rokov. Prosim vas, ak mozte, poradte mi ako sa z toho dostat. na jedlo myslim cely den, stalo sa vyplnou mojho zivota ale to nechcem! mam uz toho dost, chcem byt normalna, ale sama neviem ako na to. vzdy si poviem, ze dnesok bude lepsi, ze to zvladnem, ale okolo obeda sa vzdy, vzdy prejem. nevim ako s tym bojovat... ale ak to pojde takto dalej, tak sa bojim ze zacnem vracat abo nejest :´(
Anorexia, bulimia ako s nou bojovat?
Vedel by my niekto pomoct mam zenu a dve deti momentalne sa rozvadzame neviem cim zacat ked sme sa dali do kopy mala asi 90kg teras ma asi 60 a tam ked tacala chudnut vsetko sa to zmenilo dnes plakala a dala my tu stranku chorych povedala ze je chora neviem co mam robyt proste nema cht na mna ani na deti mysli len na svoje telo a mna to uz nebavy
maaca moja mila.. vyuzi to ze mas taku skvelu mamku ako mas, a povedz jej to... ja viem, o co mas mamku radsej a mas s nou lepsi vztah, o to je tazsie jej to povedat, lebo sa bojis, ze jej tym ublizis, ze ju tym zabijes... ale mamky su silne... bude stat pri tebe, neboj sa... bude ti pomahat ako sa len ta... ja viem, ake je to tazke povedat jej to, z vlastnej skusenosti... a stalo ma to strasne vela sil.. mohla som to predtym povedat hocikomu, ale mamke, ktora mi je na svete najblizsia, sa to "len tak" povedat nedalo... neviem ti vazne poradit, ako by si jej to mala povedat... mozno by bolo jednouchsie, jej to napisat do listu... mojej mamke stacilo z mojej strany povedat len jedno: "mami, vies co si sa tolko krat pytala ze tolko jem"... "chodis vraciat??? alenka preco?" ... a neboli z jej strany ziadne vyctiky, ziadne hadky ktorych som sa bala... sice kvoli mne preplakala celu noc, ale pekne sme sa porozpravali a snazila sa mi pomoct...slubovala som jej kazdy den ze som okej... verila mi, prestala ma kontrolovat a ja som do toho vstupila zas... a po dalsom pol roku jej to znova povedat nemozem... tak maaca, ked jej to uz raz povies, a znova sa potknes, nevahaj ani chvilku, a HNED ju poziadaj o pomoc... lebo cim viac to vzdalujes, tym vac to je tazke... uvidis, pojde to sice velmi tazko, ale mamka ti urcite pomoze... ;) drzim ti palce vazne...
jonzetta: to je mi luto.. ziada sa mi polozit otazka, ze co vsetko budes musiet urobit, aby si ta vsimla... ale to nema zmysel... pomoc sa da najst aj inde ako u mamy... drzim palce..
aj moja mama je anorekticka... uz 20 rokov. ja som lietala v bulimii a dospelo to do takych extremov, ze som kradla peniaze a utekala z domu aby som sa mohla prezrat... A "liecila" ma tym, ze treba stiahnut zaludok, tak hladovka... Sice mi to nepomohlo tak ako si ona predstavovala, ale aspon ma to vytrhlo z toho stereotypu, ked som to robila tajne a nik o tom nevedel...
ked to tu tak citam, je pekne, ze sa svojim mamam mozete zverit. ta moja mi povedala, ze nejest je vpohode, ze aj ona tak kedysi schudla a ze ja by som mala spravit to iste. vobec to neberie ako chorobu, len ako dietu... mi povedzte, ze ci toto je normalne...tak si secky vazte, ze vas mama kontroluje a stara sa o vase zdravie a nie o to, ci mate kila navyse a musite ich zhodit, aby sa ona-superstihla dokonala panicka- nemusela za svoju silnejsiu dceru hanbit...
maaca: vies, ked mame vysvetlis, ked spolu nastudujete o com je tvoja choroba, tak by sa to malo zlepsit. Budete tahat za jeden koniec a spolupracovat. Spolu to zvladnete skor, ked budete obidve vediet proti comu bojujete a dohodnete si nejake pravidla...
Ona asi nevie, ze ti ublizuje tym, ze sa ta snazi vykrmit a pochopi preco si na nu za to zla...
Ja som tiez nakoniec doma povedala, co je vo veci. A hoci som nie vzdy spolupracovala, nenavidela som mamu, ze ma kontroluje, ci nevraciam, teraz som jej za to vdacna...
Je super, ze si sa odhodlala to riesit, ze hladas pomoc, ze si uvedomujes, ze si chora...Aj ked to nebude lahke, je to prvy krok ako s tym zacat nieco robit..
Skus si s maminkou sadnut, pomaly jej to vysvetli, asi sa zlakne, mozno bude plakat, ale nenecha ta v tom samu. Je dolezite, aby vedela,ze si chora, ze to co pachas nie je len nejaky ulet...
Ja som z bratislavy, takze v kosiciach nikoho nepoznam, ale skusim rozhodit siete, ci niekto nepozna niekoho v Kosiciach... Mozno by bolo dobre zajst za obvodackou, zisti ako si na tom fyzicky a ta niekam odporuci, alebo si vybrat priamo nejakeho psychiatra a objednat sa. Niekedy si s odbornikom nesadnete, aj to su len ludia a moze ti byt nesympaticky, potom treba skusit niekoho ineho. urcite najdes niekoho kto ti bude vyhovovat, len to obcas dlhsie trva... Skus hodit odkaz do miestnosti "Bulimia, anorexia", tam chodi najviac ludi a niekto je mozno z tvojho okolia a pozna tamojsich lekerov..
drzim palce... Keby si mala chut, napis mail...Mam toho za sebou tiez celkom dost, tak skusim pomoct, ked by som vedela...
