Ahojte,
v poslednom obdobi neviem ako zit dalej... neviem, co robit dalej. Roky mi ubiehaju (a to ich este nemam ani nejako extra vela, len 22), ale strasne rychlo... neviem ako som prezila posledne tri roky, co som robila, nic som nezazila. len som vystudovala VS, bakalarsky stupen. studujem to, co som vzdy chcela robit, neviem sice, ci ma vezmu dalej, ale na tom tu teraz nezalezi. napriek tomu, ze mi niektori "zavidia" (myslim to v dobrom, neskor vysvetlim), si myslim ze ani nemaju co. raz mi kolegyna v praci povedala, ze mi zavidi, ze mam tolko rokov co ona a co vsetko uz mam, ze budem titul, stiham pracu a viem co od zivota chcem. a ze ona nema ani maturitu a bude rada ak ju vobec dorobi a ze inak nevie co v zivote bude robit. no ja si myslim, ze mi nie je az tak co zavidiet. moj zivot bol len o tom, ze do skoly na prednasky, potom na intrak, a bud spat alebo pozerat filmy, na poslednu chvilu robene seminarky, prezentacie, ucenie sa, takisto aj bakalarka a ucenie na statnice bolo na poslednu chvilu, lebo som to kvoli brigade nestihala a po statniciach som si miesto radosti povedala ake je to nespravodlive, ze ja to urobim, a ini, ktori sa ucili cely mesiac, to nespravili. a viem ze sa ucili a nevyslo im to. a mne ano a paradoxne mi to pripada nefer. nejakym takymto sposobom som aj zmaturovala, takmer bez ucenia, resp. ucenia sa na poslednu chvilu... a takymto sposobom som presla aj tie tri roky na VS... dni mi utekaju a ja vlastne ani neviem ako, pretoze ucenim to nebolo. vsetko ide tak strasne rychlo, ze uz len to ma unavuje. nemam jednoducho cas na nic - na seba, na knihy, co chcem precitat, na veci co sa chcem naucit, na cvicenie, jednoducho na nic... nejako sa tak motam v tom svojom vlastnom svete, ze ked chodim do skoly je to len o skole a nedostatku spanku, ked potom brigadujem, je to len o brigade a nedostatku spanku... najhorsie je, ze mi chyba vlastny sukromny zivot... mam 22 a ziaden vztah za sebou ani pred sebou... nemam sa ku komu zo skoly/z prace ponahlat, na koho tesit, nema ma kto objat a vypocut. zijem len tak zo dna na den, sama pre seba... kazdy mi vravi ako ma obdivuje, ze kolko toho stiham, ze jednoducho aj tie statnice a praca pomedzi to a ze som to opat raz uspesne skoncila, ze ine odo mna ani necakali a to je na tom to najhorsie. kazdy odo mna cely zivot ocakava perfektne vykony, ktore ja podavam a ja uz vlastne ani dalej nevladzem. stale nieco robim, stale sa okolo mna nieco deje, ale ja mam pocit prazdna a len vnimam ako neskutocne rychlo plynie cas a ze ja nestiham ani tisicinu z toho co chcem stihnut... momentalne som v zahranici kvoli praci, kde som odisla, aby som zmenila prostredie a prisla na ine myslienky, porozumela sama sebe, priznam sa, utiekla pred tym, aby som sa pocas leta vyhla stretnutiam s jednym muzom, s ktorym nerozumiem preco to dopadlo ako to dopadlo, no cele som to pokazila a teraz neviem ako sa mam k nemu spravat, pretoze hoci sa spravam podla mna normalne, on je voci mne velmi rezervovany a sprava sa strasne zvlastne... a tak, aby som sa vyhla pred tymto vsetkym, zbalila som sa a teraz som prec... v malej hnusnej izbe sa so slzami v ociach stazujem neznamym ludom na internete a ked to dopisem, pojdem si upravit make-up a s usmevom na tvari si odpracovat tri hodiny... pretoze to sa odo mna caka...
Co mam este urobit, aby ten pocit prazdna prestal?
uf, toto som nemal citat, tiez som sam... a ten cudny pocit poznam (22r)
ajajaj..toto presne zazivam :(
ja si tiež pripadám ako vzduch, bez citov, všetci rovesníci majú vzťahy. ja stále nič(24r), zmenila som vzhľad, prostredie, brigádujem chodím do špoločnosti, športujemm.ale nič nové. ani nečakám, ale je to hrozný pocit samoty ked nemáte nikoho, kto by vás mmal rád takého aký ste.ako sa stým má človek vyrovnať?
Alebo máte niekto iný nápad, ako sa s tým pocitom vysporiadať?
