Depresia

Prečo mám pocit ako keby mi priatelia neverili? Prečo od nich potrebujem počuť že mi naozaj dôverujú? Prečo ich zaťažujem svojimi problémami a prečo mám pocit akoby mi nedôverovali?
Viem, že ani jedného z nich to nebude dlhodobo baviť a skôr či neskôr sa na mňa nahnevá, viem že zdraví ľudia nás nepochopia ale chcem vedieť či to, že ma sklamal v minulosti človek ktorému som veľmi dôveroval mi môže zničiť prítomnosť. Pretože ak by som nedokázal dôverovať priateľom a celých 11 rokov by som ich žiadal o dôkazy, že mi dôverujú aj oni tak by som ich zase stratil.

Ale je tu tých fór, skoro som až ošedivel čo všetko sem ľudia píšu. Chcel som tým len povedať, že neviem či ak niekto niečím podobným trpí tak má právo radiť všetkým naokolo Hmm...? Možno je to len môj subjektívny názor ale prečo radšej ľudia nejdete von a nerobíte niečo užitočné? Viete veľmi dobre, že to čo som teraz povedal mi ani z úst nešlo ale je to jednoducho tak. Aj ja som na tomto fóre aby som sa trošku s niekým porozprával, prišiel nato čo robiť a hlavne nezaťažoval svojich priateľov mojimi stavmi. Lenže napriek tomu, že mi to, že som tu pomáha tak viem presne tak ako mnohí z Vás, že to že sem píšem nie je až také super. Práve teraz som na tom tak že by väčšina..... ale chcel by som sa spýtať predsa len na jedno.
Stalo sa niekomu z Vás, že dlhodobo dôveroval jedinej osobe, mal ju nadovšetko rád a ona ho potom sklamala? Myslím si, že taký človek sa tu nájde a ak áno tak ho prosím nech mi napíše ako sa mu podarilo opäť dôverovať ľuďom?
Prečo ma to tak zaujíma? Viem, je to smutné ale mňa sklamal človek ktorého som mal veľmi rád a bolo to po 11 rokoch. Myslel som si, že mu môžem dôverovať ale..... Priatelia mi teraz vyčítajú, že im nedôverujem alebo neberiem ich názory vážne ale čo ak majú pravdu? Čo ak potrebujem presne 11 rokov aby som pochopil, že pri mne stojí naozaj človek ktorému môžem dôverovať? Veď ak Ťa sklamal niekto s kým prežiješ detstvo a koho poznáš 11 dlhých rokov ako dokážeš dôverovať niekomu koho poznáš necelé 2??? Viem možno je to hlúposť ale neustále sa pýtam priateľov či mi naozaj dôverujú, či sú moji priatelia ...atď a neviem sa z toho nejako vymotať. Pritom viem, že im dôverujem ale čo ak je vo mne nejaký blok a bude mi trvať 11 rokov kým sa ho zbavím?

To, čo ma skutočne držalo celé tie roky nad vodou bola viera v priateľstvo, lásku, dobro. Viera v to, že naozaj existuje dobro, viera, že sa raz z tohto dostanem a že budem šťastný. A podarilo sa mi to iba vďaka mojim ,,priateľom,,.

Takže takto asi si nečítala s čím som sem prišiel. Niekde na začiatku tohto fóra to nájdeš a naozaj sa trápim už dlho ale dá sa to. V podstate zo všetkých zamestnaní, ktoré som doteraz mal som odišiel sám a viem že nech si nájdem hocijaké tak odídem zase. Vieš aj ja sa dokážem pretvarovať a ľudia si o mne myslia, že som flegmatik, osoba plná optimizmu a nikdy som nepochopil ľudí v práci, ktorí si vždy automaticky mysleli, že keď s nimi pracujem a máme dobré vzťahy že sme aj kamaráti. Pozri práca sa dá ale akonáhle začne niekto o Tebe pochybovať alebo vznikne stres, napätie a..... jednoducho ja si vždy ľudí získam ale ak začne niekto o mne pochybovať začnem okamžite pochybovať aj ja o sebe a vtedy odídem. Viem možno blbosť ale je to jednoducho tak a vieš keď si všetci o tebe myslia, že nemáš absolútne žiadny problém , že si veselá kopa ktorá nerieši žiadne problémy a s ničím si nerobí starosti je to ťažké. práca sa zvládať dá len treba natrafiť na ľudí, na naozaj skvelých ľudí pretože ak je tam len jediný debil tak to jednoducho nejde. A stále rozmýšľam prečo si všetci moji kolegovia automaticky vždy myslia, že ak s nimi robím tak sme automaticky kamaráti? Nikdy som to nejako nepochopil. Vieš ja odlišujem kolegov, známych, kamarátov, priateľov atď..... Pozri ak chceš vedieť o mne niečo viac tak si prečítaj môj prvý príspevok.

