Draha priatelka,
aj ked svoju terajsiu situaciu vidis beznadejne, nelakaj sa a nezufaj. To ako sa vnimas a samu seba hodnotis nie je skutocna pravda o Tebe. Smutne je, ze si asi doteraz nestretla nikoho, kto by Ta o tom presvedcil, pri kom by si sa citila chcena a milovana taka aka si. Hodnotis sa podla toho, co vidno navonok - ze nemas kamaratov, nechodis von, vonkajsi vzhlad, pricom nevidis svoju vnutornu krasu - ano, si velmi pekna! Dostala sa vela darov, o ktorych ani netusis a preto ich ani nerozvijas, ale su tam niekde v hlbke Tvojho srdca a raz pride ta chvila, ked ich objavis a nebudes sa bat o nich delit s inymi.
Ked som bola v Tvojom veku, mala som pocit ze nezijem, len zivorim. Nic ma netesilo, nemala som elan mojich rovesnikov, umarala som sa svojou vlastnou neschopnostou zmenit nieco v mojom smutnom zivote. Tiez som nikam nechodila, bola som velmi uzavreta a utiahnuta. Citila som sa ako jedna z mnohych, ktoru si nik nevsimne, keby jej nebolo, nepotrebna, nemilovana, odmietana, nevyhovujuca. Keby mi vtedy niekto povedal, ze raz pride den, ked niekto bude dakovat za to, ze vobec som, a ze som taka aka som, asi by som sa mu vysmiala. Ked niekto bude potrebovat pomoc odo mna - tej ubohej a slabej, ktora bola skor odkazana na milost a nemilost inych, neverila by som. Ale tie dni prisli a mohli prist ovela skor, keby som nebola tak velmi zaujata sama sebou, svojimi nedostatkami a tym, ako sa na mna pozeraju ini. Dookola som sa krutila vo svojich problemoch, rozoberala ich, hladala vychodisko a po stykrat ziadne nenachadzala, nedokazala som vyjst z toho zacarovaneho kruhu.
Zdvihni hlavu, pozri hore aby si zistila, ze vsetko, comu o sebe veris su len lzi, ktore Ta maju udrzat v necinnosti, pretoze ak zacnes konat, zacnes menit svet okolo seba k lepsiemu. Urcite vies alebo aspon tusis, co spustilo vsetky Tvoje problemy - nieco sa pri nastupe na strednu stalo, co Ta negativne zasiahlo a co si doteraz nespracovala. Mozno nejaka situacia, zranujuce slovo od spoluziakov, ci vlastna podkopana sebadovera, ktora Ta prinutila stiahnut sa. Mala by si to asi rozobrat so psychologom alebo aspon s nejakou osobou, ktorej doverujes. Tie stresy, zavraty, pocity na vracanie - ak to trva dlho, necudo, ze sa to odrazilo aj na Tvojom tele. Neberies nejake lieky na upokojenie? Takto sa len vysilis psychicky aj fyzicky a nepomozes si. Mozno by bolo dobre porozmyslat nad navstevou psychiatra - neboj sa, nie si blazon a nie je to hanba, mohol by Ti vsak predpisat antidepresiva, aby si sa citila lepsie a videla svet v krajsich farbach. Uzkost a stres Ta nici, potrebujes znizit ich mieru, potrebujes pribrat a nakoniec, ak sa budes citit lepsie po psychickej stranke, zmiznu aj vyrazky na tvari, som o tom presvedcena. Teraz mozno pri pohlade do zrkadla vidis skarede kacatko, ale v skutocnosti si labut, a to krasna labut, keby si si dala sancu.
Nemas ziaden dovod sa podcenovat. Prijmi sa taka aka si - so svojou terajsou utiahnutostou, problemami, vyrazkami. Si viac ako len to, keby si vystupila zo seba, zistila by si, ze dokazes niekomu vycarit usmev na tvari, pomoct, poradit alebo len s nim zdielat par minut z jeho zivota. Su to drobnosti, ale prave oni prinasaju radost do srdca. A prave srdce je to v Tebe najkrajsie a najdolezitejsie - srdce, ktore dokaze sucitit a milovat inych.