choroba psychickeho razu

alim, prosim ta neboj sa urcite ta vacsina ludi nebude brat ako menejcennu, my mame v partii s ktorou chodime dobre blbnut aj chalana , ktory od kolena nema nohu je zenaty a snazia sa o babo, viditelne na nohu naslapuje a v lete je to dost vidiet, ale my ho berieme pretoze nas ado je proste super
neviem, mozno ti pomoze psychologicka ambulancia, aj ja som tam uz bola je to dobre, tak ak bude slaba chvilka zajdi tam, ak chces budes u nich vedena ako anonymna osoba, alebo sa jednoducho sem vypis, aj to pomaha

alim,v jednej pesničke sa vraví:
a čo keˇpriatelia Ťa sklamú?
Tí verní budú pri mne stáť.
Snaž sa práve stretávať s množstvom ľudí aby si tu barieru prekonala.
Na invalidke sa môže ocitnúť každý a Ty
nie si povinna sa niekomu spovedať či pracuješ Daj protiotázku : A Vy pracujete? Zvrtni tému na počasie. A buď trochu drzá. A v duchu si mysli svoje

akupunktúra-strach môže mať pôvod v oslabení niektorých orgánov,najčastejšie žlčníka a obličiek-preliečiť

robotroliga a lenka8
ja mam tiež ten isti problem chodiť medzi ludi a to od vtedy odkedy som na invalidnom.Bojim sa toho,že ked sa ma spitaju či pracujem tak neviem čo im na to odpovedať,vtedy sa až trasiem pri tej otazke.Vymyšlam si všeliake odpovede.Začala som sa stretavať s ludmi,ktori maju podobny problem,že su na invalidnom.Ešte aj pred vami mam strach povedať,že kvoli čomu som na invalidnom.Zdravim ludom sa vyhibam.Mam len kamaratky,ktore maju podobnu chorobu a zo zdravimi sa bojim kamaratit.Pred zdravimi mam velku socialnu fobiu.S chlapcami sa bojim zoznamovať,lebo sa bojim ked sa dozvedia,že som invalid tak ma odkopnu ako špinu.Ja nechcem byť sama.Neverim že ma dajaky bude chcieť a moja choroba je ťažko liečitelna.Citim sa menejcenna.Tak sa držte.Odpište mi prosim.

urcita miera bojazlivosti je normalna, ide vlastne o tremu. bohuzial u niekoho sa to moze zvrtnut az do sociofobie, to je potom vacsi problem, ale tiez riesitelny.

presne viem, co myslis. ked sa bavim s 1 clovekom, tak srandujem, kecam, ale ked pridem do skupinky ludi, tak niekedy nepoviem za cely vecer ani slovo a citim sa tam trapne!! ked mozem tak sa takym stretnutiam vyhybam,alebo to nejako pretrpim a potom si doma nadavam, ci som normalna. je to asi povahou.