zomrela moja mamicka

ahoj kvetuskaa7 vieš čo namam nick na pokeci ked chceš dam ti mail jasne že môžme pokecat tak ked chceš tak sa ozvi pa

Ahoj mačička 77,rada by som si s tebou pisala,ak ti v tom nic nebrani.Nemas nahodou nick na pokec???
Diky

ahoj kvetuska. ak chces, napis mi mail na ajka1170@azet.sk.....akosi to nechcem rozoberat verejne.

Viem presne ako sa cítiš a ako ti je ťažko prijať túto skutočnosť. Aj ja som stratila maminku, mala len 58 rokov a ráno išla na vecko, nejako dlho nešla, tak ocino sa za nou šiel pozrieť...bola odpadnutá a celá modrá...mozgový infarkt..ak sa pýtate, prečo niektorí prežijú a niektorí nie, tak mi to povedal patológ, že ak praskne v mozgu hrubá cieva a zaleje komory, tak tam pomoc už nie je...snažila som smrť svojej mamy prijať celých 7 rokov...celých 7 rokov som sa trápila a nenávidela všetky ženy dookola v jej veku a pýtala sa v duchu, prečo moja mama?..a dnes čo by som všetko za to dala, keby bola dnes s nami ...bohužiaľ, o tom je kolobeh života...mamu nenahradíš nikým iným...je to smutná skúsenosť, ale musíme sa s tým vedieť vyrovnať...veľa šťastia

Úprimnú sústrasť "Kvetuška"!
Strata mamičky sa počíta medzi najvačšie bolesti v živote človeka. Ťažko sa hľadajú slová útechy, lebo slová nenahradia milovanú osobu. Mne mamička zomrela, keď mala 66 rokov, takže už bola staršia, ale mama, keby mala 100 rokov, aj tak by sme si hovorili "Prečo už???"
Moja mama nemala mozgovú príhodu, ale ALS. To znamená, že jej postupne odchádzali všetky nervy v svaloch, prestala chodiť, nevládala zdvíhať ruky, ťažko sa jej prehĺtalo, tratila hlas a nakoniec to zasiahlo aj svaly v hrudnom koši a nedokázala dýchť. Tento stav sa zhoršoval asi 3/4 roka. Nechcela som si pripustiť, že by to mal byť koniec aj keď už bola na vozíčku.Keď ale posledný mesiac to postihlo aj to dýchanie a pani primárka na neurológii mi povedala : "Vaša mamička sa musí pri plnom vedomí zadusiť", od tej chvíle som čakala, kedy to vykúpenie pre ňu príde.
Bolo pre mňa hrozné vidieť a vedieť, že aj ona si uvedomuje čo všetko ju čaká.
Pred vianocami bolo 5 rokov keď nám odišla, ale ja mám mocit, že som s ňou bola ešte včera.
Ak si ju uložíš vo svojom srdiečku a ja verím, že ona to miesto v tvojom srdci už dávno má, nikdy ju nestratíš.
Ja si za mojou mamou poplačem ešte aj teraz. Ak cítiš potrebu si poplakať, plač,ale nenechaj sa tým zničiť, ani ona by to nechcela.
To krásne, čo sme so svojimi mamičkami prežili nám nikto nevezme, to nám zostane, a to je na tom pekné, že nám to bolo dopriane prežiť.

pred tyzdnom som navstivila psychiatra,no myslela som,ze odpadnem co mi taral.Vraj som mala s mamickou zajst k nemu ked sa niekedy znervoznila,zevraj to co sa stalo bolo psychickeho povodu,ale ved mamka sa liecila na tlak 20 rokov a pred 4 rokmi jej vyoperovali sitnu zlazu a pravidelne chodila na kontroly...ved ja som psychiatra navstivila s problemom mojim a nie riesit to,ze preco som k nemu neisla s mamkou...ten ma tak vytocil,ze som len prevzala recept a odisla.Uzivam lieky,teraz sa asi musim len kontrolovat sama nad sebou a byt silna.Priznam sa Vam,ze Vase temy a podobne situacie ma ukludnia viac,ako psychiater.Ja sa potrebujem proste postazovat,vyrozpravat sa,aj ked je to len pisanie...
Diky Vam vsetkym,kto sa prida k mojej diskusii...

