Ahojte vsetci, snad vas neodradi, ze moj problem je opisany rozsiahlejsie. S priatelom zanedlho oslavime prve vyrocie. Nas vztah je naozaj krasny, vela ludi nam ho zavidi, super si rozumieme spolu snad vo vsetkom. Ale zacala som si na sebe vsimat, ze moja laska prerastla asi v zavislost na nom. Som naozaj stastna, jedine ked som s nim. Ked si varime, smejeme sa, blaznime, ked behame po obchodoch a snivame o buducnosti, rozpravame sa a filozofujeme...
Ale najhorsie je, ked po vikende musim od neho odist domov a zacat zit aj svoj zivot, teda ucit sa do skoly na cvika, pomaly sa zacat ucit na tazku skusku, co ma caka v zime. Vtedy ma zacinaju chytat depresie, ze ma to nebavi, ze chcem byt radsej s nim. Strasne mi chyba, az bytostne. Ked mam rano vstavat do skoly, tak som znechutena, sice ma predtym moja skola velmi bavila.Teraz ju beriem nieco ako ze ju musim dostudovat,ked som si ju uz zvolila. Napriklad ma nebavi sa ani stretavat s ludmi z kruzku. Beriem to ako stratu casu.
Viete mi niekto prosim vas poradit, ako sa trosku od neho odputat a brat svoj zivot komplexnejsie? Nie len rozdeleny na etapy, kedy som a kedy nie som s priatelom? dakujem
Zavisla na priatelovi?
Srdiecko, myslim si, ze to pocitujeme obe rovnako :) nanestastie..vies keby som nemala skolu tu na vychode, tak v byvat s nim v Ba..hoci aj studovat tam by bolo velmi pekne..je tam vela pracovnych prilezitosti a pod., ale ako to uz bolo v prispevkoch spomenute, nebolo by asi rozumne ukoncit studium tu, pretoze treba mysliet aj na buducnost, na druhej strane skolu mam este na 4 roky..a podalsie, len tak niekam odist a nechat doma rodinu, priatelov a znamych, je v pripade rozchodu ,,nepredstavitelne" neviem si predstavit, ze by som ostala odrazu sama, bez spoluziacok, kamaratok, rodicov a pod. To by som sa citila asi ako odkopnuty pes...No je to tak a mozno je dolezite uvedomit si, ze nie sme az take same ako si myslime, lebo este stale mame kamaratky, spoluxiacky ci ludi okolo seba, ale v pripade, ak sa velmi naviazeme a budeme zit len prenho, v pripade rozchodu by sme ostali az potom uplne same, lebo ti, ktoryym sme sa otocili chrbtom my, sa mozu potom vykaslat na nas..a este si myslim, ze zmyslom zivota by nemal byt v tomto pripade len partner, ale aj praca alebo povinnosti,ktore nas bavia, lebo tym clovek nema taku moznost mysliet na hluposti ako my dve:)boze ja uz asi neviem ako nas utesit:)
Frank, priatel asi nevie, ze to so mnou takto je. Ja tu opissujem len svoje vnutorne pocity. ako davam mu najavo, ze mi strasne chyba a radsej som s nim ako s ludmi z kruzku, ale on to berie tak pol na pol.Na jednej strane mu to lichoti,ale zase aj on sam chce, aby som sa od ludi zo skoly neseparovala.
frank myslis ze laska sa da ohranicit?ved potom to uz nie je laska
Ach Liliannna, je mi luto, ze to mas este tazsie ako ja:( Ale viem presne aky mas pocit a je to strasne:P ja s frajerom zase tiez nie som tak casto ako to vyzera. On je uz pracujuci clovek a cez tyzden sa vidime tak 2 krat a to tak kratsie, lebo on je unaveny zvacsa. Som velmi rada, ze sa najde vzdy par dobrych dusi a ochotne poradia aj v takomto probleme. Dost mi pomohli prispevky od bab podo mnou, citim sa naraz taka volnejsia a pozitivnejsie naladena:))
Inak Liliana, pre teba by mohlo byt pozitivnym bodom to, ze ked dostudujes, mohla by si tam odist za priatelom. Mne kamarati hovoria, nech idem s nim byvat, ked mi tak chyba, ale to by som nasim neurobila tak skoro,lebo kvoli mne sme sa stahovali do vacsieho bytu, co ich vyslo nemale peniaze. A potom som vlastne na to spoznala svoju lasku.
necital som vsetko ja sa len chcem spytat, ze ci to priatelovi nevadi....ja by som to pocase bral ako dovod rozchodu, tvoj nadpis, tejto temy....nestrasim, ja len ze vsetkeho vela skodi a laska nie je vynimkou....si daj, hranicu, ze odkial pokial....
