Aj ja som hanblivá. Teraz to je už menej. Študujem 2. rok na vysokej. Na základnej škole som sedela tichučko na svojom mieste a keď som sa postavila tak to bolo iba vtedy keď ma učiteľka vyvolala k tabuli, alebo keď som šla na wc. Rozprávala som iba vtedy keď ma učiteľka vyvolala. Inak som bola stále ticho hanbila som sa vyjdariť svoj názor. Na strednej škole sa to trošku prelomilo. Videla som, že odbor, ktorý študujem mi ide a hlavne bavilo ma to. Prvé dva roky som bola tiež ticho a hovorila som iba vtedy keď ma vyvolali. No v 3. a 4. ročníku sa mi jazyk trošku viac rozviazal. Vďaka tomu som si síce získala množstvo nepriateľov, pretože po 2 rokoch mlčania som si dokázala otvoriť ústa a povedať svoj názor. Malo to však výhodu. Tým, že som zlomila svoju ostýchavosť dokázala som sa vyrozprávať na akúkoľvek tému. Keď som niečo nevedela na 100% improvizovala som :) Teraz som na vysokej. Na odborných predmetoch, ku ktorým viem čo-to povedať vediem dialóg z profesorom. Spolužiačky mlčia. Niektoré preto, že sa nevedia zapojiť do debaty, pretože nemajú vedomosti a niektoré preto, že sú hanblivé. Vďaka tomu, že som prekonala svoju hanblivosť som mala možnosť zúčastniť sa na konferenciách a prednášať na pripravenú tému a dá sa povedať že úspešne. Všetky hanblivky skúste aj vy svoju hanblivosť prelomiť, pretože s tým, že sa budete hanbiť to v živote ďaleko nedotiahnete. Musíte byť priebojné. Všetci sme len ľudia. Každý má svoje chyby. Aj ja sa červenám keď vystúpim pred publikum a niečo vysvetľujem či prednášam, ale to je normálne. Každý nejak reagujeme na zvýšený stres. Navyše keď som v strese a vystúpim pred množstvo ľudí niekedy sa mi stane, že v tej rýchlosti čo chcem niečo povedať sa zakokcem. Určite nebuďte šedé myšky a aj vy si povedzte svoj názor. Lebo tým, že budete mlčať a splývať z davom nič nedosiahnete. Držím palčeky.