ahojky, no moj otec dostal mrtvicu presne 1.1.2008. Na silvestra dostal teplotu zacal zle rozpravat a na druhy den rano uz nehybal koncatinami a den na to upadol do komy. Lekar si nas s maminou zavolal a povedal nam, ze sa mame pripravit na nanjhorsie pripadne ze aj keby to prezil, ze sa mame pripravit na neustalu starostlivost, prebalovanie a podobne. To som ale uz vedela, ze hoci aj ked je to akokolvek krute chcem aby otec zomrel.Ze on by si to nezellal a urcite nikto ani tvoja mamina by tak nechela "zit" ak sa to da nazvat zivotom. Najhorsich bolo potom 10 dni. A smrt bola pre mna velkou ulavou a uistenim, ze uz netrpi a clovek sa moze zacat vyrovnavat s velkou ranou. Kvetuskaa mala by si mozno navstivit psychologa urcite by ti pomohol, lebo dusevna bolest sa prejavi casom ako fyzicky problem tak ako u mna.

ahojte vsetcia co ste mi napisali...viete ma povzbudit s tym,ze vlastne nie som sama na tomto svete,komu presne takouto pricinou zomrela mamka alebo otec.Mam uzasnu rodinu,ktora ma naozaj vie podrzat,je tu to ALE,ale je mi naozaj velmi tazko.Chodim do roboty,no s myslienkami som stale s maminkou.Mam toho tolko vela na srdci,ani neviem co mam napisat...Je to bolestive velmi.
jajaja99,kolko mala tvoja mamka rokov? moja mamka bola presne tak isto na tom,ako to opisujes.A ako si sa s tym zmierila?Mne ked lekari presne to iste povedali,ze nie je sanca na prezitie,nepripustala som si ziadne zle spravy.Len dobre som chcela pocut vtedy.Lenze lekari mali pravdu hned,ze nie je sanca na prezitie,aj keby nahodou bola,mamicka by ostala len lezat na pristrojoch a nikdy by ani slovko nepovedala,ba ani oci neotvorila.Ako pises,len ako ziva mrtvola na pristrojoch.Boze,tak zle sa mi to pise,ale je to tak...

Kvetka, viem sa vcitit do tvojej bolesti. Su smrti ocakavane, niekedy ich v duchu prijimame s ulavou a su take, ktorymi sme zaskoceni. Tie strasne ale strasne bolia. A mama je Mama.
Je vela situaciii, na ktore je medicina kratka. Filmove predstavy, ze cloveka nalozia do sanitky alebo vylozia v nemocnici - a vsetko sa na dobre obrati, su naivne. najtazsia praca navyse s neistym koncom sa len zacina.
Tvoju bolest ani chybanie tvojej mamy nezmierni, ked budes trapit seba otazkami alebo zdravotnikov, ktori sa tvoju mamu starali. Ak si vsak presvedcena, ze pochybili, stazuj sa. Bude sa tym zaoberat vedenie nemocnice /primar, riaditel/ alebo Urad pre dohlad. Diagnoza tvojej mamy bola velmi velmi tazka.

ahojky, prajem ti uprimnu sustrast, mne sa toto iste stalo pred 2,5 rokom ked mi otec zomrel na krvacanie do mozgu, a bohuzial ak ide o masivne krvacanie tam sa uz neda nic urobit. Este 10 dni bojoval a nakoniec zomrel. Ja si myslim,ze je to lepsie ako by mal zostat na lozku ochrnuty a tym sa utesujem, bohuzial je to smutne, ale je to tak. A na lekarov sa hnevat nemozes, proste niektore veci sa uz nedaju urobit. Uvidis casom ti bude lepsie, zivot sa vrati do normalu, aj ked blizky clovek ti bude chybat, ale uz to tak boliet nebude...