Co mam este urobit, aby ten pocit prazdna prestal?

Ahojte,
v poslednom obdobi neviem ako zit dalej... neviem, co robit dalej. Roky mi ubiehaju (a to ich este nemam ani nejako extra vela, len 22), ale strasne rychlo... neviem ako som prezila posledne tri roky, co som robila, nic som nezazila. len som vystudovala VS, bakalarsky stupen. studujem to, co som vzdy chcela robit, neviem sice, ci ma vezmu dalej, ale na tom tu teraz nezalezi. napriek tomu, ze mi niektori "zavidia" (myslim to v dobrom, neskor vysvetlim), si myslim ze ani nemaju co. raz mi kolegyna v praci povedala, ze mi zavidi, ze mam tolko rokov co ona a co vsetko uz mam, ze budem titul, stiham pracu a viem co od zivota chcem. a ze ona nema ani maturitu a bude rada ak ju vobec dorobi a ze inak nevie co v zivote bude robit. no ja si myslim, ze mi nie je az tak co zavidiet. moj zivot bol len o tom, ze do skoly na prednasky, potom na intrak, a bud spat alebo pozerat filmy, na poslednu chvilu robene seminarky, prezentacie, ucenie sa, takisto aj bakalarka a ucenie na statnice bolo na poslednu chvilu, lebo som to kvoli brigade nestihala a po statniciach som si miesto radosti povedala ake je to nespravodlive, ze ja to urobim, a ini, ktori sa ucili cely mesiac, to nespravili. a viem ze sa ucili a nevyslo im to. a mne ano a paradoxne mi to pripada nefer. nejakym takymto sposobom som aj zmaturovala, takmer bez ucenia, resp. ucenia sa na poslednu chvilu... a takymto sposobom som presla aj tie tri roky na VS... dni mi utekaju a ja vlastne ani neviem ako, pretoze ucenim to nebolo. vsetko ide tak strasne rychlo, ze uz len to ma unavuje. nemam jednoducho cas na nic - na seba, na knihy, co chcem precitat, na veci co sa chcem naucit, na cvicenie, jednoducho na nic... nejako sa tak motam v tom svojom vlastnom svete, ze ked chodim do skoly je to len o skole a nedostatku spanku, ked potom brigadujem, je to len o brigade a nedostatku spanku... najhorsie je, ze mi chyba vlastny sukromny zivot... mam 22 a ziaden vztah za sebou ani pred sebou... nemam sa ku komu zo skoly/z prace ponahlat, na koho tesit, nema ma kto objat a vypocut. zijem len tak zo dna na den, sama pre seba... kazdy mi vravi ako ma obdivuje, ze kolko toho stiham, ze jednoducho aj tie statnice a praca pomedzi to a ze som to opat raz uspesne skoncila, ze ine odo mna ani necakali a to je na tom to najhorsie. kazdy odo mna cely zivot ocakava perfektne vykony, ktore ja podavam a ja uz vlastne ani dalej nevladzem. stale nieco robim, stale sa okolo mna nieco deje, ale ja mam pocit prazdna a len vnimam ako neskutocne rychlo plynie cas a ze ja nestiham ani tisicinu z toho co chcem stihnut... momentalne som v zahranici kvoli praci, kde som odisla, aby som zmenila prostredie a prisla na ine myslienky, porozumela sama sebe, priznam sa, utiekla pred tym, aby som sa pocas leta vyhla stretnutiam s jednym muzom, s ktorym nerozumiem preco to dopadlo ako to dopadlo, no cele som to pokazila a teraz neviem ako sa mam k nemu spravat, pretoze hoci sa spravam podla mna normalne, on je voci mne velmi rezervovany a sprava sa strasne zvlastne... a tak, aby som sa vyhla pred tymto vsetkym, zbalila som sa a teraz som prec... v malej hnusnej izbe sa so slzami v ociach stazujem neznamym ludom na internete a ked to dopisem, pojdem si upravit make-up a s usmevom na tvari si odpracovat tri hodiny... pretoze to sa odo mna caka...