Mala som anorexiu..

Ahojte, tiez som mala/mam podobny problem a niekedy uz prezivam z toho nenormalne uzkosti. Od malicka som mala problemy s vahou. Dodnes pamatam ako ma v skolke nutili, krmili...a kym nezjes nepojdes! V skole sa mi vsetci vysmievali, utahovali si zo mna a ja som to ako citliva dusa vzdy velmi zle znasala. Po skole zas ludia v okoli...a ty zijes zo vzduchu?...a jes ty vobec daco?...dievca jedz!...ty si hrozne chuda...daj si treba ti lebo sa stracas. Boze keby len vedeli ake je to narocne. Postupne som stracala akekolvek sebavedomie, oznacovala som sa za nepritazlivu, skaredu, hnevala som sa sama na seba...ze uz sa vobec hanbim aj ist von lebo mam pocit ze vsetci na mna okunaju a suskaju si. Dostala som sa dokonca do takeho stadia, ze mi skutocne aj prestalo chutit. Depky, uzkost, strach, do toho tazke zivotne situacie, stresovo narocna praca, osamostatnenie sa, zalozenie rodiny, doma same negativa, pochmurne myslienky. Ludia ja uz som si myslela ze sa zblaznim. Samozrejme ze aj to malo co som vzila som zacala stracat a kazde kilo dolu mi sposobovalo vacsiu a vacsiu tramu a beznadej. Bola som u obvodacky, ta mi povedala ze je to zo psychiky, ze si nemam veci pripustat, nemam si vsimat okolie, nemam sa zbytocne trapit. Jest po troskach a donutit sa. Snazila som sa vtedy. Aj som nabrala zas spat aspon to co som mala. No znova sa mi to objavilo. Uz mam tolko knih, filmov, nahravok vypocutych...snazim sa z toho nacerpat maximimum. Hoci ovplyvnit vlastnu psychiku je naozaj tazke. Ale sme silne, musime byt, zvladneme to!!!

ahojte! v zime som vazila 40kg potom som v marci zacala sportovat aj jest a schudla som na 36,5 kg a potom sa to zacalo za den som zjedla strasne malo a sportovala som schudla som na 35kg /to bolo este dobre/ ale potom som jedla za den 5 jediel kazde 3 hod a za dva tyzdne som schudla na 33 kg ! pripadala som si tucna a raz som sa pozrela do zrkadla a zbadala som sa kost a koza potom som jedla a pribrala na 35,9 kg potom som isla do nemocnice lebo som nebrala peritol schudla som tam na 34,8kg potom som tam bola 3týždne a pribrala som na 36,8kg a pustili ma ! prosim nerobte to

Ahojte baby, prosim vaas, ktore ste mali anorexiu, prosim ozvite sa mi na mail monikahigu@gmail.com

Len do toho dievcata, ste super sikovne a urcite to zvladnete, len cim skor sa vykaslite na anorexiu. ja som taka sikovna nebola, mala som ju 8 rokov, schudla som na 33kg. ostala som neplodna, mam zniceny zaludok, klby aj vsetko a vlastne som si premrhala zivot. takze do toho, nech je Vam toto odstrasujucim prikladom, Nabuduce, napr. hned teraz si dajte napr. cokoladku a ak sa Vás zmocnia vycitky, hned si spomente na mna a teste sa z tej cokoladky a z toho, ake budete zdrave a stastne!

Ahoj aj ja som mala anorexiu ale dostala som sa z toho ale tiez nemam uz rok kramy mala som 14 ked som zacala a vazila cca 50 kg spravila som si dietny plan a stravovala sa podla neho nic ine som nechcela jest rodicia si to vsimli ale nic mi na to najprv nehovorili az na vianoce ked som si pripadala byt tucna (ale mala som len 43 kg) si vsimli ze mi trcia stavce na chrbtici a zacali sa so mnou hadat nech jem viac no jasne ze som nechcela a hadala sa s nimi no raz som sa jedneho dna postavila pred zrkadlo a zistila som ze takato kost a koza nechcem byt a zacala som viac jest a chodit do posilky (sice zo zaciatku som nevladala ani behat)a teraz mam 15 vazim 51 kg a citim sa ovela silnejsie a zdravsie a kedze aj sportujem nevyzeram ako ovisnuta skareda kostra ale mam teraz vysportovanu postavu a rodina mi hovori ze vyzeram ovela lepsie a prestali mi tolko vypadavat vlasy no a este si pockam na tie kramy :-)

