Požadovaná funkcia je prístupná iba pre administrátorov

pomoc v úzkosti vyvolanj PPP

Príspevok v téme: pomoc v úzkosti vyvolanj PPP
jankap

Moje ťažkosti: minulý rok som sa liečila na oddelení príjmu porúch potravy v BA na diagnózu mentálna anorexia. Počas liečenia som pribrala pri výške 176 cm z pôvodnej váhy 40,5 kg na dnešných 57 kg. Na liečenie som šla dobrovoľne a bola som presvedčená o správnosti svojho kroku. Príčinou mojej anorexie nebola klasická snaha o štíhlosť, ale stres vyvolaný štúdiom na VŠ popri ktorej som aj pracovala. Mala som príliš málo času a tak som si voľné chvíle našla tak, že som vynechávala jedlo. Mala som viac času a pocit plnosti ma neobmedzoval pri učení. Po návrate z liečenia som si našla novú prácu, v ktorej som naplno zlyhala. Proste som ten nápor nezniesla a tak som šla zase za psychiatrom, ktorý mi stanovil diagnóznu depresia a úzkosť. Dostala som strach z práce. Proste mám silnú obavu zo zlyhania. Teraz som už 3 mesiace doma a čím dlhšie som tu tým viac sa tie obavy vracajú. Začala som si hľadať prácu, ale stále si myslím, že toto nedokážem. Do zahraničia sa obávam ísť kvôli mojej poruche. Veď čo ak by som znova hľadala únik a vrátila by som sa. Psychologička ma vystrašila ešte viac, keď mi povedala, že budem nasledovať už vyskúšané vzorce správania a z práce stále utekať. Ja však takto nechcem a ani nemôžem žiť. Vyštudovala som VŠ, nadrela som sa a teraz tu ležím ako kôpka nešťastia napchávam sa antidepresívami (Cipralex 1/0,5/0) a vyplakávam nad sebou. Všetci sú zo mňa nešťastný a nevedia mi poradiť. Som akoby v jednom kole. Moje ambície, ktoré som kedysi mala sú dávno za vodou. Teraz som ako lekvár a všetkého sa obávam.Len tu tak sedím a zúfam si. Neviem si pomôcť. Hľadala som odpoveď na otázku kedy to začalo a prišla som na to, že od príchodu z nemocnice sa môj mentálny svet úplne rozvrátil. Proste akoby mi zašibávalo, akosi sa mi znížila kapacita mozgu a ja už nedokážem samostante rozmýšľat. Myslíte že to má nejaký súvis alebo hľadať príčinu niekde inde. Chodím aj na psychoterapie, ale stále mi to nepomáha. A čo viac obávam sa o seba. Začínajú ma prepadávať samovražedné myšlienky. Myslím si, že som tu aj tak nanič a neviem čo mám robiť. Som zo seba zúfalá, všetci moji priatelia sú viac menej úspešní a ja .... Mám 30 rokov ale pripadám si ako 18 ročná pubertiačka. Vôbec nie som samostatná, nemám žiadny životný cieľ a neviem čo bude....

rockerka

Myslim ze tvoja a depresia s prace je vyvolana stresom s VS. Ale ty si vynimocna...jedinecna...super...To si uvedom. A mas na vsetko co si zmyslis!!!!!!!!!!!!!!!!

lilit

ahojte to som zase ja- lilit, ak mi chcete poradit, co strasne rada privitam poslite pi mail na adresu ktoru pripajam

lilit

ja mam18 rokov a budu to dva roky odkedy som bulimicka, zo zaciatku som si z toho nic nerobila, vsetko bolo fajn, vaha sla dole, a ja som mohla zjest na co som mala chut, to bolo akurat v case ked sa nasi rozvazdalli, ale ja som z toho smutna nebola, skor som to chcela, potom sme sa prestahovali, a pre mna bolo jednoduchsie zvraciavat v tajnosti,kedze meminka s nami casto nieje,postupne som ale radsej doma v samote jedla, ako sla niekde s kamaratmi, takze, ci som zvracala ci nie, mala som vahu ako predtym. mala som vztah, ktory mi koli tomu stroskotal, ani na tom mi vtedy velmi nezalezalo. jedlo ale nieco stoji a tak sa musim priznat, ze som sa neraz uchylila aj ku kradezi, na co vobec niesom hrda. nikto o mojej bulimii nevie okrem mojej kamaratky ktora to sama kedysi prezivala, naozaj mi na tom nezalezalo, no teraz uz nemam sil ist dalej a chcem sa toho zbavim no neviem ako, proste s tym neviem seknut, potrebujem pomoc, pomoze mi cokolvek. lilit