Jonzetta, ja som na tom bola takisto. Jednoducho som nevedela, čo jesť a čo nie, keď som zjedla normálny obed tak som mala výčitky svedomia. Prišla som však na jedno a to odteraz dodržiavam. Za deň si dám len jeden teplý obed /najlepšie cestoviny, nevyprážané a nemastné jedná/... a celý deň bez sladkostí. Po obede zjem len ovocie alebo celý deň zeleninu. To je podľa mňa najlepšia a zdravá diéta. Ver mi že ak to doržíš, neschudneš rýchlo, ale budeš zároveň silná, cítiť sa fajn a postupne pomaly chudnúť. Problém je v tom že mnoho mladých báb chce schudnúť príliš rýchlo.
thesiamee:super, ze si sa ozvala, cely cas na to myslim, ze co mam robit, mamka nedavno sla na nocnu a ja co myslis co som zase spravila, je mi z toho na nic, povedala som si ze nie, ze to nesmiem spravit, ale nieco ma zase ovladlo, zase som sa napchala a vyvratila to...teraz mi je z toho spatne, este citim ze tam nieco mam....fuuuj...musim to mamke fakt povedat, len naozaj neviem ako, poznam ju je to perfektna mamka, je to anjel, sice nemam s nou az taky perfektny vztah, pretoze som dost vybusna, podrazdena, agresivna a na vsetko zle vplyvam a reagujem, ale kazdemu prajem mat taku mamku ako mam ja, je velmi starostliva a zniesla by nam aj modre z neba, ale viem aj aka je z tej druhej strany, viem ze ma bude URCITE nutit jest, to robi aj teraz a vzdy sa pritom pochytime a som si ista ze ked jej to poviem, tak bude este viac, no mozno s nou zavitam na tuto stranku a precitame si to tu spolocne, mozno tak pochopi, neviem, mam len hrozny strach....az sa mi ruky trasu, ani neviem ci chcem, aby to vedela, ale viem ze musi sa s tym nieco robit, lebo urcite nedopadnem dobre, viem to.....lebo sa necitim vobec vo svojej kozi, aj dnes v noci som sa zobudila ze som velmi hladna....tak som sla do kuchyne, ale tak sa mi zatocila hlava, ze som musela si ist rychlo lahnut, aby som nahodou neodpadla...trosku som polezala a bolo fajn, sla som sa napit, dala som si be-be keksik a sla opat spat.Preslo to. Cez den mi nebolo uz nic, najedla som sa kedykolvek a to aj potajomky a opat vyvratila. Takto to dalej nemoze ist, to viem a preto som prisla sem, aby som sa to pokusila aspon nejak vyriesit a porozpravat sa s niekym.Takze vravis ze sa mam s mamkou porozpravat o tom? Skusim to , len dufam ze to zvladnem ja, teda povedat jej to. No a ak je tu niekto, kto by vedel o nejakom dobrom odbornikovi, psychiatrovi, tak by som vam bola velmi vdacna, ak by ste mi dali na nho kontakt. Ja som z Kosic, takze najlepsie by bolo ztadialto,z okolia. Diky
maaca: myslim, ze to tvoja maminka zvladne. prenu je najdolezitejsie, aby jej dcera bola zdrava a bude ti pomahat ako len bude vediet. Len ju treba spravne usmernit, aby to nedopadlo tak ze ti bude nutit jedlo (ved si chuda) a ty sa prejes a vyvratis to.. Mama je super ako psychicka podpora, ale na profesionalne liecenie je jednoznacne lepsi odbornik: psycholog, psychiater. A este existuju svojpomocne skupinky, kde sa stretavaju baby, ktore v tom lietaju/lietali a navzajom sa podporuju. Da sa dostat z bulimie, nie je to lahke, ale ide to, len treba chciet a ojovat ako drak. Tak zelam vela sil... btw. odkial si, mozno by ti tu vedel niekto odporucit nejakeho dobreho odbornika.. aby si nesla naslepo...
Ahojte, je tu niekto kto by mi mohol nejako pomoct, s kym by som sa porozpravala? Mam bulimiu, viem to a neviem s tym prestat, velmi by som aj chcela, ale nejde to vzdy sa prejem a potom to musim ist vyzvraciat, uz mam toho dost, ale neviem ako s tym skoncovat. Rozmyslam, ze to poviem mamke, no nie som si na 100 % ista, neviem ako a neviem ci to zvladne, ale viem jedno ze sa necitim dobre, citim sa strasne zle, citim sa opustena a myslela som si, ze to mozno zvladnem aj sama, ale asi skor nie, neviem, myslite ze to mam povedat mamke alebo mam zajst sama za lekarom? Viem ze je to psychicke ochorenie, takze predpokladam, ze najskor za psychiatrom. Neviem co robit, ale viem ze to uz nechcem, velmi som kvoli tomu schudla a okolie si to uz vsimlo, tak nechcem aby to nejak velmi prepuklo. Uz dlhsiu dobu si citam tieto stranky a je fakt velmi prekvapujuce ze tolko vela dievcat trpi takouto hroznou chorobou. Je to velmi smutne, dokonca ani ja sama neviem uverit tomu, ako sa mi to mohlo takto vymknut z ruk. Prosim o radu. Ozvite sa mi niekto, alebo mi mozte napisat aj mail: macuuska1@orangemail.sk
Dakujem.