Som na tom nanešťastie podobne, chystám sa za psychológom a verím, že mi to aspoň v niečom pomože. Potrebujem sa naučiť žiť sama so sebou :(
no dievcata zazivam presne rovnake pocity, navyse ja si ale ani nie som ista ze to co studujem ma zmysel, stale som na pochybach :/
ak to náhodou nájdeš, budem rada, keď sa mi ozveš na artemislm@azet.sk, cítim veľa podobných vecí
pre kukurukuku
budem rada ak sa mi ozves na konfus@azet.sk
dakujem
k tomu muzovi - asi ani nezohrava taku vyznamnu ulohu, aku mu pripisujem... kamarati mi aj tak hovorili, ze je to hlupost a nech si s nim ani nezacinam, ci som sa zblaznila a pod. mama bola tiez dost proti a ja som sa sa zrejme tvarila, ze ho chcem len preto, aby som im urobila na truc (ano, uvedomujem si detinskost svojho konania). pritahovalo ma na nom, ze je starsi, pacilo sa mi ho provokovat a privadzat do milych rozpakov, no potom, ked uz islo do tuheho, tak som sa stiahla a on je odvtedy iny... urazeny, sklamany, neviem to posudit... no vzdy ked som ho videla, pytala som sa samej seba - aky by si s nim mala zivot? - a odpoved - taky ako si nikdy nechcela... viem, ze on na nejaky blaznivy romanik cas uz nema (sudiac podla jeho veku), z rozhovorov co sme mali viem, ze by uz aj chcel rodinu, deti, ved ako sam hovoril vek na to uz davno ma... pamatam si dodnes, ked mi o tom hovoril... bola krasna augustova letna noc, sedeli sme vedla seba na lavicke, on rozpraval co by chcel, po com tuzi, ako by chcel zenu, ku ktorej sa z prace vrati a rodinu ako ma vacsina jeho znamych... letmy dotyk nasich ruk a... vtedy som si uvedomila aka som bezcitna mrcha... netvrdim, to co mi hovoril je pekne, ak by sa dalo zit dva zivoty sucasne, v tom druhom by som to chcela, ale rodina je nieco, co si dovolit nemozem... cakaju ma este dva roky skoly, potom doktorat, kopa kurzov a vycvikov, aby som mohla robit to, co robit chcem asi od svojich 12... v tu chvilu som si uvedomila aka som zla a ako sa zahravam s niekym, s kym viem, ze aj tak neskoncim a oberam ho zbytocne o cas, pocas ktoreho moze stretnut niekoho ineho, niekoho kto bude ochotny mu splnit to, po com tuzi... nieco to vo mne vtedy zlomilo... ano, chcem byt s niekym, ale netuzim po svadbe, ani manzelstve... netvrdim ze dieta nechcem, mozno raz po rokoch... ja som si vzdy tuzila nejake dieta adoptovat, pre mna je to ovela vacsie naplnenie materinskych citov ako predstava, ze budem mat vlastne dieta... ja viem, znie to divne, raz sme sa o tom so spolubyvajucou bavili a ona len sucho skonstatovala - "tak ja asi nemam az take silne altruisticke citenie ako ty a nedokazala by som uprednostnit cudzie dieta pred vlastnym"... no ja si prave myslim, ze dobry rodic dokaze milovat hocijake dieta, aj to, ktore nie je biologicky jeho... ved byt biologickym "rodicom" je lahke, je to asi ta najlahsia vec na svete, no byt dobrym rodicom uz take lahke nie je a preco neskusit byt tym dobrym rodicom niekomu, koho ti jeho vlastni biologicki rodicia nechceli? ja som zasa odbocila od toho, co som povodne chcela, ale aspon som poukazala na niektore svoje predstavy o zivote, ktore ini ludia (moji znami) povazuju za divne. ale ked ja to tak citim no... ale spat k tomu muzovi, tyzden pred statnicami som sa dopocula, ze ma nejaku inu, nie je to vraj vazne, par jeho znamych o nej poculo, nikto ju este nevidel, len parkrat vraj spomenul, ze sa s nou stretava... a vtedy sa vo mne nieco zlomilo druhykrat... neviem ci preto, ze ho mam radsej ako si sama pred sebou viem priznat, alebo preto, ako mi povedala najlepsia kamaratka - si len prilis jesitna a vadi ti iba to, ze ta nechce... tak teraz neviem, ci som naozaj prilis jesitna a urazena a vadi mi len to, ze on sa vyrovnal so stratou zaujmu s mojej strany a vie zit dalej aj bez toho, narozdiel odo mna, ktora sa straca vo svojich mylienkach a nevie ako zit dalej... ono sa to lahko pise - bud stastna, ze nemas ziadny problem - ano, nema ma co trapit, ved neumieram na ziadnu chorobu, mam oboch rodicov, ktori su spolu, aj ked nechapem preco, som zdrava, mozem chodit do skoly, mam co jest, mam si co obliect, no to nestaci... mne to nestaci, nieco mi chyba, citim sa strasne prazdna a zbytocna a neviem co s tym mam robit. chvilu som to zahanala nakupmi pridrahych veci na moje pomery - kabelky, topanky, saty, tricka, ktore som na sebe mala mozno len raz - a to vsetko za peniaze, na ktore som drela od rana do noci... na chvilu mi to stacilo a tie pocity zmizli, no ked sa peniaze rozflakali a pocity sa vratili a ja som znova zacala robit, aby to znova na chvilu prestalo a zistila som, ze uz mi to minanie nestaci a tie veci ma uz netesia, tak rapidne sa to zhorsilo... ja nesedim len doma, chodim si s babami posediet, kolkokrat si zavolame o pol jedenastej v noci a ideme si len tak na dve-tri hodinky posediet, no ja tam sedim, rozpravam sa, smejem sa, ale v duchu myslim na to ako strasne rada by som vstala a zacala kricat... a potom len kricala a kricala a kricala, az kym by som od vycerpania neodpadla a potom by mi aspon na chvilu dali vsetci pokoj a nechali ma v pokoji zotavit sa z toho vsetkeho...
