Ahoj GABIKA,som rada, ze si sa ozvala, v poslednej dobe mam pocit,ze by som ani nikomu nechybala.Tak pekne si to vsetko napisala,ale neviem, ci najdem odvahu povedat to mamke, to jednoducho nejde,ona by to nikdy nepochopila a hned by to vedel aj ocino a to by bol naozaj moj koniec. Vie to moja sestra a najlepsia kamoska, teda stale su v tom, ze som uz skoncila a ja im to uz nechcem brat.
O psychologovi rozmyslam uz dooost dlho ale nikdy som k tomu nemala dost odvahy, mozno ani teraz sa k tomu nedostanem, lahko sa totiz vzdavam a to je zle.
Teraz som chora, chodim ako mrtvolka a chut do zivota sa mi uuuuplne vytraaca.
Este k tomu stres zo skusok, vcera som skoro na jednej odpadla. Mam pocit, akoby ma vsetko naokolo postupne zabijalo, ci uz sestra, s ktorou sa stale len hadam, skola, na ktorej mi akosi prestava zalezat....priatel, ktory na mna kasle... neviem, ci je to vsetko vo mne. Mozno citia, ze nie som stastna , ale ze by preto nieco urobili, hmm ... Mozno by som mala ja navzdy skoncovat s trapenim, ked nemam pre koho a pre co zit , tak si vravim na co??? Uz parkrat som mamke vravela, ze asi skocim pod vlak - obrazne - smiala sa a ani si neuvedomila, ze to mozno myslim vazne :O( NEVIEM, CO MAM ROBIT, toto je jedina cesta, kde mi moze niekto pomoct len tym, ze pokecame. Preto som rada, ze si sa GABI ozvala.
Stanka TEBE tiez velmi dakujem za mailik.
Ked clovek nema nejaky ciel,ktory ho pohana dopredu, je strateny - presne ako ja.