Asus4, ja mam 23, on ma teraz 27. My sme sa rozisli uz takmer pred rokom, takze tam uz sanca navratu nie je, vsetka laska davno vysumela. Uz ani nie sme v kontakte.
Ked som zacala zistovat tie vlastnosti, ktore sa mi nepacili, neprestala som ho lubit, ako som vravela, ja som sa snazila nejako mu pomoct dospiet, snazila som sa riesit problemy, ktore sme mali, lebo kvoli tomu, ze on bol v prvom vztahu nevedel ako to chodi, lenze ja som uz vztahov mala niekolko a preto uz som mala urcite ocakavania, resp. brala som ten vztah inak, vyzretejsie, vaznejsie. On sa niekedy spraval akoby som bola jeho kamaratka, ktoru staci vidiet raz za dva tyzdne. Casto ma nepodrzal, nepodporil, ked som to potrebovala, on jednoducho nevedel ako to ma byt vo vztahu medzi dvoma ludmi. Mal tiez blbu vlastnost, ze bol obcas dost drzy a niekedy nehladel na to, ze slova dokazu zranit, lenze spravny partner aj ked druheho zrani, odcini to nejako, ospravedlni sa, ked mu na tom zalezi, aby sa ten druhy uz nehneval, alebo sa mu proste nejako snazi dokazat svoju lasku, aby odcinil svoje neprijemne spravanie, moj byvaly toto nevedel. Opat, akoby som bola len nejaka obcasna kamoska, ktora sa otrasie a prehryzie sa cez to sama...
Ako som tiez pisala, bol prilis naviazany na svoju mamu, ona ho strasne ovplyvnovala, spraval sa ako 10rocny, ktory urobi to co mu mama povie a tak ako mu to povie. A s tymto som ja naozaj nevedela nic robit. Dokonca sa mu v praci kolegovia obcas smiali za to, ako na mame lipne. ALe s nim to ani nepohlo, on si to neuvedomoval.
Takze vtedy som ho lubit neprestala, prestala som ho lubit, ked sa to hromadilo, ked sa to stale opakovalo, nic sa nemenilo a ani nemalo snahu sa menit a ja som bola sklamana, kolko som do toho vztahu vkladala.