Pomoc dcére

Prepáčte, že sa Vám miešam do tejto témy nie som odborník viem len, že pri tomto ochorení je rozvrátený metabolizmus a ja mám skúsenosti s produktami ktoré naozaj dokážu pomôcť zastabilizovať metabolizmus ako sa k tomuto príspevku postavíte je už len na Vás
-odkaz odstránený-

A to ,že sa zveruje inej osobe,ako tebe-netráp sa .Má ťa rada,nechce ťa zraňovať,tak si preto našla inú doverníčku-ty si nezlyhala,je to len tento prostý a prozaický dovod.Ale tu sa už rozpravaním-zverovaním nič nevyrieši.pomož svojmu dievčatku,pokús sa ju zachrániť čím skor-tým lepšie.Naozaj to myslím vážne s tou hospitalizáciou a pokial nieje plnoletá a možeš za ňu rozhodovatˇ,čo dedukujem-UŽ NEVAHAJ!!!

Rade,dlho som tu nebola,ale po prečítaní toho,čo si napísala,odporúčam dcerku hospitalizovať.Nezvládate to-ani ona,ani TY.Urob niečo,aby si si potom nič nevyčítala.Začni z tým,že ju vezmi k pediatričke,nech jej urobí koplexné vyšetrenie ,krv,minerály ,vápnik-prosto všetko,nech to má mladá na papieri-a ty tiež!Držím palce!

ahoj Rade,neviem,ci si este tuto stranku pozeras,kazdopadne ma mrzi tvoja situacia.sama som 10 rokov "abstinujuca"bulimicka,dokonca pracujem s ppp dievcatami a musi absolutne suhlasit s radami sati 17.bulimia je zavislost ako kazda ina,tzn s nou prichadzaju aj zmeny osobnosti.ja sama si myslim,ze rady typu jedlo 5x denne atd su neucinne.ich podstatou je zas iba planovanie stravy,co vedie k myslienkam na jedlo,jeho mnozstvo,vahu...a kruh sa uzatvara.tak isto kolko normalne zijucich ludi ma cas na 5 alebo 6 jedal denne?!som skor za 3 vacsie jedla,aby si navykla na pocit plnosti.mozem sa opytat,kolko ma dcerka rokov?ak by si mala zaujem sa porozpravat aj osobne,mozem ti na seba poslat kontakt.zelam tebe aj dcere vela sil do boja!

Hm,to je beh na dlhe trate.urcite sa to tazko zvlada.ale aspon,ze chodi k psychologovi.ze vraj nam treba psychiatra a lieky.chodi dcera aj tam?kolko ma r.,aku ma vysku a vahu?ak je to kriticke,treba asi hospitalizaciu.aj ked,ja sama liecbu odmietam.a vela z nas taktiez.neviem,ci by dcera suhlasila.

Ahojte, dievčatá! Vždy, keď sa mi zdá, že sme na dobrej ceste, príde zlom. Peťka mi tvrdí, že už 2 týždne nezvracala. Ale našla si moju švagrinkú, ktorej sa začala zdôverovať a od nej viem, že zvracia. Kupuje si preháňadlá. Dnes šla k psychologičke a zase som jej prekutrala celú izbu, nič som nenašla. Má to asi so sebou. Je mi nanič z tohto celého kolobehu. Snažím sa byť empatická, na druhej strane nehovoríme o tom stále, robím všetko, akoby sa nič ani nedialo. Celé ma to tak štve, že to neviem ani vyjadriť. A nakoniec sem napíše nejaký magor, aby som sa aj ja, aj dcéra odstrelila. Načo sem chodia ľudia, ktorí sa z iných vysmievajú. Nikoho nekritizujem, hľadám len pomoc a on ma ešte uráža. Aj to je jedno. Hlavne nech mám dcéru zdravú. Kýve sa jej predný zub a padajú jej dosť vlasy. Bojím sa urobiť také rozhodnutie, že ju dám hospitalizovať. Možno by som mala. Keby som vedela, čo mám urobiť, aby to bolo to najlepšie. Momentálne som v takom citovom rozpoložení, že neviem fakt, čo mám robiť. Všetkým Vám ďakujem za príspevky, prajem len a len veľa zdravia.

