PPP sú zvláštny fenomén: nejde ani tak o chudnutie, o jedlo, ako o dôvod, príčinu, prečo svoje trable, svoje stresy a boľačky riešime nejedením alebo zvracaním. Mnohokrát je príčina zamotaná kdesi v minulosti, v detstve a naozaj veľa má čo do činenia nie práve najlepší vzťah matka - dcéra. Ak sú však aj matka, aj dcéra bulimičkami, resp. majú nejakú formu PPP, je spôsob, ako sa z toho dostať, ešte oveľa komplikovanejší. Lebo dve anorektičky alebo dve bulimičky (a to ich k sebe nemusí viazať žiadne citové alebo rodinné puto, žiadne spomienky a zážitky, nič konktrétne) vedľa seba nevedia existovať. U matky a dcéry sa to podľa mňa ešte zintenzívňuje. Úplne ideálne by bolo, milá ja666 odísť od seba a každá svoje problémy riešiť so svojím terapeutom. Asi to však nie je možné, asi nemôžete bývať každá vo svojom, asi nie si ešte schopná postaviť sa na vlastné nohy a niekam odísť, to znamená, že ak chceš prežiť Ty, musíš sa stať maximálne sebeckou. Zamerať sa na seba a liečiť sa bez ohľadu na to, čo so sebou bude stvárať Tvoja matka. Mala by si vyhľadať odbornú pomoc a začať si svoj život skladať od začiatku na pevných základoch s tým, že raz od rodičov odídeš a budeš sa o seba tak či tak starať sama. Za Tvoju mamu jej problémy nevyriešiš, ona nie je schopná riešiť Tvoje problémy (PPP ju zožiera a berie si ju celú, bez ohľadu na to, či zvracia tri krát do týždňa alebo len raz).
Moja rada znie jasne:
Buď Ty tá prvá, ktorá prestane so svojou matkou súperiť o prvenstvo v nejedení, buď Ty tá, ktorá sa rozhodne pre zdravie a život, ktorý nepodriaďuje jedlu, záchodom a zvracaniu, buď Ty tá, ktorá to spraví skôr, ako jej to celkom prerastie cez hlavu a buď Ty tou, ktorá môže ukázať vlastnej matke, že žiť sa dá aj inak. Niekedy to totiž môže fungovať aj naopak, dieťa môže byť vzorom pre rodiča... Veľa síl Ti želám!