srdiecko, ver mi ze ta to prejde, ja som bola tiez straaasne zalubena ale toto obdobie vydrzi vo vztahu mozno dva-tri roky, a potom uz to nebude take "silne". hlavne sa zameraj na seba a dokonci skolu a najdi si dobru pracu..ktovie co bude o pat rokov s tvojim vztahom, aby si potom nelutovala ze si sa kvoli tomu obmedzovala. uzivaj si to, je to krasne obdobie co teraz prezivas ale treba mysliet aj do buducnosti ze "co ak"... :-)
Ahoj srdiečko, to je naozaj akoby som citala sama o sebe:) ja som s priatelom takmer 2 roky..strasne ale strasne ho milujem a mam presne ten pocit ako ty, ze som na nom zavisla..alebo ako to nazvat..u mna je to aj tym, ze ja s nim naopak nie som a nemozem byt kazdy den, pretoze on pracoval najprv v zahranici a teraz na uplne opacnej strane Slovenska. V práci sa zdrziava celý den a to 21 alebo 23 dni vkuse, potom pride domov na taky tyzden a ide naspat do prace..je to pre mna strasne uz 2 roky, nemozem si na to zvyknut, lebo by som chcela byt s nim aj kazdy den. Viem, ze je to nemozne a co naviac, myslim si, ze by to ani neprospelo nasmu vztahu, lebo takto si jeden druheho aj viac vazime, ked sa po tolkom case opat stretneme:) to sa uz potom nevieme jeeden druheho nabazit..ale ten cas straveny bez neho mi pripada ako uplne zbytocny a strateny, vsetko akoby som robila ako vravis zo dna na den a hladam si povinnosti, ktorymi by som zabila ten vsedny cas. Minuly semester som si uz musela najst pracu, lebo ako vravis stale som myslela na neho a chcela som byt s nim, co som nemohla. Potom sa ti uz ani necchce ucit ani nic. Je to inac super tema, ktoru si vybrala, lebo ja uz sama neviem ako sa z toho ,,vyliecit", nechcem byt na nom zavisla, hlavne nechcem aby to vedel, lebo to by som mu mohla potom prist ako samozrejmost. No je to urcite tazke, zvyknut si na to nedokazem ani ja a to uz takto fungujem 2 roky. On pracuje daleko preto, lebo tu tolko nezarobi, co by bola skoda hodit za hlavu, takto sa trapim ja a neviem ako z tohto zacarovaneho kruhu von...budem rada, ak tu este niekto napise ,,oslobodzujuci" prispevok...
Inak este ma napadlo, ze uz len to je pozitivum, ze si to sama uvedomujes, ze asi si na nom zavisla, cize to je velke plus, teraz staci, ze len na sebe popracujes a bude to fajn.
NO mne to tiez presne mama vravela, ze stale Ste spolu a to nie je dobre a veru mala pravu. Dokonca mam sesternicu, ktora mi to tiez radila a ja som si vtedy myslela, ze mi zavidi, ze mam priatela tak preto mi to vravi, ale mala pravdu. A teraz to sama vidim na svojom muzovi, ked som bola taka sliepka nalepena na nom, tak si to nevedel tak vazit, ale teraz ked jednoducho si povyrazim s kamoskami alebo s kolegmi, samozrejme v urcitych medziach tak si ma viac vazi, alebo niekedy sama jeho poslem ze nech ide niekde s kamosmmi posediet, tak sa stale vrati, tak dobre naladeny a vazi si ze mu davam priestor pre seba a slobodu. Dokonca mam pocit, ze ked som sa tvarila ze mi to vadi, ze niekde ide tak just siel a teraz ked ho sama poslem, tak sa mu nechce ist nikde.
Neboj ked si cas zorganizujes a budes to dodrziavat zvyknes si na to, ze jednoducho nemusite byt v kuse spolu a budete si urcite vzacnejsi aj po rokoch
Ja vzdy rada prijmem rady od skusenejsich zien:) mama s babkou mi toto tiez vravia, ze sme spolu dost casto, ale oni mi to vzdy povedia skor takym hadavym-konfrontacnym tonom, tak mam na nich este vacsie nervy a just idem za nim:D
Obdivujem to, pretoze v kazdom jednom prispevku je kus pravdy a dajana, mas pravdu.musim si organizovat cas dopredu, lebo teraz zijem skor tak zo dna na den, ze co sa pritrafi a mna samu to uz trochu ubija.dikyyy:)
