Dobry den. V kratkosti sa pokusim opisat svoj problem. V detstve som bola velmi zive dievcatko, ktore si rozumelo s dospelakmi viac ako s rovesnikmi, mala som pocit, ze mam o cosi naviac ako oni, bola som priebojna, naucila som sa ako stvorrocna citat, lustit krizovky... Detstvo som nemala lahke, otec bol alkoholik, mladsi brat mentalne postihnuty, boli to nocne uteky z domu s rodiou pred otcom. Pubertu som zvladla v pohode. Ako prva zo spoluziacok som dostala menstruaciu, prva sa zacala zaujimat o chlapcov. Medzi nimi som mala kamaratov, medzi dievcatami ani nie. Bola som skor chlapcensky typ, vlastne aj kvoli nadvahe som sa obliekala chlapcensky, ziadne bluzky ci obtiahnute tricka. Bola som najlepsiou ziackou, nemusela som sa vobec ucit, chalanom som davala odpisovat ulohy, stala som sa oblubenou medzi ucitelmi i spoluziakmi. Vtedy som aj vela vymeskavala, mala som zdravotne problemy, ktore pretrvavaju dodnes.
S prichodom na strednu skolu sa vela zmenilo. Na gymnaziu som sa stala samotarkou, mala som spoluziakov z vyssich socialnych kruhov, same stihlunke vyfintene dievcata. Ani ucenie mi uz neslo tak ako kedysi, i ked horsiu znamku ako dvojku som nikdy na vysvedceni nemala. Mala som tam asi len dve, tri kamaratky. Bola som nesmela, hanbila som sa za svoju postavu, zrazu som nicim nevynikala, az na niektore autorske sutaze, ktore spoluziakom pripadali trapne. Nemyslim si, ze som zly clovek, skor naopak. Ked som mala nastupit na vysoku skolu, bolo to uz po mojej svadbe, vedela som, ze musim so sebou nieco robit, ze budem mat okolo seba plno ludi a hned sa roztrasiem, ked budem musiet s niekym prehovorit... Vtedy som zacala citat v kostole. Dokazala som sa postavit pred preplneny kostol a predniest citanie. Ale nepomohlo to. Externe studium som ukoncila s vyznamenanim. Za celych pat rokov som sa vsak ani raz profesora na prednaske nic neopytala, co mi nebolo jasne- bala som sa ponizenia, hanbila som sa. Mala som tam len jednu kamaratku, aj to len preto, ze bola z mojho smeru a cestovali sme spolu. Neviem, niekto alebo nieco mi podkopalo sebavedomie... Najvacsim spustacom je asi moja obezita, ktorej sa neviem zbavit a po nespocetnych pokusoch o jej zvratenie som to vzdala so slovami, ze aj tucni ludia musia byt. Minimalne sedem rokov chodim stale so stiahnutym bruchom, neuvolnim sa anilen doma, pred manzelom. Ked som povedala jemu, ze by som chcela navstivit psychiatra, nebol proti, ale ma take stale myslenie, ze k psychiatrovi patria totalni blazni. Poradite mi, co robit?
Textová Inzercia
Plnospektrálny extrakt z kvetov konope vo svojej najprirodzenejšej podobe
Doprajte si prirodzenú kompozíciu všetkých aktívnych látok v ich prirodzenej synergii.
