Socialna fobia

vtipnee....lebo WSDFGRFGHJ tu pred casom do kazdej temy takmer pisala ze precitajte si tu knizku, je skvela, zmenila mi zivot

ps: mozno som sa troska rozohnila , ale to preto,lebo ja som s tou knihou akurat zacala pracovat a da sa povedat ze podľa mna je skvela,pretoze som skoro cely zivot prezila s pocitmi menejcennosti a podobne. a da sa aj povedat ze som si pomocou informacii v nej zachranila vztah,ktory sa mi rozpadal.

vsak napis preco si to myslis.
ale ja fakt nevidim nic zle natom,ze sa clovek zacne mat rad a zacne konat so sebadoverou.

Ako nehnevaj sa WSDFGRFGHJ ale myslim ze obvinovat knihu zato ze ti znicila zivot je troska mimo.Co som prebehavala archiv koli tej knihe,tak si o nej len basnila a zrazu toto?
Vzdy si clovek za svoj zivot moze len sam. Je skoda ked si toto precita nejaky clovek,ktoremu by ta kniha mohla pomoct a precita si ze je to kniha "diabla". myslim ze problem je tu akurat to,co si so svojim zivotom spravila. Nikto ta nemoze nutit do niecoho co nechces ani nejaka kniha,ktora pomohla nespocetne vela ludom. A okrem toho to,co sa v nej pise,by mal byt zaklad pre kazdeho cloveka a to prijimat a mat sa rad taky aky je. Nevidim nic zle natom ,lebo potom by mala byt "diabolska" kniha kazda,ktora pojednava o pozitivnom mysleni a prijati sameho seba....ale tot moj nazor....

ahojte vsetci moji ,davno som tu nebola,ale ale jednu dobu som tu bola kazdy den,chcem sa podelit o moj pribeh,ktory da sa povedat "znicil zivot" mala som priatela,vsetko bolo ok,az na moju SF,ale on ma vzdy podporoval a daval silu sa toho zbavit,stala sa mu nehoda a musel pol roka do nemocnice,ja som ostala sama v zahranici,zo zaciatku to bolo v pohode az ked sa mi do ruky dostala kniha miluj svoj zivot,zacala som ju citat a postupne sa menit....k "horsiemu?" neviem,co to bolo...ale jedno viem znicila som si zivot aj lasku.ta kniha ma totis to uplne od zakladou zmenila,zacala som byt sebavedoma,SF zmizla,a ja som sa citila skvele....trvalo to asi pol roka,bola som uplne iny clovek,vela ludi mi to pvedalo...nechcem tu pisat co vsetko sa zmenilo..nieje to nic pekne,no jednoducho povedane ta kniha je kniha Diabla,aspon podla toho kam ma zaviedla ale to je len moj pohlad nato ako ma dostala...

ale

Ľudia povedzte mi prosím Vás, ako dokážete fungovať so SF? kde pracujete? ako zvládate zamestnanie a pohľady s tým spojené? ja som zúfala, neviem si poradiť...najradšej by som zgegla

Ahojte, ja mám sociálnu fóbiu od základnej školy. Predtým som bola vždy odvážna, ale postupne sa to začalo nabaľovať. Mám kolísavé obdobia, raz mi je dobre a nemusím nič riešiť, inokedy neviem čo zo sebou. Nikdy som sa úplne nezbavila tých myšlienok, že niečo nezvládnem alebo že sa znemožním. Chodila som k psychológom, dvakrát som brala antidepresíva, ale psychiatrička len vždy skonštatovala že som v rámci normy, tak nepotrebujem lieky. Ibaže mi to stále znepríjemňuje život, lebo niekedy nedokážem ísť normálne na oslavu medzi kopu ľudí, dokonca mi to robí problémy aj pred rodinou. Nehovoriac ked musím prezentovať nejaký blbý projekt pred tabuľou, najradšej by som utiekla. Študujem pedagogickú, a neviem ako budem učiť, lebo ma asi zožerú v tej triede. Neviem si to predstaviť. O 2 mesiace nastupujem na brigádu do nejakej firmy, už teraz mi je z toho zle. Neznášam keď ma niekto pozoruje. Ked musím niečo napísať na počítači alebo písať rukou pred niekým, tak sa celá rozstrasiem (ale nie vždy, čo je zaujímavé). Doteraz som extrémne situácie,ked som išla na nejakú oslavu alebo musela niečo odprezentovať riešila tak že som si vypila predtým. Ale nevidím v tom východisko, a nechcem byť v budúcnosti alkoholička. Neviem čo mám robiť. Antidepresíva mi tiež nepomohli, má význam ísť znova k psychiatrovi? Poraďte mi prosím.