A čo sa týka toho pretvarovania tak ani ja to jednoducho ak niekomu verím nedokážem a snažím sa dostať od seba priateľov za každú cenu - lenže v hĺbke duše si želám aby niektorý z nich ostal a objal ma. Len najväčší problém je že väčšinou odchádzajú :( Ale to sa nedá napísať ani vysvetliť. PA

Mimulus to je veru dlha doba co sa takto trpis, aj zvladas pracu? Co si za ten cas poskusal, ked lieky odmietas?
Mas pravdu, pretvarovat sa neda pred ludmi, priatelmi, ked mi je moc zle, tak sa s nikym nekontaktujem, ani netelefonujem nikomu, zkratka su mi vsetci ukradnuti a potrebujem pokoj, nevladzem...Cize niet pred kym sa pretvarovat, ze som v pohode,ak je trocha lepsie, da sa a clovek je rad, ze s niekym pokeca,niekoho postretne, ak sa mi nachvilu pocas dna niekedy ulavi a citim sa fajn, uplne si to uzivam, lebo viem, ze je to len nachvilku, inak ziadna slava, asi tak u mna...

eminka to je hlboká myšlienka a som Ti za ňu veľmi vďačný :) Ďakujem. Pozri ja mám tých ľudí stále rád a budem im priateľom navždy, aj tak si myslím že sú to skvelí ľudia. Napriek tomu, že nie sú so mnou vždy keď to potrebujem, napriek tomu, že sa so mnou už väčšina z nich nerozpráva a možno ma považujú za idiota vždy im bude patriť kúsok môjho srdiečka. Pozri existujú slová, ktoré považujú ostatní za tie isté no ja ich vidím inak. Ak niekto povie, že niekomu verí ok ale naozaj mu dôveruje? Ak má niekto niekoho rád ok ale naozaj ho miluje? A ak má niekto kamaráta je aj jeho priateľom. Neviem možno som iný, možno je blbosť považovať skutočné priateľstvo za niečo viac. Zdraví človek si povie, že má veľa kamarátov ale nech si raz položí otázku, jednu jedinú - či existuje medzi nimi človek ktorému naozaj dôveruje? Je napolitánka to isté ako keksík ? :D Viem humor ale je to presne tá istá myšlienka. Pozri eminka aj psychológ mi napísal, že ak ľudia s Tebou nesúhlasia a odídu tak zato nestáli ale toto všetko čo sa deje okolo nás nezvládne jednoducho nikto. Raz odíde každý a možno ja mám šťastie, že som si za priateľov vybral ľudí, ktorí ma držali nad vodou 14 dlhých rokov ale tiež ich nemôžem trápiť. Nikto to nezvládne, každý má svoje problémy, život ale najviac je mi ľúto to, že ak niektorí z nich odíde odíde s ním aj kus mojej duše :( Vieš tí ľudia Ťa možno aj majú radi ale ak Ti jeden povie, že Ti neverí, druhý Ti oznámi že si debil a máš ísť do riti tak to nie je preto lebo.....Ale preto, že to nezvládajú :( A aj preto sem píšem, aj preto som vlastne tu na tomto fóre - môžem sa vyrozprávať - vypísať, je mi trošku lepšie a čo je hlavné nezaťažujem tých ktorých nadovšetko milujem a o ktorých nechcem prísť. Viem alibistické a možno to je to úplná blbosť a napriek tomu tých ľudí stratím ale aspoň mám pocit, že niečo robím. A čo sa týka toho ostatného máš pravdu asi sme sa mali narodiť inde, inokedy alebo vôbec. Vieš v prírode existuje jeden pekný zákon - vždy prežije ten silnejší, dravejší zdravší. Ostatní sú jednoducho odpad a tak to bude na svete vždy, silnejší jedinec prežije. trochu kruté ale fakt. A ešte raz vďaka :)

Mimulus, no podla tohto všetkého Ti napíšem, že proste sme sa narodili do zlej doby, alebo do doby, ktorá je taká uponáhlaná, dravá a povrchná, sorry za vyraz, že my citlivejší s ňou nikdy nebudeme stíhať ísť....tak to cítim aj ja, že som sa mala narodiť skôr, hoci každá doba má svoje negatívum, ale toto je peklo na zemi. A bohužial bude horšie, bude viac a viac depresívnych a úzkostlivých ludí a hlavne, keď dojdu o prácu, ale to je na dlhé rozprávanie...Ty tu hovoríš o skvelých ludoch z tvojho okolia, ktorý odchádzajú..no asi nie sú až tak skvelí. Keby boli skutoční priatelia, tak Ťa nenechajú v tomto samého a majú Ťa radi takého aky proste si...

