liecenie pezinok...

Ahojte.

Chcela by som sa vam s niecim zdoverit a popripade opytat ci je niekto v podobnej situacii.

Dlhe roky trpim PPP...a uz to zaslo tak daleko,ze do toho vstupil akohol. Tiez uz u mna figuruju urcity cas,konkretne roky:(... Výčitky...

Rozhodla som sa teda liecit na psychiatrickej liecebni v Pezinku.

Momentálne je to pre mna velmi citlive. Ale dufam,ze mi to pomoze a vyliecim sa.
Chcem pomôcť rodine lebo ich trapim...ale hlavne sebe. Zabijam sa pomaly...alkohol je svinstvo. Len sa neviem ovladat.... za tie vycitky v hlave...

Mate niekto skusenosti s touto psychiatriou? A popripade,boli ste niekto v podobnej situácii?

Dakujem krasne...

iwa ahoj, ako sa ti darí? Už si z toho úplne von?

takze dva tyzdne na lieceni su za mnou....je to sice tazke ale stoji to za to baby.bezte kazda ktora citite ze to doma nezvladate mame fajn kolektiv a obcas sa citim ako na tabore.ak chcette naozaj zit je to vyborne mmiesto kde vas to naucia.naozajs a neoplati trapit a bat sa toho ze nejak extra tam priberiete vobec sa nemusite.vase telo si svoju vahu najde.a vobec nie ze vam nekto urci ze na tuto vysku musis mat tolkoa otlko proste teelo si ju najde prirodzene.mne je tam fajn a som stastna za toto rozhodnutie i ked prve kroky su vzdy tazke netrvdim ze zjem vzdy vsetko vopbec nie ale snazim sa a bojujem.:)))tak len tolko som chcela.nebojte sa vyhladat pomoc jedina cesta byt stastna:)))

Ahoj Iwa, nemáš začo ďakovať, veď od toho sú takéto fóra, aby sme sa kladne motivovali (teda aspoň ja to tak vnímam). Myslím si, že tento strach, ktorý pociťuješ je absolútne prirodzený. Keď som pochopila, že inej cesty niet a keď sa chcem dať psychicky a fyzicky do poriadku musím začať jesť, tiež to nebolo jednoduché...Jednak ma trápili výčitky svedomia (ktoré má síce pochytia aj dnes, ale už sa tomu viem brániť), alebo aj ten strach, že sa prejem. Inak pocit prejedenia som mala často, pretože ten žalúdok nebol dlhú dobu zvyknutý na ,,plnosť". Mne navyše akoby vypli nejaké regulačné mechanizmy hladu a sýtosti, čo sa prejavovalo tak, že ja som síce vedela, že musím jesť, ale nepociťovala som vôbec hlad (to bolo tými dlhodobými hladovkami). Potom som tiež začala znova objavovať ,,nové chute" a strašne som sa bála, že spadnem do opačného extrému (prejedania). Výhoda Pezinku je, že tam Ťa naučia ,,osvojiť" si normálny stravovací režim...napr. že Ti budeš vedieť, čo je normálna porcia, koľko-krát denne máš jesť a pod...No budeš sa musieť vyrovnať aj s tým, že sa tvoje telo trošku zmení a že liečba spočíva aj v tom, že musíš pribrať - s týmto som ja mala veľký problém, zvyknúť si na nové telo a pod...ale pre úzdravu je to nevyhnutné, vlastne je spokojnosť a fakt, že prijmeš svoje telo ,,také aké je" mimoriadne dôležité :)Ale ja si myslím, že Ty si veľmi dobre ,,naštartovaná" a odhodlaná zabojovať, už len tým, že si sa rozhodla pre takýto krok :) Určite hneď ako nastúpiš to s tými prijimačkami na VŠ oznám...podľa ak budeš v relatívne dobrom psychickom, fyzickom stave a budeš spolupacovať by nemal byť problém. Tak sa maj krásne a veľa síl :)

katja7711, ked ja mam tak strasny strach ze ked zacbnem jest nebudem vedet prestat uz teraz ked rozsirujem jedalnicek co mi kazali doktori snazim sa drzat mylsienky na uzde neist zjest chladnicku aj s pantami.mozno to je tym ze som dlho vela sa obmedzovala a hlavicka ce setko spat aj s telom.4.teho nastupujem do pezinka lenze zas je tu druha vec ze mam skusky 18.na vyskua bojim sa ze ma neuvolnia odtial?!hm?dakujem este raz moc za podporu a aj tebe zelam vela stastia:)))