psycholog vie určiť či to ide už o chorobu alebo či je to ešte v rámci normy?

No ... ja mám už pomaly 27 rokov a so SF bojujem zhruba od svojich cca 15 rokov. Dovtedy by ma ani nenapadlo mať strach prečítať nejaký referát v škole - dokonca som takéto situácie vyhľadával. Potom ale prišiel určitý moment v mojom živote kedy sa to otočilo. Zo začiatku som všetky problémové situácie riešil vyhýbaním a celkom sa mi to aj darilo no ale boli situácie kedy sa nedalo. Až počas štúdia VŠ som sa snažil riešiť nejako SF cez psychiatra, pretože som vedel, že jediný spôsob ako to dať do poriadku bude cez antidepresíva - poprípade nejaké lieky ktoré upravujú vylučovanie serotonínu. Lieky som bral zhruba rok, ale žiadne zvláštne zmeny som na sebe nevidel, skôr by som povedal že mi zo života viac vzali ako dali. Išlo o to že som z nich bol stále ospalý, unavený a mal spomalené myslenie. Teraz som už 2 roky po VŠ a pracujem a mnohé situácie z ktorých som mal predtým strach si už ani neuvedomujem. Samozrejme niektoré zostali - prednášať pred 20 cudzími ľudmi je pre mňa nepredstaviteľné, ale na druhej strane nikto ma k tomu ani nemôže donútiť. Takže môj strach sa zúžil do prijateľných hraníc. Za to krátke obdobie môjho života som ale prešiel mnohými cestami - psychiater, psychológ, homeopatia, rôzne antidepresíva. Ak by ste chceli nejaké info ohľadom mojich skúseností, napíšte mi na christian0101@centrum.sk. Budem rád keď Vám nejako pomôžem.

aj ja trpim touto fobiou z ludi.Mam k tomu aj depresie,uzkost a panicku poruchu :( Však najvačši problem mi robi kontakt s ludmi.Ani nie tak znamymi ako neznamimy.Vyhybam sa takymto situaciam ako sa len da.Ako nahle pridem do skupiny kde je vačšia skupina ludi začnem sa triast,potit ,červenat a som uplne v rozpakoch,citim sa velmi zle a niekedy mi je až na odpadnutie:( Vie mi niekto poradit ako sa da z toho vyliečit bez antidepresiv? Uživala som ale nepomohli mi.POmožu nejake sedenia u psychologa? Dakujem

Ahoj,od druhej triedy základnej školy sme sa presťahovali...v škole ma neprijali odzačiatku,posmievali sa mi,urážali...šikanovali......teraz som už deviatak a pokračuje to,nemám vôbec žiadných kamarátov,bojím sa ísť na ulicu,k doktorovi bez toho aby som mal stres,prežívam strašne veľa stresu a bojím sa ľudí...bojím sa okolo nich prechádzať,neviem ako sa mam tváriť,je to trápne premňa,nechcem si ani predstaviť ako to bude so strednou školou ktora už čoskoro príde,budem chodiť dvoma autobusmi,ako si zvyknem medzi toľkými ľudmi...bojím sa že to psychicky nezvládnem a na strednej to budu premňa muky...prosim čo mam robiť,zabiť sa alebo to nejak riešiť :((....som chalan mam 15 fakt neviem čo ďaľej...