Depresia

no ja som tiez kedysi intenzivne sportovala a chodila bicyklovat do lesa,
o depresii som este nemala ani paru, ale odkedy som tam stretla podivne individum s nepricetnym pohladom c velkou palicou cez ramena prehodenu, skoro som sa po... a odvtedy uz do lesa sama nechodim a to som mala strach len z diviakov..a ked ja fitka a telocvicne tak nenavidim a ani do lesa nemozem sama..
Mimulus, ked bude cas, precitam tie tvoje monology a hadam cosi poradim, neboj sa, nikdy nie si sam,aj ked pri tejto chorobe sa tak clovek citi ze je len sam na svete taky debil a preco prave ja, ked vsetci okolo mna su v pohode . Moj chlap ma vie utesit len tak, ze aj horsie choroby su a nevyliecitelne , ci by som menila s takymi, to mi tak pomoze jak mrtvemu kabat:DDD Jedna pani to dobre opisala, ze depresia je ako rakovina duse, svata pravda...

marcelina78 ďakujem aj ja som sa konečne po dlhšej dobe zasmial :D No vidíš aké stavy mám ja raz tak a raz tak. Niekedy hovorím to a niekedy zase ono ale budem rád ak mi niekto odpovie na tie otázky. Dakujem. Ale ten jazyk je super :D :D :D
Asi som si to akurát predstavil :D :D :D :D :D

:D :D :D

hlavne ze do prirody chodi ten udajny masovy vrah

Mimulus ty ozaj nemas chybu, pises si tu sam so sebou, vyhanas ludi do prirody, aby nesedeli pri PC, sam si tu stale nalepeny a myslis len na depresiu...Neber to v zlom, ale som sa musela z chuti na tebe zasmiat hoc sme na teme depresia, ako naposledy na jednom prispevku, co pisal jeden chalan, co bol na psychiatrii, dali mu nejaky neurol ci co a vyplazilo mu jazyk a nemohol ho dat dovnutra, co mal taky krc, opisoval to na viacerych diskusiach tak podrobne, nie som zlomyslena , aby skodoradostna, ale az mi tiekli slzy, ked som si ho predstavila :DDD Sorry jak to cita ten dotycny, ale urcite je to teraz s odstupom casu aj jemu smiesne :D

Jéééééj Jane318, konečne si nepíšem a neodpovedám sám - už som si pripadal ako idiot. Kde ste všetci zmizli? Aj ja mám s kým ísť von lenže ak sa nemám komu zdôveriť je to veľmi ťažké. Teda mám len dobre vieš že ma aj tak nikto nepochopí. Nikdy som na fóra nič nepísal ale začínam si myslieť že ak má človek priateľov tak by mali stáť pri ňom nech im povie čokoľvek. Asi som prehodnotil priority? Neviem. Dnes o 8:12 som sem napísal jednu otázku tak ak by ten príspevok niekto čítal tak mi prosím napíšte čo si myslíte. A Jane ďakujem že si sa ozvala. Aspoň sa necítim ako schizofrenik.

Ono nejde o závislosť ale skôr o to, že fórum je tu vždy, môžeš mu povedať čokoľvek, povie Ti svoj názor, povzbudí Ťa ale nikdy sa na Teba nenahnevá ani sa neprestane s tebou rozprávať.
Veľmi sa toho bojím - už teraz rozmýšľam aj nad tým že ( priatelia o tom nechcú počuť, posielajú k doktorom, plačú, nerozprávajú sa, hnevajú sa, nerozumejú tomu čo prežívame, a potom povedia, že nevládzu.) Z jednej strany ich chápem, no z druhej nás vlastne posielajú preč, síce nepriamo ale predsa posielajú. Nechcem to ani vysloviť ale potom vo vás víria otázky typu: sú to vôbec priatelia, majú nás vôbec radi a ako im môžeme vysvetliť čo sa okolo nás deje ak nás nechcú častokrát ani vypočuť? Ja už naozaj neviem ale bojím sa že dôvera ktorú mám k tým ľuďom slabne a vzďaľujú sa mi :(

Ževraj psychológovia povedali niečo v takom zmysle, že ľudia, ktorí majú duševné choroby (napr. depresiu), sa stávajú oveľa viac závislými na internete.
Každý si vie určite odvodiť z akého dôvodu. :-) ja sa zas nebojím, že by som ostala závislá alebo niečo podobné, lebo stále tu mám ľudí, ktorí ma vytiahnu von a s ktorými von rada zájdem.
Ale tiež je to také, že im vlastne moc toho nepoviem (okrem mojej spriaznenej duše z nemenovanej dediny :-D).

Už si píšem asi sám ale nevadí. Viete aká myšlienka ma teraz prepadla?
Bojím - mám strach, veľký strach z toho že sa toto fórum zmení na môjho jediného priateľa :( Veď si vezmite ten paradox, človek nechce zaťažovať priateľov tým čo ho trápi a v podstate všetko vyjadruje tu. Uchyľuje sa sem keď mu je ťažko, keď má strach, keď sa chce porozprávať a až neskôr zistí že ak sa chce podeliť o nejakú radosť alebo sa s niekým zasmiať tak sú skutoční ľudia preč a má len toto fórum. Nikdy predtým som na takéto fóra nepísal a neviem či sa to naozaj stane len sa toho bojím. Ako tu už veľakrát zaznelo zdravý človek nás nikdy nepochopí, ak niečo niekomu povieme tak nás buď odsúdi alebo ..... Preto ideme inam. Taký internet je stále s nami, nikdy nás neopustí, môžme mu povedať čokoľvek a nemusíme sa pretvarovať, je tu keď máme strach a ak sme smutný lenže čo ak je toto ten najväčší problém.
Doteraz som o svojich priateľoch nepochyboval ale veľmi sa bojím že ich stratím práve pre to, že sa viacej bavím s fórom.

Otázka: Ako hlboko môže človek padnúť aby sa dokázal znovu postaviť? Akú veľkú bolesť musí zažiť aby sa nedokázal tešiť? A aké veľké sklamanie nosí v srdci ak nedokáže nikomu dôverovať?

A marcelina78 ešte k tomu Tvojmu poslednému príspevku - tiež nechcem nikoho radšej vidieť ak mi je zle ale ak by za mnou niekto prišiel a objal ma tak by mi bolo určite lepšie. Vieš ono je to o tejto dobe- kto za Tebou v dnešnej dobe len tak príde a objíme Ťa? Viem možno to veľmi prežívam ale je to jednoducho jedna z vecí ktorá veľmi pomáha. Pýtala si sa že čo som za ten čas všetko poskúšal keď lieky odmietam ale môžem Ti s kľudným svedomím povedať že vôbec nič. Pozri ak by neexistovali ľudia, ktorí mi vstúpili do života a ktorí ma držali nad vodou tak tu už nie som. Je mi však veľmi ľúto ( teda skoro som to neprežil) Keď tí istí ľudia, ktorí mi tak pomáhali a ktorým som tak veľmi dôveroval boli zrazu preč :( Ja to neviem opísať ale to nie je bolesť, smútok alebo úzkosť je to niečo oveľa horšie :( A teraz má pri sebe opäť ľudí, ktorí mi pomáhajú ale bojím sa že ich opäť stratím. Je to neustály kolobeh - ja neviem ale ešte to jednoducho nikto nevydržal a to ma veľmi desí.