Nezamestnanost a psychicke problemy

Ahojte, momentálne som nezamestnana 11 mesiacov. Viem, ze vela ludi ma podobne problemy, no ja to prezivam dost tazko. Kedze som po skonceni skoly robila v zahranici, a odrazu sa ocitla po rokoch doma s rodicmi na dedine, akoby som sa nevedela prisposobit. A stale ani nechcem, chyba mi krajina a ludia,kde som robila, kamosky z vysky, svoj zivot..
Prve tri mesiace po prichode domov som prezivala strasne, no zaroven si myslela,ze ked si najdem pracu, zmeni sa to k lepsiemu..No nezmenilo, pracu sa mi stale nepodarilo najst a najhorsie na tom je, ze ja nechcem ostat doma, ani si najst pracu doma, kde by som chodila domov. Pritom doma mi nic nechyba, rodicia su rodicia. Takmer pol roka som s nimi normalne nekomunikovala, bola som podrazdena, stazovala som sa, ze ja doma neostanem, ze sa tu nudim, a ze si tu neviem predstavit buducnost..Zranujem ich tym, ja viem, no oni sami mi praju, aby som odisla, ked je to lepsie, lebo ma poznaju.Takze prisli do toho problemy s pracou, vela casu travim na pocitaci-hlavne pracovne portaly a info, vikendov sa priam desim, lebo je strasna nuda, vlastne ja iba prezivam den za dnom ale nezijem ich. Sem tam idem von s kamoskou, do mesta, alebo na vylet, daco doma porobit, ale nic mi neprinasa dostatok pozitivnych myslienok. Obcas mam problemy so spanim, mavam tazke sny, som nervozna, nadranom mi je najhorsie..Dlho som sa schuti nezasmiala..Viem, ze si sama za to mozem, oberam sa o energiu a uz stracam odvahu na zmenu, a keby aj prisla pracovna ponuka, ani by som sa netesila.Citim sa ako robot a osamelo. Od zaciatku roka sa snazim vratit do krajiny, kde som robila, ale zatial mi to nevychadza. Najhorsie na tom je,ze som presvihla asi dve sance na navrat a robotu a to ma najviac stve, kedze kazdy den prezeram ponuky atd. Niekedy mam taky priliv zlosti v sebe, ze by som vsetko chcela znicit, rozbit, roztrhat..Vtedy si pomyslim, ze take boxovacie vrece by mi pomohlo. Alebo si riadne zahresim, aky je ten zivot. Pred odchodom zo zahranicia domov som sa stihla aj zalubit a ked som prisla domov,nemohla som prestat mysliet na tu osobu, strasne ma to bolelo, ze tam nemozem byt, velmi som sa chcela vratit. Aj som bojovala zo zaciatku proti negativnym myslienkam, ale cas napriek tomu, ze by mi pomohol, mi to len zhorsuje. Iste veci necitim tak intenzivne, ale clovek bez prace mysli na jedine, ziskat pracu. Vravi sa, ze starosti sa najlepsie stratia v cinnosti, ale ja kedze som ziadnu cinnost nemala, o to viac ma to zozieralo. Citim, ze som vypata, mozno uz aj zavisla od pocitaca, otupena, smutna, bez energie a kedze ide jesen, neviem..inak jesen mam rada, ale co bude tuto jesen. Rodicia mi radia ist za odbornikom, ale mne sa nechce. V mladosti som mala depresie, aj som sa chvilu na nich liecila, ale potom to preslo na vyske.Uz som si myslela, ze som silnejsia a vyrovnanejsia bytost, ale obycajny navrat domov po dlhom case a dlhodoba praceneschopnost ma zlomili.Zabudla som sa smiat, viac si verit, stale len premyslam, co bude..aktivita sa zmenila na pasivitu, zlenivela som (telesne, ale co je horsie, dusevna lenivost a nedostatok pozitivnych impulzov)
Myslim si, ze horsie ako stratit pracu, ci peniaze, je stratit motivaciu.
A mojou chybou asi je aj to, ze som ako spongia, nasavam informacie vo velkom mnoztve a zatazujem si tak myslenie. Viem, ze nie je spravne obvinovat inych alebo okolnosti za svoju situaciu, ale v istej miere si ulavim, ked si poviem, ze keby nebolo tej sprostej krizy, uz by som mohla byt davno zamestnana, uz by som mohla byt spat..Poznam navody na pozitivne myslenie, ale viem, ze vsetko mam v rukach ja, no ja sa nedokazem uz pohnut bez pomoci..chyba mi ten spravny impulz.