Milá marcelina78 tak až teraz som sa sem dostal a chcel by som Ti k tomu, čo si napísala predsa len niečo napísať. Opýtam sa Ťa to veľmi jednoducho - naozaj si myslíš, že sa dokážeš tváriť, že je všetko ok? Vieš robil som to celé 4 roky a a ďalšie 3 som si myslel presne ako ty že to bude ok ale nebolo. Nemal som žiadnych kamarátov a čo je najhoršie tých čo som mal som strácal. Prečo - pretože som tajil minulosť, pretvaroval som sa a tváril sa ako šťastný človek, ktorý nemá žiadne problémy lenže čo myslíš dokedy to človek vydrží. Ja už na to jednoducho nemám silu. Nie je dobre ak o pocitoch hovorím a nebolo dobre ani to keď som ich skrýval tak ako to mám spraviť aby to dobré bolo? Vieš toto je moja skúsenosť. Máš pravdu, že zdraví človek Nás nikdy nemôže pochopiť a tiež by som nijakému kamarátovi nevešal na krk svoje problémy a ani ho nechcel zaťažovať - pretože je to len kamarát, ktorému by som nepovedal len tak hocičo. Na druhej strane mám priateľov a mal som priateľov ale viem jedno - viem, že tí ľudia ma nikdy nepochopia, možno ich aj stratím ale ak sa nemám dobre ja sa o tom jednoducho musím s niekým porozprávať. Psychológ je ok ale ja sa potrebujem porozprávať s niekým komu naozaj dôverujem a koho mám úprimne rád. Viem teraz si možno povieš že robím chybu ale ja sa nedokážem pred niekým komu naozaj verím pretvarovať a popravde to ani nechcem a nevládzem robiť. Nemám už jednoducho toľko síl - píšeš, že som vytriedil ľudí a na tých ostatných sa môžem - lenže čo ak ich mám stále veľmi rád? Čo ak sú to skvelí ľudia a odsúdili ma práve preto, že nevedeli akí v skutočnosti som a zistili že sa len pretvarujem. Ono tu je totiž jeden malý problém Ak niekomu verím, tak mu jednoducho verím a poviem mu a zdôverím sa mu zo všetkým. Lenže nedokážem už toľké roky klamať - už to nedokážem zakrývať :( Mňa jednoducho mrzí, že všetci tí skvelí ľudia odo mňa odchádzajú ale ja neviem prečo. Viem, že nechcú o tom čo ma trápi počúvať ale ja potrebujem aby ma vypočul človek ktorého mám naozaj rád a ktorému verím. Nečakám od nich pomoc, pretože viem že to nie je v ich možnostiach, nechcem od nich aby ma pochopili - potrebujem len aby ma vypočuli, objali a aby do riti neodchádzali:( Čo sa týka toho stretávania sa s ľuďmi, ktorí majú podobné problémy? Som tu na fóre, trošku mi to pomáha a nezaťažujem tým všetkým aspoň tých ktorých milujem ale myslíš, že je dobrý nápad stretávať sa s ľuďmi s depresiou? Neupadne človek ešte viac???

,,ved aj my by sme mali takeho cloveka plne zuby,,

Prepáč vytrhol som to z Tvojho príspevku ale ja som nikdy niekoho kto mal problémy neodsúdil. Kto vie prečo ale nikdy sa mi nezdali tí ľudia iní, ale vlastne áno boli citlivejší, vnímavejší, empatickejší jednoducho sa s nimi dalo perfektne porozprávať. Poznal som ich len pár ale povedz mi čo je to normálny človek???

A ešte sa niečo spýtam? Naozaj si niekto myslí, že sa dá s týmto bojovať cez doktorov a lieky? Podľa mňa je dôležité zázemie, úcta, práca, láska, rodina, peniaze, pochopenie, nádej, priatelia, dôvera a ak nemá človek z tohto nič tak sa z toho nikdy nedostane. Môj názor.
Takže áno, ľudia čo to prekonali sem už nikdy nenapíšu ale všetko čo som napísal tým pádom dosiahli. Tak zatiaľ
Ja priateľov jednoducho potrebujem.

Mimulus neboj sa, stretnes este pocas zivota vela ludi, s ktorymi si budes rozumiet, mozno by bolo pre teba dobre nejake skupinove terapie navstevovat, kde su natom ludia ako ty podobne, skus vyhladat nejaky denny stacionar v tvojej blizkosti, tam urcite najdes nejake spriaznene duse :D

marcelina78 nič lepšie si ani napísať nemohla. Súhlasím aj s týmto. Máš vo všetkom čo je tu napísané pravdu len by som podotkol jednu vec. To, že tu nie sú ľudia, ktorí sa tejto choroby zbavili je ok ale zbavili sa jej aj vďaka priateľom a ľuďom, ktorí ich podržali, preto si myslím, že ..... Ale to je vlastne jedno čo si myslím jednoducho máš asi pravdu. A ak som niekoho urazil alebo som mu vzal nádej tak sa ospravedlňujem. Pa