Oui,pekne,múdro,priam knižne si to napísala,ale to je asi tak všetko...Ty si tym zrejme neprešla tak ako ja.Všetko čo píšeš je relatívne pravda,ale treba byť na dcééru i prísna,lebo ináč si bude klást hranice a medze ona a iked vek na to úž zrejme má,myseľ je momentálne chorá a labilná...Rade, si rodič-mamka a najlepšie vieš ako na ňu,ale len samé ťuťu-muťu nepomože,za tým si stojím!Musíš preniesť na ňu zodpovednosť,za jej správanie.-teraz už viem,kolko bolesti som svojou chorobou vtady sposobovala svojím rodičom,modlím sa nech to obíde moje detičky a nech nikdy nič také nezažijem ja v polohe matky..Strácať dieťa pred očami a sa na to prizerať a snažiť sa verit.I toto je cesta,ale potom neplačte,keď už bude neskoro-možr to mať fatálne následky!!!

ja som proti nasilnej kontrole, netreba ani prehliadat, ale ani jej stale behat za zadkom. ked na nu pride zachvat, je to silnejsie, ako ona a kontrola moze sposobit jedine velmi zufale cesticky. nechcem strasit, ale zufala bulimicka moze urobit velmi vela veci, o ktorych by normalne ani nepomyslela. ci uz v snahe zohnat klud na prejedenie, zvracanie, alebo peniaze na jedlo...

snazila by som sa s nou rozpravat pokojne, nie nasilu, v nejakych pravidelnych intervaloch, ale zaroven viest aj normalny zivot, nesustredovat vsetku pozornost na chorou. potom sa dievca citi totalne chore, nema prilezitost dotkknut sa skutocnej osoby, ktorou ona stale je, pod nanosom chorych myslienok, ked sa vsetka diskusia toci len okolo choroby.
proste skusajte zit co najnormalnejsi zivot, s co najnormalnejsimi navykmi, neprisposobuje ho dcerinej chorobe v zmysle, ze prestanes varit, alebo budes varit len podla nej, ale zaroven jej to mozte ulahcit tym, ze nebudete mavat plnu chladnicku zasob, budete spolu jedavat aj zdravsie jedla, nie len same "kaloricke pohromy".

skus sa s nou stravovat 6 krat denne. alebo aspon ked ju mas na ociach, jedzte spolu, vzdy v rovnakom case, zavedte si rezim jedla. netlac na nu, aby zjedla tolko, co ty. daj jej jednu porciu, ktora bude jej a nech si s nou robi, co uzna za vhodne. nedavaj jej viac, ani menej. ak bude este hladna (co bude len tazko), tak sa dohodnite, ze ved za 2-3 hodky bude dalsie jedlo. jedzte zdravo, kludne zo zaciatku skor lahke jedla a nieco take hutnejsie pridavat postupne. no zaroven treba jest pestro. nevynechavat ani sladkosti, ani tuky, ale striedmo. to je cesta k tomu, aby sa vyhla biologicky podmienenym bulimickym zachvatom.

nemusis ju kontrolovat, len ju popros, aby skusila aspon tych 6 jedal denne dodrziavat, nejest pomedzi a aby skusila nezvracat. alebo to aspon co najdlhie udrzat.

rozpravaj sa s nou o probleme, ale nie kazdy den, nie stale a vzdy s velkou davkou citu, daj jej najavo vzdy slovne, ze jej to nevycitas, ze vies, ze to nie je jej chyba, ani jej rozhodnutie, ze tento problem ma a ze to nie ona je problem. ma v sebe dve mysle, jedna je zdrava a tou je skutocne ona a druha jej nasepkava chorobne myslienky. no to neznamnea, ze ona je zla, ze by mala mat vycitky a trapit sa.
fakt, zelam co najviac trpezlivosti, pochopenia a citlivej uprimnej konverzacie, no snaz sa to co najmenej hrotit. len nech nedojde k nejakym vycitkam. mozes jej priamo povedat, co ti prekaza, s cim nesuhlasis, ale nie pod tlakom emocii to vyhadzovat na oci. treba sa snazit bavit co najkonstruktivnejsie, s citom, ale bez prehnanych emocii, lebo vtedy ta ona velmi lahko manipulovat a klamat ta a zaroven jej ty mozes nevedome ublizit.

v komunikacii by nemalo byt miesto na vycitky a lutost. tie by mali byt nahradene pochopenim, uprimnostou, podporou, akceptaciou, no nie tichou toleranciou.

o minulosti sa skusajte bavit, hladat v nej priciny, no nie opat sklznut k vycitkam, lutosti. jednoducho sa na nu musite naucit pozerat ako na sucast zivota, ktora sa neda zmenit a da sa z nej len naucit.

je toho strasne vela, co by som ti mohla napisat.

ak rozumies po anglicky, velmi velmi ti odporucam www.your-bulimia-recovery.com. preluskaj sa tymi strankami odhora nadol, da sa tam stravit hodiny a hodiny a najst kopu uzitocnych informacii a odkazov na ine stranky.

A som si istá,že to dcérku mrzí,je to silnejšie než ona...,viem.Problém je nájsť stopku,kedy prestať jestˇ,čo je bohužiaľ s touto diagnozou ťažké....Ešte roky po vyliečení,keď som bola už vlastne v ,,poho",sa mi stalo 2-3 krát do roka,že napríklad na Vianoce a iné sviatky,keď sa toho hojne skonzumuje som si ,,uľavila",ale i to už je dávno preč.Už chvalabohu dávno mám stopku,ale bol to dlhý niekolkoročný problém...

A prepáčte tie preklepy,ponáhľala som sa...:)