Bulímia,anorexia

...
a kto sa pyta

rila, ty si tu raz pisala, ze vies ako dostat menzes. Mohla by si mi napisat nejaku radu?(pri anorexii)

nereaguj na moje odkazy timka, ked nechces. je moja vec, kde sa pripojim, kde napisem svoj nazor. liec sa teda.

ach rila. tak ja ta lutujem, lebo ja za 6 rokov, co mam anorexiu som mala ako aj teraz snahu sa z toho dostat. ale ked ty z toho mas radost, tak sorry, ale chod si pisat svoje vylevy a vychvalovat anorexiu na proana. Alebo potrebujete tam týmto spôsobom verbovat psychicky labilné dievcatá?
Skoda, že pred 7 rokmi, ked som zacala s prvou dietou nebol internert, a nenazbierala som dost infošiek, že dieta nemá vyznám a kam vedie.
Inak neviem pochopit NACO SA PCHAS NIEKAM, KDE TA NECHCU.

za problemom anorekticky sa najcastiejsie skryva rodina, vies o tom nie?

rila
spracujem?:-) ved ako hovoris anorekticky sa nedaju spracovat ovplyvnit ja presne si myslim to co ty co nezazijes nepochopis..to mas pravdu ...ale co i len 1 z 1000 dievcat ktore precitaju tieto riadky ovplyvnim aby s tym nezacala alebo kym sa da prestala dovtedy tu budem pisat...a vies niekedy mam pocit ze aspon na chvilku niektorym tym dievcatam moje slova zatnu do ziveho a aspon sem tam rozmyslaju aj trochu inak..aj ked casto na to o chvilu zabudnu...ale neva...ja s tym mam zase skusenost ako matka anorekticky a ver mi to zase ty si nevies predstavit ako to preziva rodic...:-(((

timka:PPP mam 6rokov tak mi nerad zlato

Caute dievcata, som tu po prvy krat, nevedela som o tejto stranke. Pred asi 2 rokmi som mala aj ja tuto chorobu, az sa ju bojim vyslovit v spojeni so mnou. Bolo to hrozne, neviem ako som tomu prepadla, z toho obdobia si pamatam len velmi malo, no viem, ze som sa z toho dostala vdaka osobe, ktoru nenavidim, no zaroven jej musim dakovat.
Dnes nie som vychudnuta, ba naopak, mam par kyl na viac a stale zo sebou bojujem. Bojim sa, ze este chvila a zase tomu prepadnem. Je tazke udrzat sa na uzde v dnesnom svete, dufam, ze aj nadalej budem dostatocne silna a neprepadnem spat takmer na same dno. Mohlo by to byt uz naposledy. Nestoji to za to.

to sa dnes nikto neciti pod psa aby sa tu vyzaloval?

citala som o jednom výskume ktorý robili hrozne hrozne dávno, ked boli nasi rodicia este deti. V amerike zobrali 50 ludi a 30 dni ich pozorovali. potom dalsích 30 dni im dávali totalne minimum jedla a potom dalších 50 dni ich postupne vykrmovali až nabehli na normálnu stravu.
Počas obdobia hladovania sa uplne normálny ludia začali meniť. Jedlo pred tým bolo pre nich prirodzene. nemysleli na neho. skor boli komunikativny. Ale ked nedostavali jest, jedlo sa stavalo hlavnou temou ich rozhovorov, zacali sa zaoberat kucharskych receptami, snivali o jedle. zacali byt apaticky, nespoločenský netrpezlivý a nervozny. pred tým jedly normálne, teraz im aj to málo jedla trvalo zjest strrrasne dlho. uz sa pri jedle nerozpravali, kazdy si chcel svoje malo vychutnat, podrzat ho ca najdlhšie v ústach. tito ludia zacali byt pedantný k svojich veciam a uzkostlivy, vztahovacny. zacali zbierat a hromadit uplne zbytocnosti (najcastejsie spojene s jedlom) potom ako im zacali davat jest trvalo minimálne 6 mesiacov, kym sa ich stravovacie návyky a myslienky na jedlo na 99% ustalili.
a ponaučenie z toho: MY NIE SME TAKE AKE SME TERAZ KED SA ZAOBERAME JEDLOM. nie sme také nervacky, depresivne a nespolocenske pohybom a jedlom posadnute osobnosti. Sme take ake sme boli pred anorexiu a toto co sme teraz je len SYMPTOMOM ANOREXIE. my sme dobre vesele komunikativne osoby. Len musime anorexiu chytit za pačesy a smarit von oknom (len keby nebola taka tazka)