Takže nachádzam sa v určitej časti života , kedy uvažujem , čo bude ďalej .Mám 15 rokov , práve som začal chodiť na strednú školu . Učím sa slušne , nie som žiadny záškolák , nefajčím , a ani nepijem . Mám na jednej strane skvelých rodičov , vždy mi všetko dajú , mama je strašne starostlivá , stále varí , nakupuje , toto je jej v podstate celodenný harmonogram , ísť do práce , do obchodu , navariť , ísť spať . Okrem toho , že niekedy pripomíname taliansku rodinku , takto ako všetko klape . Lenže moji rodičia žijú 10 000 rokov za opicami . Môj otec , ten určite do tohto sveta nepatrí . Už ma unavuje , že hneď ráno mi mama volá : „Vstal si ?“ . Ešte nikdy (OK raz) sa mi nestalo , že by som zaspal . Potom keď meškám už len minútku , aj to ma zastaví zvedavá susedka „Synku , a ty si ako vyrástol“ , mi hneď volá , kde som . Potom otázky : „ Môžem ti nejako pomôcť s učením?“, a toto asi 1000 krát , a odo mňa stále tá istá odpoveď : „Nie mami“ . Unavuje ma , keď je 17:00 , nemám sa už nič učiť a mama príde : „No mohol by si sa už niečo naučiť“ . Unavuje ma , keď o 21:00 mi povie : „Nejdeš si ľahnúť?“ . Na otcovi zas to , ako ma neprestajne volá detskými prezývkami , ktoré sú naozaj trápne . De facto , ja neviem , či si nevšimol , že si s ním nemám absolútne čo povedať . Unavuje ma , keď raz za čas , keď je pracovný deň , chcem len na hodinku niekam vybehnúť a dostanem od mami odpoveď : „Ale pri mne ti je najlepšie , na čo by si niekam chodil ?“ . Nie drahá mama, nie je . Už ma unavuje večne sedieť na zadku , pretože moji milovaní rodičia by sa asi psychicky zrútili , a obvolali políciu po celej republike , keby som im nedajbože nezdvihol telefón . Darmo som im v detstve hovoril , čo ma naozaj baví , čomu by som sa chcel venovať . Dostal som odpoveď : „Ale prosím ťa, načo by si tam chodil,“ . Myslím tím nejaký krúžok a tak . V tomto smere som nedostal nijakú podporu , ale naozaj nijakú , moje nazvime to koníčky im boli absolútne ukradnuté , hlavne nech mám napísanú domácu úlohu . Som v štádiu , kedy by som sa už naozaj rád išiel niekam zabaviť . Ako im mám povedať , že by som v sobotu rád išiel na diskotéku ? Neviete , koľko som ich musel prehovárať , keď sme len išli s triedou na rozlúčkovú von , to ste ešte nezažili . Rozmýšľam , že po ukončení strednej školy sa odsťahujem , pôjdem si vlastnou cestou a budem robiť to čo ma baví , a nie niečo pre niekoho, aby mal radosť . Prosím , ako by ste to riešili Vy ? Čo by ste mi poradili ? Len mi nepíšte , že som sopľavé dieťa , ktoré si vlastne ešte nič neuvedomuje .
Skvelí a zároveň strašní rodičia
Aj ja som mala 15 a zažívala čosi podobné ako teraz ty. Stojí ma to mnoho síl aby som čosi podobné, čo robia tvoji rodičia tebe, nerobila teraz ja svojím vlastným deťom. Povedz im to. Normálne a bez emócii to, čo si napísal. Vieš, oni to fakt nemyslia zle. Snažia sa chrániť teba, ale aj seba od možných problémov. Povedz im všetko čo ťa trápi.
Babänka1 - Tak to s tebou fakt súhlasím :)
anonym chapem Ta. tiez mam 15 a prezivam niekedy to iste. hlavne s tym ze diskoteka: Nikdy!, vecer von: Nikdy! o osmej uz pekne doma...ale skusila by som im to povedat i ked je to veeeeeelmi tazke. to viem z vlastnej skusenosti...
toto je super napísané :)
na tvojom mieste by som to trošku upravila (odseky, chybičky a tak), vytlačila a vycapila na chladničku, aby si to tvoji rodičia mohli prečítať.
Takto ako si to sem napísal to všetko povedz aj Vašim...zavolaj ich,že chceš s nimi hovoriť a "vyklop" všetko čo ťa trápi,lebo ich prístup je naozaj divný...rodič nemá dať decku "len" stravu,oblečenie,strechu nad hlavou,ale dôležité je pochopenie,pocit podpory...nechápem,že vôbec nenačúvali tomu,keď si im vravel o svojich záujmoch,čo by ťa bavilo,robilo ti radosť.
Ja mám dve dcéry vo veku 19 a 16,5 roka a vždy som si zakladala na vzájomnej komunikácii.Nie som super mama a nemám super deti aj u nás to bolo a je často ako v talianskej rodine,ale aspoň si každý povie svoj názor a potom keď "vychladneme" sa snažíme nájsť vhodné riešenie.
Fakt sa s nimi treba o všetkom porozprávať a keď treba musíš aj zabojovať,aby pochopili,že už nie si malý 4ročný chlapček.Ak budeš ticho vôbec nič nezmeníš!!!Povedz im to ešte dnes,držím ti palce!!!Ahoj.
Ja ich mám rád , ja im ďakujem za všetko , čo pre mňa spravili , lenže mám pomaly 16 , a tak aj ja už by som chcel , aby sa ku mne správali troška inakšie ako doteraz . No a mám staršiu sestru , a ona to má tiež hodne ťažké , a medzi správaním sa ku nej , a správaním sa ku mne moc veľký rozdiel naozaj nie je , akurát ona je priebojnejšia , takže z toho vždy nejak vycúva .
ber to z druhej strany,kolko deti ma rodicov alkoholikov,ktori sa nestaraju o nich,urcite by to s tebou vymenili.Tvoj pripad sa nastastie da riesit.Drzim palce.
To,co si tu teraz napisal daj tvojim rodicom precitat.Snad by ta pochopili lebo ako tak citam tak nemas to lahke fakt.
Ale mam pocit,ze tvoji rodicia su bolu a aj stale budu prehnane starostlivy lebo predsa si ich dieta a maju strach.Mas 15 to je normalka,ze sa tak spravaju po par rokoch ( nieco po 18 ) to uz bude lepsie.V podstate sme take nieco kazdy prezili so svojimi rodicmi.Vela trpezlivosti :)
nie,nie si sopľavé dieťa,ktoré si nič neuvedomuje,práve naopak...začínaš dospievať,ale tvoji rodičia si to neuvedomujú,pre nich si stále ich dieťa,milovaný synček,chlapček o ktorého sa chcú starať a robiť pre neho to najlepšie...predpokladám,že si sám,bez súrodencov,keďže na tebe rodičia tak lipnú...no máš to ťažké,jediné,čo ti môžem poradiť: začni robiť veci,ktoré ťa bavia,choď na tú diskotéku,porozprávaj sa o tom s rodičmi,povedz,že aj ostatní tvoji kamaráti už chodia a ty predsa nechceš byť piate koleso u voza...musia to pochopiť,aj oni prežívali pubertu určite po svojom...jednoducho choď,nech si to už konečne uvedomia,že si pomaly už veľký chlap:-)