jaja

Ahoj,
Ja som nikdy anorexiu nemala, ale za to som mala dodrbane detstvo a vo svojich 23 rokoch som presla uz dve depresie, aj momentalne som na liekoch. Obavy mam uplne sialene uplne zo vsetkeho, kam sa len pozriem. Najhorsie ale je ked si zacnes hovorit,ze nie si uspesna. Vies co - no a co? Samozrejme ze clovek potrebuje pracu a pravidelny rytmus, vtedy je mu to prirodzene a citi sa dobre, ale na druhej strane si nemyslim ze sme tu na zemi preto, aby sme boli "vykonny". Ako som nedavno citala v jednej knihe, na to, aby clovek dokazal naplnit zmysel svojho zivota, musi dokazat oddelit aktivitu a produktivitu. Skus mozno na zaciatok nejaku malu brigadu, aj keby si mala robit nieco uplne male, a mozno pre teba bezvyznamne. Za chvilu to budes zvladat jak nic a preprogramujes si svoj mozog. Sebavedomie ti postupne narastie, a budes sa citit uzitocna. Tu cestu do zahranicia by som ti neodporucala. Mozno je to pre teba vyzva, ja som to cez leto skusila a mala som tam dost problemy, ze ma to namiesto zcelenia este viac rozsypalo. Nechaj si to na cas, ked sa budes citit dobre, inak v tom neni zadny rozdiel od zivota na SR:) Zivot ako zivot, ine okolie, ale to je vsetko. A teraz potrebujes rodinu a priatelov, a hlavne NEBOJ SA!:)

timka

janka. ja ked som sa vrátila z liecenia anorexie, tiez som bola akasi cudna. Bala som sa ludí, komunikovat s nimi. uzatvárala som sa do seba, vyhovárala som sa preco s nimi nejdem von Bála som sa, že sa s nimi nebudem mat o com rozprávat. No proste fobia zo spolocnosti. Alw potom som nastupila do prace a zacala po troske komunikovat z oci do oci a zacalo sa to davat do kopy.
A s tymi depresívnymi myslienkami - pommaly zistujem, ze si tie depresívne myslienky vyvolávame sami. Ja ked sa najem a začnem sa potom vrtat v myslienkach typu naco som to urobila a tak, tak potom padam a padam az mi je do placu. Ale ked zacnem mysliet na nieco pekne tak to sice trocha trvá ale povzbudí naladu. U mna zaberá ZMENA PROSTREDIA A LUDI OKOLO. inak som mala vzdy pocit, ze si ludia o mne sepkajú, ze na mna cudne pozerajú. Ale to boli len moje vymysli.

tien

Jankap, nemas tie vyhliadky do buducnosti nejake ruzove, to ma spolu s tebou mrzi :( Myslim, ze isto nie su vsetci Tvoji priatelia uspesni, jedine, ze by si zila v nejakom divnom prostredi, kde vsetkym vsetko klape ako hodinky a o takom mieste som este nepocula, takze Ti to neverim :))) ber ma s humorom prosim :) Budem mat tiez o chvilu 30 moje vyhliadky su s Tvojimi podobne, tak vidis to uz sme 2 celkom neuspesne zeny :)) Trochu sa nad tym zamysliet a polutovat sa nieje na skodu, ale prehanat by sa to nemalo, pretoze s tym sa daleko nezajde a to isto sama dobre vies... Nemyslim, ze by sa ti kapacita mozgu znizila to by sme tu hladinu mali vsetci co tu piseme velmi nizku :) skor myslim, ze ked si bola v nemocnici citila si tam mozno nejake bezpecie, ze as Ti tam nemoze nic stat nejaku tu istotu, ktoru teraz doma zda sa, ze nemas :( I ked je Tvoja rodina z teba zufala, isto sa ti chrbtom neobratia, skus si najst silnu oporu v nich. Hmm... a s tou pracou? Pozri nikdy to nieje tak na hovno, aby to nemohlo byt este ovela ovela horsie... Tak nezufaj, aj na teba sa to stastie musi raz nalepit :o)) Drzim Ti moc moc moc palce, aby to bolo uz uz :)