Je to pravda že sa mrtvy pride rozlučiť v sne?

Nielen vo sne, ale aj čase, kedy umiera a aj po smrti.

Ahoj. Mne sa snivalo s mojim zosnulym ockom. Boli sme uprostred dediny kde bolo vela ludi. Nejaka slavnost asi. V tom dave som zazrela svojho ocka. (Vedela som ze je mrtvy ale ja som sa potesila ze ho vidim) On bol na jednej strane a ja na druhej strane cez cestu. Kricala som nanho "TATKO, TATKO". On sa zacal pohybovat do predu a ja som sa zacala ponahlat za nim len na opacnej strane cesty a stale som nanho kricala. Odrazu zmizol v dave. V tom som sa zobudila.rano som sa dozvedela ze zomrel nas sused.(bol stary a chory)

Milí čitatelia,prišla som sem,lebo som sa chcela niečo dozvedieť o tom,kto z Vás zažil rozlúčku už so zosnulým.Napíšem Vám svoj príbeh,ktorý sa stal teraz,12.3.2018.Mám 59 rokov.Nikdy v živote som neverila v nič takéto a o svojom presvedčení ,že predsa zosnulý už nemá ako prísť za živým som bola neoblomná a skôr ak niekto vyprával niečo podobné som si robila srandu.Ale len do toho 12.3.2018,kedy umrel môj brat.Bol to velmi špecifický vzťah,samozrejme,že sme ho mali radi,ale aj nemali.Bol totižto veľmi vážne duševne chorý.Žil životom,ktorý sme mi zdraví nedokázali akceptovať.Naša snaha zmeniť túto situáciu brata len rozčulovala ,nebolo mu pomoci,nemohli sme nič.Viac krát sme sa snažili pomôcť,jeho reakcia však bola taká,že nás s veľkym krikom vyhodil.A tak roky plynuli..mali sme stále o ňom informácie z obce kde žil,čo všetko navystrájal,ale nestretali sme sa,lebo nás,tri sestry odmietal.A tak umrel sám vo veľmi veľmi zlých podmienkach,ktoré nedovolil meniť k lepšiemu.Umrel ráno 12.3.My sestry sme celý deň vybavovali všetko čo je potrebné okolo pohrebu.Večer keď som si unavená ľahla do postele,myslela som si,že v tej sekunde zaspím,ale nestalo sa tak...a tu sa to začína:Veľmi dlho som sa prevracala v posteli zo stranu na stranu a stále som si hovorila,že :Zoberiem si liek na spanie(Mám ich vypísané od lekára,preto ich mám stále pri posteli aj s vodou a v prípade potreby mi stačí si natiahnuť ruku a zapiť liek)dookola som si to opakovala ,ale nedokázala som to urobiť,akoby som bola paralyzovaná.Bola som nervózna sama zo seba,že sa takto trápim a nedokážem si užiť ten liek.Oči som mala zavreté,ale nespala som a ani jednou jedinkou časťou svojho tela som nemohla pohnúť..Bolo to veľmi veľmi zvláštne,ale nebála som sa,hoci som sa nedokázala pohnúť.Po nejakej chvíli,vôbec ju neviem odhadnúť som počula priamo v spálni 3 x divný zvuk.bolo to niečo,ako: EEEEEN....EEEEN...EEEEN..ten zvuk bol škrekľavý výrazný a veľmi hlasný.Ako odznel cítila som ako mi niekto ide pod paplón,cítila som prehýbať sa matrac a cítila som ako sa dvíha paplón a počula som ako šuchoce...vôbec som sa nebála,ale stále som sa nedokázala pohnúť,ani oči otvoriť.potom ma čosi chytilo zo zadu za rameno..zrazu som mala túžbu tú ruku chytiť a mohla som..cítila som,aká je veľká...držala som svoju ruku na tej a hneď na to ma chytil aj za druhé rameno...a tak sme sa držali...bolo to nádherné,také nežné,naplnené všetkou tou láskou,nikdy nevypovedanou...určite to netrvalo dlho,netuším koľko ale v hlave som cítila ako mi hovorí(ale pozor,nebolo to vyslovené),TAK JA UŽ IDEM..on mi to hovoril ale len akoby mysľou a ja som mu rozumela...Nechcela som ho pustiť bez slova,ale moje hrdlo nefungovalo,chcela som mu povedať aspoň jednoduché : AHOJ..ale nedalo sa.Veľmi som sa namáhala kým som zo seba dostala akýsi zvierací zvuk,lebo A-čko sa mi nedalo vysloviť,tak to vyzeralo asi takto: OOOOOOJ...OOOOj...OOOOOj..znelo to strašne ale kričala som to...v priebehu minútky som spala,dalo sa mi pohnúť,dali sa mi aj oči otvoriť.Poviem Vám,že som bola veľmi šťastná,bolo to niečo krásne,netuším či sa to dá vycítiť z môjho písania,ale bolo to pre mňa nezabudnuteľné...Ráno,keď som vstala,zišla som dole z poschodia,ako každé ráno urobiť si kávu a premietala som si zážitok z noci a už sa mi jeho smrť nespájala z ľútosťou a žiaľom.Plakala som,ale od šťastia,že konečne je mu naozaj dobre.Umrel sám v nedôstojných podmienkách a to,čo pohrebná služba brala,to už nebol moj brat,to už bolo iba jeho telo,lebo duša,tá bola predsa pri mne.Pri takomto zážitku zabudnete na 30 rokov toho zlého a zrazu ste naplnený láskou a šťastím.Ešte na záver ako sa to skončilo, Nooo totiž,keď som išla asi o dve hodiny do svojej spálne ,že si usteliem,bol tam taký zvláštny vzduch,nebol to zápach,nebolo to nepríjemné,ale nebol to ani vzduch aký bežne mám v celom dome...bolo to niečo iné..iba ľutujem,že som sa ho viacej nenadÝchala,ale až potom mi to došlo,keď som otvorila okno a odišla som. TEN vzduch...bol iný..úplne iný..zvláštny...Toto je moj príbeh,skutočný nie je v ňom ani jedinký detail vymyslený,všetko je tak,ako sa naozaj stalo.