ahojtee..ja mam 14 rokov za chvilu 15 a potrebujem radu..pred rokom som vobec neriesila svoju postavu ze ci som chuda alebo nie..ale mam jednu kamosku ktora nebola prave najchudsia a schudla v priebehu letnych prazdnin cca 10 kil a teraz je z nej uplne iny clovek,je chuda drzi dietu a dost sme sa zblizili..a nejak ma tym chudnutim "nakazila" .. zacala som sa viac pozorovat a zistovat ze som tlsta..na zaciatku som mala 170cm a 56 kil..tak som zacala chudnut..v skole som nic nejedla a ked som dosla domov som si dala ovocie a ked mama dosla a chcela aby som jedla som jej povedala ze uz som najedena..a na veceru som si dala jeden toust..takto to bolo asi tri tyzdne a vzdy ked mi mama ponukala jedlo a ja som bola strasne hladna tak ma to rozplakalo a proste bola som ina,mala som stale zlu naladu..presli dva mesiace a teraz mam 170cm a 51kil a pripadam si velmi tucna..tak som prestala jest mäso a stale sa kvoli tomu s mamou hadam..a mala som asi pred mesiacom take obdobie ze som kazdy den to co som zjedla vygrcala lebo som mala vycitky ze kolko som toho zas pojedla aj ked toho velmi nebolo..ale vzdy ma po grcani bolel zaludok tak som s tym prestala a dobre som spravila..ale teraz uz vyse dvoch mesiacov nemam menstruaciu a bojim sa to mame povedat aby mi nezakazala drzat dietu a aby ma nenapchavala nezdravymi jedlami a mäsom..ak niekto mate nejaku radu sup sem s nou :) dakujem :)

Ahojte,chcela by som sa podeliť s Vami o svoj príbeh. Presne viem,o čom píšete a rozumiem Vám na 100% , preto mi nedá nepripojiť sa k táme.

Keď som mala 13 začala som upadať pomali no iste do anorexie. Začalo sa to rôznymi diétami a vynechávaním mäsa (čo je dosť veľká chyba),neskôr obmedzením množstva a postupne sa to dostalo až k tomu,že som nejedla takmer vôbec.Za ďeň som zjedla možno tak 2 jablká,aj to som mala vypočítané presne na minútu,kedy ho môžem zjesť. Čím ďalej,tým viac som chudla a chudla až som sa pri výške 170cm dopracovala k váhe 48kg. No teraz môžem povdať,že to boli moje najotrasnejšie chvíle v mojom živote. Stratila som o všetko záujem,stratila som kamarátov,s rodinou sa mi úplne pokazili vsťahy,nechodila som von,nič ma nebavilo,nemala som záujmy,koníčky,videla som len ten jediný ciel-byť chudá.Nezáležalo na ničom inom ako vidieť sa dokonalou a CHUDOU,ale keďže anorexia je sviňa choroba a zaslepí ťa úplne z každen stánky,nikdy som sa samozrejme chudou a peknou nevidela.Okrem nejedenia som sa snažila aj cvičiť ale keďže som nemala žiadnu energiu,nevládala som ani cvičiť.Plakala som častokrát,ani neviem prečo,skratka to boli len výkivy emócii z podvíživy.Bola som unavená..
Keď to už začínalo byť príliž nápadné a viditelné,prvé kroky k mojej liečbe viedli za pomoci môjho triedneho učitela,ktorý si dal do školy predvolať mojich rodičov a keďže mal skúsenosti aj s medicínou,oboznámil mojich rodičov s rizikami ktoré prináša moja choroba. Keď som videla mojich rodičov richádzať z triedy von a triedneho učitela ako sa na mna s lútosťou pozerá,vedela som,že teraz ma už naozaj niečo čaká.V tej chvíli som sa rozplakala. Ale bolo mi to jedno.Všetko mi bolo jedno,medziľudské vsťahy som už dávno prestala riešiť..
Samozrejme som sa doma snažila rodičov presviedčať o tom,že som v poriadku a triedny len preháňa,lebo vidí že som schudla a o mojom živote nevie vlastne nič.Ale rodičia ma už dalej viac nepočúvali (za čo som im vďačná) a zobrali ma k psychiatričke. Tam som si vypočula strašne vela kázní o tom,čo ma môže čakať,ak sa nespamatám a ako prebiehajú liečenia a aké všeliake TRVALÉ zdravotné ťažkosti by som mohla mať. Poučovala ma,že ak sa nespamatám,môžem skončiť s ochlpením na celom tele (ukazovala mi obrázky),môžem ostať neplodná a pod. (tieto veci už iste poznáte :) ) .. Vtedy som to všetko brala asi tak že jednym uchom dnu,druhým von... Riešila to takým spôsobom,že ak pri dalšej návšteve nebudem mať o 3kg viac,pošle ma na liečenie.Ja neviem ako je to možné,ale ja som sa v tej chvíli tak zlakla,že som si povedala,že s tým prestanem.Išlo to nesmierne ťažko a ťažké je to by som povedala až do teraz,ale myslím si že aj tie slová,ktoré som vtedy brala jednym uchom dnu,druhým von boli k niečomu dobré.Ja som to mala o trocha ťažšie aj o to,že som nemala vôbec žiadnu psychickú podporu. Rodičia videli len,snahu o viliečenie ale na moje psychické problémy ktoré anorexia prináša,nevenovali pozornosť.Ako som postupne začala viac jesť,začalo mi to vždy menej vadiť,že jem.Vlastne to bolo také,že čím viac som jedla,tým menej mi to prekážalo. Toto je však ten všeobecný pohlad. Mávala som aj depky z toho že aaach čo som to ja zase pojedla a stále som si tiež hovorila,že od zajtra už nebudem a pod. A trvalo mi dlho kým som sa spamatala. Ale som rada. A nesmierne rada! Lebo nič lepšie nie je ako mať v živote ciele a záujmy,milovať svojich priatešov,vedieť sa zasmiať,byť spokojný a šťastný a hlavne vedieť sa tešiť z maličjkostí. Myslím si,že tento dar (vedieť sa tešiť z maličkostí),nám viacerým priniesla práve tá zákerná choroba,anorexia..
Takže baby,v žiadnom prípade to nestojí uato. Najťažšie na svete je stratiť samú seba,no ešte ťažšie je opeť sa nájsť.Nechcite to,Prísť o Vaše sny a svoj šťastný detský svet ktorý Vám nemá právo nik ukradnúť. A už vôbec nie nejaká choroba. Takže Vám baby,čo ste tým už ako tak prešli,držím palce do života a Vám,čo ste sem len zablúdili,chodte sa poriadne napapať a zapnite si telku hehe :)

