Začnem tým, že mám 15 rokov. Môj otec s nami prestal žiť keď som mala 6 rokov, presťahoval sa od nás 260km, ale stále som s ním bola v kontakte a aj som. Otec má priateľku a mama manžela s ktorým aj žijem. Po celých 9 rokov som si vôbec nepripúšťala, že rodičia sú rozvedený, nikdy som nad tým nejak nepremýšľala, nikdy ma to nejak nebolelo. Avšak asi pred 3ma dňami hovoril jeden učiteľ škole, koľko rodičov je teraz rozvedených a ako to na deti zle pôsobí, ale že niektoré deti to berú normálne, ale že aj tak, proste to nieje ono, keď rodina nieje kompletná. A to ma strašne zasiahlo, celé 3 dni ma to strašne bolí a dosť som si aj poplakala. :( Nechápem prečo ma to po 9 rokoch tak zasiahlo, dala by som všetko za to aby som mohla mať kompletnú rodinu. :´( Nedokážem o tom ani rozprávať. :( Čo mám robiť? :( Ako sa mám k tomu teraz postaviť? Neviem či to dokážem brať ako pred tým. :(
Po 9 rokoch.
nykitka....myslim, ze ten ucitel vravel skor o rozvedenych rodicoch, ktori sa po rozvode na svoje deti vykaslu.../povacsinou otcovia, ale cest vynimkam/...v tom zmysle, ze platia akurat vyzivne a viac pre ne deti neexistuju. ty si s tvojim otcom stale v kontakte, pravdepodobne vychadzas v pohode aj s nevlastnym otcom, takze si tieto slova ucitela neber velmi k srdcu. sama vidis, ze nie si ten pripad. kompletnost rodiny nezavisi iba od poctu jej clenov...netrap sa.
Ja som vlastne ani tak spokojná nebola, otec mi veľa krát veľmii chýbal, len som to nejak tak si nechcela pripustiť, že by to bolo niečo zlé, nikdy som nepremýšlala nad tým aké by to bolo mať rodinu kompletnú, ale teraz keď som tak nad tým začala premýšľať, tak ma strašne bolí. :( A zbudnúť sa tak ľahko nedá.
pozri sa, predtym si bola spokojna. a zrazu ti niekto povie ze spokojna nie si. ty si spokojna len ti niekto vsugeroval ze to tak nie je. skus na to zabudnut.