Hovorí sa že je to možné,aj cez deň ty ho nevidíš, kým sa duša uplne odtiaľto oddelí a vznesie hore.
Hovorí ti že nemáš smutit že mu je dobre-ale ty to nevnímaš-llen si vspomínaš ako ti s tým zvieratkom bolo dobre,trochu počkaťa zadovážiť si podobného ktorý ťa na prvý pohľad trafí do srdca-už keď ho uvidiš.Tak asi.

Ja si myslím že naozaj je niečo medzi nebom a zemou, videla som zomierať nášho psíka pozerala som sa naňho keď sa posledný krát nadýchla a keď vydýchla tak to išlo aj z dušičkou. Od zadu až ku hlavičke a na tvári som videla ako sa jej zmenil pohlad . Z krásnych milujúcich ociciek mala pohľad nikam. Asi o pár minút som začula kostolné zvony ale prichádzali odniekiaľ kde nebol poblizku kostol a ja som cítila že to je pre ňu. Tiež za ňou plačem a som smutná, strašne mi chýba, je to už 6-ty deň a ešte sa mi s ňou nesnívalo. Človek si nedokáže aby prestal smútiť keď to tak cíti. Treba na to čas.

Ja si myslím že naozaj je niečo medzi nebom a zemou, videla som zomierať nášho psíka pozerala som sa naňho keď sa posledný krát nadýchla a keď vydýchla tak to išlo aj z dušičkou. Od zadu až ku hlavičke a na tvári som videla ako sa jej zmenil pohlad . Z krásnych milujúcich ociciek mala pohľad nikam. Asi o pár minút som začula kostolné zvony ale prichádzali odniekiaľ kde nebol poblizku kostol a ja som cítila že to je pre ňu. Tiež za ňou plačem a som smutná, strašne mi chýba, je to už 6-ty deň a ešte sa mi s ňou nesnívalo. Človek si nedokáže aby prestal smútiť keď to tak cíti. Treba na to čas.

Myslím, si že je to možné, oni nemajú inú možnosť ako s nami komunikovať, tak jedine cez sny. Aj náš 12 ročný psík sa s nami prišiel rozlúčiť.

Mám s tým skúsenosti. Aj keď mňa neobjimala babka v sne, odkázala mi že ma nadovšetko miluje. :) Nevedela som či to je sen alebo skutočnosť, no všetko bolo také živé. Moja mama mi vravela že 2 týždne pred babkinou smrťou sa jej snívalo o tom
ako sem prišlo veľa ľudí v čiernom. :) Podľa mňa to je možné.