Ahojte baby...ja mam uplne podobny problem.Skusim sa podelit s mojim pribehom...Mala som anu..a totalne mi skazila zivot,bolo to naozaj strasne..bola som uplne bezmocna.Teraz viem,ze keby som sa nespamatala,mohlo to skoncit naozaj viac nez hrozne..ale vtedy som si to vobec neuvedomovala,vtedy ma proste ana drzala v tych ostrych pazuroch,z ktorych sa mi nedalo vytrhnut,aj ked som velmi chcela...neslo to,citila som len beznadej,trapenie,strach...No podarilo sa mi dostat sa z toho,aj ked to bolo velmi tazke...Potom som sa-ani neviem sama ako-vratila pomalicky,postupne do noveho zivota.Bola som znovu stastna...znovu som sa dokazala normalne,bez vycitiek najest a vobec som nerozmyslala nad jedlom...Ale po nejakom case prisiel zlom..rozjedla som sa az moc,az som nabrala trochu viac kil,ako bolo v normale..ale onedlho sa to zas upravilo, mala som znovu svoju povodnu vahu.To by bolo v pohode,citila som sa fajn,bola som opat v norme,normalne som sa stravovala...no asi po roku aj pol prislo tazke obdobie,problemy...zacali sa na mna sypat a ja som sa zas uzatvarala coraz viac do seba..prestala som chodit von,medzi priatelov,prestalo ma vsetko bavit,nikto ma nechapal a nikto mi nerozumel,nemala som sa komu vyrozpravat...a co je najhorsie,zacala som zas coraz viac-ale neumyselne a nechcene-chudnut,prestalo mi zas totalne chutit..bala som sa,ze sa ana znovu moze vratit...upozornovali ma na to z kazdej strany...ale ja som si vravela,ze sa to uz nikdy nestane,ze to uz nikdy nechcem zazit...a vsetko stratit...Dnes viem,ze ma znovu zacala prenasledovat..a.som zas na pokrajoch sil...neviem absolutne co mam robit...nedokazem sa zas normalne najest ako predtym...snazim sa vzopriet a bojovat proti nej...su dni,ked sa mi to uz celkom dari,uplne normalne zjem hocico...a su dni,kedy mi to moc nejde.vobec nemam chut.ani hlad,keby ma nedonutili,tak..Vratilo sa to..Viem,ze s tym budem musiet nieco urobit-ja nechcem znova tu beznadej,nechcem byt az moc chuda,co asi zas zacinam...chcem nejako zas pribrat,byt taka normalna,aka som bola..ale nejde to.:(..vobec to nejde:(bojim sa..Viem,ze musim najst vychodisko z toho obrovskeho bludiska,ktore ako keby ani vychod nemalo...Ale urcite niekde na druhej strane svieti slnko,musi :)a stracaju sa sive mracna...len treba chciet.prestat v nom bludit...premoct sa.povedat si STOP...musime to zvladnut,byt silne,musime sa nejako vzopriet a bojovat..musime vyhrat...a dosiahneme svoj ciel..znova budeme zdrave,usmievave,stastne..znova stastny zivot.smiech..radost...myslim,ze to stoji za to,vykrocit na novu cestu optimizmu:):)Skusit to...treba sa len odrazit od dna a s nadejou sa postavit!:):)

marushik kludne si daj hlavne ze to v sebe nechas :)..a bola si na prechadzke? aj ja som bola a skoro so zamrzla ale ten sneh je vazne krasny :))

hani aj ja som to este dohnala asi pol kilom orieskov a hrozienok, hrozneeeee :)
ale zajtra idem na dlllhu prechadzku tak sa tesim ;)