niekto...
to je v poriadku. Vies, aj ja som bola velmi vztahovacna, malo som doverovala, malo som verila lichotkam a pochvalam, myslela som, ze nikto nevidi, nepocuje, nikto neciti to, co ja. A zdalo sa mi zbytocne vysvetlovat. Ostala som samotarkou, lebo som nedavala sancu vztahom.
Po rokoch sa ukazalo, ze tooolko ludi to videlo, vedelo ale - nepustila som ich k sebe a ostala som ofucana. Je to tazke, zivot s PPP je nevyspytatelny...raz usmev, inokedy smutok, raz euforia a potom zase dno, jeden den nadej a druhy den beznadeje, raz vies vsetko a potom zase nic, rano do toho ides po hlave a vecer je to vsetko uplne inak. Je to tazke aj pre Misku aj pre ostatne dievcata, taky zivot stoji vela, vela sil a energie. Zle sa to vysvetluje, ale je to zivot na dve strany. Jednu ulohu hram pre seba a druhu pre tych ostatnych okolo mna...