Ovečka,
Práveže trepeš ty (nič v zlom). Veľa významných fyzikov sa pokúšalo (i keď len na filozofickej úrovni) vysvetliť proces, ktorý nazývame meranie fyzikálnej veličiny. A keď meriaš, tak posledným meracím prístrojom je tvoje vedomie, ktoré musí spoznať, aké čísla svietia na veličinometri.
Shrodinger chcel rozporuplnosť kvantovej mechaniky vyriešiť tým, že zaviedol Schrodingerov rez – povedal, že atómy sa správajú kvantovo, ale naše meracie prístroje už nie. To samozrejme nemá logiku a Schrodinger tým chcel len poukázať na to, že nemá zmysel hľadať interpretácie pojmov kvantovej mechaniky, fyzikom musí stačiť, že funguje. Je to dobrý a pragmatický prístup, ktorý vedcov oslobodzuje od nikam nevedúcich úvah a zameriava ich pozornosť na robenie takej vedy, ktorá má využitie v technickej praxi. Lenže Schrodingerov rez v skutočnosti nastáva až v našom vedomí. Nie na ručičke prístroja, ani v našich mozgoch, ale vo VEDOMÍ, ktoré však fyzika ako taká neskúma. Avšak niektorí vedci, keď sa im už možno zdalo, že pre prax toho objavili už dosť, začali morfondírovať aj nad týmito otázkami.
A o čo teda ide? V kvantovej mechanike platí, že systém nie je v jednom konkrétnom stave, ale nachádza sa v superpozícii všetkých možných stavov (s rôznou mierou pravdepodobnosti, resp. komplexnej amplitúdy pravdepodobnosti). Keď sa však pokúsime tento stav odmerať, tak nevidíme superpozíciu, ale vždy len jeden konkrétny stav. Na tom by nebolo nič zvláštne. Zvláštne je, že po meraní, keď na systém prestaneme čumieť, tak sa systém do superpozície stavov buď vôbec nevráti, alebo sa tam vráti až po čase, alebo bude o niektoré možnosti stavov trvalo ochudobnený, to závisí od dynamiky konkrétneho systému.
Dôležité ale je, že meraním sme ovplyvnili stav systému. Keď systém pozorujeme, správa sa úplne inak, ako keď ho nepozorujeme! Áno, z časti sa to dá vysvetliť tým, že na to, aby sme niečo pozorovali, tak to musíme ostreľovať nejakými časticami, alebo tak nejako a tým ten systém musíme nutne ovplyvniť. Lenže toto vysvetľuje iba javy spojené s Heisenbergovým princípom neurčitosti a s kolapsom vlnovej funkcie (=superpozície stavov) to nemá nič spoločné!
To znamená, že vedomie (nech už to znamená čokoľvek) ovplyvňuje stav fyzikálnej skutočnosti (nech to už znamená čokoľvek) a samozrejme aj naopak. Toto ovplyvňovanie však nemôže byť úplne ľubovoľné a v medziach ho drží práve ten kolaps vlnovej funkcie, lebo skolabovaný stav už má len obmedzené možnosti vývoja a my s tým už nepohneme (napríklad keď viem, že kniha je na stole, tak s ňou už v mysli nepohnem a stále zostane na stole – musím chytiť do ruky a presunúť ju ručne).
Možno však existujú ľudia, ktorých vedomie vie vlnovými stavmi poriadne zamávať a vedia robiť divné veci.
A čo je to tá vlnová funkcia vedomia? Znamená to toľko, že my ako bytosť sme taktiež v superpozícii nekonečne veľa stavov a máme vlastnú vlnovú funkciu. To čo vníma naše vedomie, je iba výsledkom interakcie vlnovej funkcie nášho vedomia a vlnovej funkcie sveta. Dá sa to vysvetliť aj tak, že v každom momente sa my aj svet a každý objekt v ňom rozdeľujeme na nekonečne (prípadne len konečne) veľa možností toho, čo sa stane v nasledujúcom (takmer) nekonečne blízkom okamihu.
Interpretácií je však mnoho a ja som tu napísal len útržky tých, ktoré sa mne osobne páčia. V každom prípade, užitočnejšie ako čítať tento príspevok, je siahnuť po fundovanejších materiáloch na túto tému. Je o tom aj mnoho populárnych publikácií, ktoré nepracujú s matematikou.

2 chladomor dobry matros.... pokial viem fyzika nepozna pojem vedomie takze trepes len sa tak prasi :-D .... menej mistiky a viac rozumu