ja som bola dlho v obdobi apatie a cakala som kedy ma to uz chyti, ze chcem s tym skoncit. a teraz je to tu, ale musim toho maleho muzicka v mojej hlave povzbudzovat aby rastol a aby ho ppp kostry neutlacili zas do pozadia.
snazim sa nevyvolavat si depky, nemysliet na to, pocuvam pomalu hudbu, alebo sedim v tichu (mama si mysli, ze ked si o 8 vecer sadnem v tichu a tme v izbe, ze mi sibe) a relaxujem, robim si autogenny trening.