žiarlivá, majetnícka, podráždená, nervózna, hnusná - taká som :-(

So žiarlivosťou neviem, ale ten hnev netreba v sebe dusiť. Vraj je dobré vzkričať sa a udierať do vankúša, boxovať, uvoľní sa tým nahromadené napätie a vraj sa vám uľaví. Sama to chcem vyskúšať, keď budem sama doma.
Kedysi som mala v sebe kopu hnevu a aj som to vedela trochu odbúrať, keď som niečo rozbila, napr. pohár som v pohode hodila o zem, lenže vtedy mi to pomohlo len na chvíľu a bolo to dosť drahé, vymenila som veľa pohárov. Dnes som staršia a kľudnejšia, beriem život tak, ako ide. Kebyže teraz si ten môj niekoho nájde, nuž, jeho škoda... Určite by som zakročila dosť rázne, ale žiadne rozbíjanie nehrozí, ani vražda. Občas príde taká hlúpa myšienka, ale ako príde tak odíde, nezvyknem riešiť veci, ani sa nimi zaoberať, ak sa ešte nestali. Skúste si každé ráno niekoľko krát pred zrkadlom opakovať: V mojom živote je všetko v poriadku, všetko je tak, ako má byť, som spokojná sama so sebou a mám sa veľmi rada.

Niekedy je lepsie dostat emocie zo seba von, nech sa ti ulavi. Ked ich budes dusit vo vnutri, nikdy nenajdes pokoj. Daj najavo ako sa citis, ludia co ta maju radi pochopia. Niekedy staci len "Prosim nechajte ma samu, nie je mi dobre". Ked to povies takto, nikto sa nenahneva, dolezite je len normalne to podat... drzim palce.

dámy pridávam sa k Vám :-(!!! ale to čo mi tu chýba je zmienka o tom či svoju žiarlivosť dávate pred priateľmi či manželmi najavo, akým spôsobom? a zaujíma ma najmä ako oni na to reagujú (lichotí im to, je im to smiešne alebo ich to hnevá a cítia sa obmedzovaní?)
btw žiarlivosť je nízke sebavedomie takže musíme začať od seba ak by sme mali o sebe takú mienku že sme pre nich tie naj...v žiadnej kamoške ani kolegyni by sme nevideli konkurenciu

Ja mam 29 rokov a tiez mam tento pocit. Zacinam byt majetnicka, chcem ho mat pri sebe, hrozne ho milujem a sem tam ma chyti taka bezmocnost... Ked nahodou vycitam, tak potom lutujem... Ale bola som az prilis tolerantna, chapava a tieto vlastnosti sa pomaly vytracaju... Preco?

pridavam sa do skupiny chorobne ziarlivych...ako je mozne ze sa mi v priebehu par minut zmeni nalada a vidim vsetko cierne? cely den som bola s priatelom, odisiel na intrak, a rano mi napisal ze este ked vecer prisiel bol na necakanej party u spolubyvajucich, a boli tam aj baby...a samozrejme ze ja som sa hned nahnevala, rozplakala ze bohvie co tam robili..som uplne divna, len spomenie inu babu a ja sa spravam uplne ako histerka...co s tym?

aj ja mam tendenciu vybuchovat a z malickosti narobit velke halo, ale to su dnesne stresy. vsetci ludia su nejako podrazdeni a kazdeho vsetko rozhadze. ja sa hlavne tej chorobnej ziarlivosti musim zbavit, ako viem ze sa jej nezbavim, ale musim ju obmedzit. Ak ma niekto nejake dobre rady ako sa tomu da pomoct aj bez navstevy psychologa..sem s tym:)..ocenim kazdu radu

Inak ak moj :-) Mna skor trapi ta moja vybusna psychopaticka povaha..

ten moj je este viac ziarlivy ako ja xixixi :-))

satanik... ani ja by som to nebrala v pohode. A keby som sa dozvedela ze moj manzel (cerstvy :-)) chodi s kolegynou na kavu (ine je ked su ako partia kolegov), alebo ze ju odvaza domov na aute, tak by som mu to vyslovene zakala. Podla mna by aj tvojmu priatelovi vadilo keby si chodila s "kamosmi" na kavu, nie?? Mojmu istotne..

Ja sa bojim, ze mne ani psychologicka nepomoze. myslim si celkovo, ze ludia co trpia ziarlivostou sa nedaju vyliecit, neviem si to predstavit, ze by som to brala v pohode, ze moj priatel ma kamosky a chodi si s nimi posediet do baru, alebo ze odviest kolegynu domov, lebo to ma po ceste...zblaznila by som sa. viem, ze tieto veci su normalne, ale ja to berem, ze keby mi nieco take spravil, tak sa zosaliem.prisaham zosaliem a to je chore u mna. nezabila by som ho :) ale to si ani nechcem predstavit ten vnutorno dusevny nepokoj, boli to viac ako keby ste sa fyzicky poranili. a kto ziarli a velmi ziarli tak vie o com hovorim