Iwa, toto isté som prežívala aj ja. Pred rodičmi som vždy hrala formu, žiadne zlyhanie sa nepripúšťalo. Ani moji rodičia nevedeli presne pochopiť, čo sa so mnou deje, čo sa mi odohrávalo v hlave. Ono to môže na nezainteresovaných jedincov (myslím tým ľudí, ktorí nikdy netrpeli PPP) skutočne pôsobiť ako také nevinné diétkovanie alebo len snaha o to byť štíhlym a atraktívnym. Moje vyhladované telo bolo len takým nástrojom alebo obeťou toho, čo sa mi odohrávalo v hlave (nízke sebavedomie, túžba po dokonalosti...ten úžasný pocit sebakonroly). Moja mama vnímala iba to, že som schudla, ale ani zďaleka nevedela, čo ma trápi a čo všetko je za tou mojou úpornou snahou schudnúť. Teraz s odstupom času sa na všetky veci ohľadom mojej PPP pozerám s určitým nadhľadom. Dá sa povedať, že aj pre mňa bola anorexia akýmsi volaním o pomoc...mala som obdobie kedy som intenzívne hľadala príčiny svojho trápenia s anorexiou. Obviňovala som mamu, otca, bola som nahnevaná na celý svet dokonca ešte aj na celý sprofanovaný módny priemysel. Prišla som na to, že to nekonečné pátranie po príčinách nikam nevedie, skôr by som povedala, že len zbytočne človeka ,,deptá". Odhliadnuc od všetkého aj tak som niesla hlavnú zodpovednosť za svoje nezmyselné manipulácie s jedlom len ja sama...Asi Ti v hlave víri tisíc nezodpovedaných otáznikov, možno obáv. Odpovedať na otázky typu ,,prečo práve ja ?" je mimoriadne ťažké a nepochybne bolestivé. Čo si budeme nahovárať boj s PPP je na dlhé trate...podľa mňa je super, že sa chceš dobrovoľne liečiť...je to prvý a veľmi podstatný krok. Keby som ja bola v tvojom veku natoľko ,,osvietená" ušetrila by som si mnoho ďalších problémov :) Drž sa...

Draha cry,som rada,ze sa ti dari,casto na teba myslim.:).dufam,ze sa budes drzat a postupne to navysovat. ja som bola dojata z rozlucky,bola tam kopa fasa ludi. V pondelok ide uz aj moja spolubyvajuca z izby domov.

diecvata uprimne som stastna za vas ked vidim ze sa z toho da dostat.Ja mam ttrochu strach z navratu potom domov, co som si uevdomila dnes.Moja mama vlastne netusi co sa so mnou deje ysli si ze je to len daky hlupy ciel byt "krasna" a ze co vlastne vymyslam, ona nema moc pocit ze som na otm tak zle ze potrebujem liecenie ale skor je to o tom ze ona nece pripustit cos a vlastne deje ani netusi.Mam 162 cm a 40kg.Citila som sa fakt "krasna"lahka ako pierko, ale pochopila osm ze to vsekto je len vnutorne volanie o pomoc toho vsetkeho ako sa citim.A o "svoje"telo nechcem prist lebo je to akasi ulita ochrany.Cely svoj zivot pocuvam len ako som nieco pokaslala ze nic nikdy nedokoncim a aj ked daco urobim je to zle.tak velmi som tomu uverila ze som si prestala verit sama.nieze by osm si niekedy verila ale urcite to bolo lepsie.Aspon som mala vlasy pravidelnu menstruaciu a netlacila ma kazda kost mojho tela a nie kazda jedna myslienka sa tocila len kolo jedla ze fakt cakam kedy sa naozaj zblaznim co sa uz asi vlastne aj stalo.Ak toto niekto cita mozno sa najde v mojich slovach a mozno nie ja som to len potrebovala dostat zo seba von.Cela moja anorexia je len jedno velke kricannie o pomoc.Nechcem nic na nikoho zvalovat jediny kto mi moze pomoct som ja sama, ale pytam sa seba samej nebude to len jedno dalsie velke sklamanie pre moju rodinu?ved uz pekne papam aj vjac tak naco do nemonice?preco?pretoze pred vami mily rodicia dokazem hrat peknu formu ze toto neje zdrave a fakt mi to nechuti!!!pretoze vzdy ked dojem bezim do izby a pozeram na nete ci to malo tak malo kalorii aby osm nepribrala, pretoze mily rodicia uz nedokazem fungovat normalne niakm nehcodim takmer lebo jeidne na co sa zmozem su reci o jedle a o mysleni nan!pretoze osm uz zo vsetkeho cvok ktory potrebuje zufale objatie od vas ktoreho som sa stale nedockala....

Ahoj Cry, moja, kedy Ťa pustili a ako sa Ti darí? Ja som tiež už "voľná", v pondelok som bola posledný krát v Spirare...prajem pekný víkend:-)

oui: takže už si doma??? Vitaj vonku:-) Ja si užívam slobodu, snažím sa neriešiť jedlo, skôr sa naň teším. Pokračujem v pravidelnosti. M.