Dobry den. V kratkosti sa pokusim opisat svoj problem. V detstve som bola velmi zive dievcatko, ktore si rozumelo s dospelakmi viac ako s rovesnikmi, mala som pocit, ze mam o cosi naviac ako oni, bola som priebojna, naucila som sa ako stvorrocna citat, lustit krizovky... Detstvo som nemala lahke, otec bol alkoholik, mladsi brat mentalne postihnuty, boli to nocne uteky z domu s rodiou pred otcom. Pubertu som zvladla v pohode. Ako prva zo spoluziacok som dostala menstruaciu, prva sa zacala zaujimat o chlapcov. Medzi nimi som mala kamaratov, medzi dievcatami ani nie. Bola som skor chlapcensky typ, vlastne aj kvoli nadvahe som sa obliekala chlapcensky, ziadne bluzky ci obtiahnute tricka. Bola som najlepsiou ziackou, nemusela som sa vobec ucit, chalanom som davala odpisovat ulohy, stala som sa oblubenou medzi ucitelmi i spoluziakmi. Vtedy som aj vela vymeskavala, mala som zdravotne problemy, ktore pretrvavaju dodnes.
S prichodom na strednu skolu sa vela zmenilo. Na gymnaziu som sa stala samotarkou, mala som spoluziakov z vyssich socialnych kruhov, same stihlunke vyfintene dievcata. Ani ucenie mi uz neslo tak ako kedysi, i ked horsiu znamku ako dvojku som nikdy na vysvedceni nemala. Mala som tam asi len dve, tri kamaratky. Bola som nesmela, hanbila som sa za svoju postavu, zrazu som nicim nevynikala, az na niektore autorske sutaze, ktore spoluziakom pripadali trapne. Nemyslim si, ze som zly clovek, skor naopak. Ked som mala nastupit na vysoku skolu, bolo to uz po mojej svadbe, vedela som, ze musim so sebou nieco robit, ze budem mat okolo seba plno ludi a hned sa roztrasiem, ked budem musiet s niekym prehovorit... Vtedy som zacala citat v kostole. Dokazala som sa postavit pred preplneny kostol a predniest citanie. Ale nepomohlo to. Externe studium som ukoncila s vyznamenanim. Za celych pat rokov som sa vsak ani raz profesora na prednaske nic neopytala, co mi nebolo jasne- bala som sa ponizenia, hanbila som sa. Mala som tam len jednu kamaratku, aj to len preto, ze bola z mojho smeru a cestovali sme spolu. Neviem, niekto alebo nieco mi podkopalo sebavedomie... Najvacsim spustacom je asi moja obezita, ktorej sa neviem zbavit a po nespocetnych pokusoch o jej zvratenie som to vzdala so slovami, ze aj tucni ludia musia byt. Minimalne sedem rokov chodim stale so stiahnutym bruchom, neuvolnim sa anilen doma, pred manzelom. Ked som povedala jemu, ze by som chcela navstivit psychiatra, nebol proti, ale ma take stale myslenie, ze k psychiatrovi patria totalni blazni. Poradite mi, co robit?
Navstivit psychiatra?
lizy, kolko vazis a merias?
k tej volby psycholog / psychiater - psycholog je viac o kecani, psychiater uz skor take ze diagnoza a lieky - myslim ze ten psycholog by bol vhodnejsi - on sa ti povie, ak by bolo potrebne navstivit psychiatra.
na sf ako taku myslim ze lieky ani nie su, skor na vedlajsie ucinky z nej, ako su depresia alebo uzkost - ak je to uz vazne
Lizy ja neveim,ci mas alebo nemas SF,ale urcite mas nizke sebavedomie,ktore ti niekto alebo nieco podkopalo. Mozno si to bola ty sama tym,ze si si neverila,mozno ten dovod bol ozaj ta tvoja obezita,ktoru vnimas ty urcite viac ako ludia okolo teba vratane manzela. Ved on si ta uz bral taku,ci nie? Nemala by si sa nad tym tak trapit,ale ak by si chcela schudnut mala by si s tym problem? Ja som ti napriklad svoje sebavedomie musela tiez nejako vybudovat,robila som to tym,ze som zacala sportovat a viac sexovat a ono to prislo same. Schudla som a tie endorfiny sa zacali dostavat na povrch a ja som bola a som stale pozitivna,bavi ma sa stale v niecom zdokonalovat a aj to mi zvysuje sebavedomie,tak skus si aj takto trosku pomoct. Inac pamatam si aj na casy,ked som myslela,ze ma ludia pozoruju,ked mi zalezalo co si o mne myslia,teraz mozem zodpovedne prehlasit,ze ma to uz vobec nezaujima,pretoze ti ludia su mi cudzi,nepoznaju ma a nedaju mi na chlieb hovorovo povedane,tak dufam,ze sa ti to nejako podari,drzim palce!
Dakujem :)
nie ja nechodim, ale napis do temy socialna fobia, urcite ti poradia,niektori chodia
no blbe ze mas svokru spionku :))
Jajka, ona pracuje s niecim inym, ale maju tam centralnu databazu, dokaze zistit, ci niekto je pn a take veci. A este, odporucas psychologa alebo psychiatra? Ty sa na to liecis? Dakujem.
a kde pracuje, ma pristup vobec k takym udajom?
ja som si tiez nemyslela ze mam socialnu fobiu ale cim viac som nad tym rozmyslala a zacala si vsimat veci, tak som si uvedomila ze asi ano, len som to ignorovala - zzila som sa s nou :)
neviem ako funguju tieto hlasenky, ale myslim ze to sa tyka zdravotnej poistovne a nie socialnej. aj tam posielaju lekari len nejake udaje - asi pocty vykonov alebo tak, nie osobne udaje,a diagnozy
jajka, dakujem. Citala som si forum o SF, ale nazdavala som sa, ze to nie je az take zle - nechcela som si navravat, ze mam SF. Nemam problem jest ci vyplnat dotazniky na verejnosti. Ani cestovat nie - i ked teraz si uvedomujem, ze na autobus cakam prva, aby na mna vsetci neciveli, ked do neho vojdem.
A este: psychologa ci psychiatra?
A nakoniec: svokra mi robi v socialnej poistovni, dozvie sa, ze som bola na vysetreni? Ze aka je prax, ci tam log/ater posiela vykazy alebo nieco take.
pripominam mi mna...myslim ze tvoj problem sa vola Socialna fobia. Nedaj na reci, skoc k psychologovi, manzelovi to ani vraviet nemusis. Mas problem a chces ho riesit.
a ešte mrkni do tejto temy, a kludne prispej:)
www.zdravie.sk
