ppp a laska

juuuuj baby to je ale hrozne toto uplne sa okradame o vsetko to pekne
nikushik uuupne ta chapem presne toto aj ja mam :) dnes mi akurat maminka hovorila ze bolo v spravach o 2 rocnom chlapcekovi ktory jediny prezil autonehodu a teraz nema rodicov joooj uz som hned zacala snivat ze by som si ho adoptovala bola stastna a mala konecne babetko a bez tych vsetkych takych dotykovych "veci" :))))
ale nie, baby ono my sa z toho kybla raz dostaneme- raz...

nie sme karieristky...nie, len musime vsetkemu nechat cas, si myslim, aj ja som mame uz povedala, ze nech vnucata odo mna neocakava, ze odidem sa starat o deti do Afriky, ze budem zit sama, lebo ja nie som stvorena pre rodinny zivot...lenze podla mna je to len forma uteku, ale pred sebou neutecieme

Ahojte dievcata! presne, ako hovorite..ppp aj mna obrala o pocit, ze ma niekto moze mat rad...je pre mna tazke zacinat odznova...mam pocit...ze sa som sa znova narodila, teraz ked som s tym sekla...ze sa ucim rozrpravat, ze sa ucim chodit...a v tom prisiel do zivota chlap, bojim sa kazdeho jeho objatia, dotyku, vzdy mu radsej chytim ruky...obralo ma to o pocit normalne prezivat lasku...byt taka ako ine...

kybik, sme v kybli je to jasne, aj neviem ja mam take dve fazy, jedna je...ze smutim neskutocnym sposobom, najradsej by som preliezla zabladlie, alebo sa prechdzala po muriku..lenze to som si uvedomila ze tak by som ublizala mnohym dalsim ludom, ktorych milujem..rodinu, a to nechem...preto nastupuje druha faza ked sa utesujem myslienkou ze... vztah neni pre mna, ja budem karierista, taka bohata teta zo zahranicia a bratovim detom budem nosit tony hraciek a brat ich na prazdniny... vsetci si budu mysliet ze mam uzasny zivot, no v skutocnosti budem ten isty mali cloviecik akym som dnes...aj teraz je to to iste, nikto si nevie predstavit ze by som mohla byt choda, ze v mojej hlave prebiehaju myslienky na ktore zdravy clovek nikdy ani nepomysli, nikdy ho nenapadnu...ja som rozmysslala co by som robila s tolkym volnym casom keby nebolo ppp...:(

pan DR.:) no vies mas pravdu mozno, ale vsade kde sa pohybujem ci su to priatelia, obchody, dunajska hradza vidim pare drziace sa za ruky, proste ked sa na nich pozriem aki su stastni a ja taka byt nedokazem :( naozaj skusala som to no neprekonam sa, jediny chlap moho zivota je moj pes, ten ma chape dokonale dokonca vie aj o mojej ppp, o ktorej si ostani myslia ze je uz davnou minulostou...ked uvidite dievca s velkym psom na romatickej prechadzke mestom som to jaaa :) tak sa pristavte potom jo?
aby si ste si nemysleli to neni nic take, nejaky pubertalny exces proste som nad tym skutocne rozmyslala pred 3 rokmi som verila ze o rok to bude ine lenze to bolo to iste, dnes si hovorim to ste o dalom roku, lenze co ked to pojde takto dalej?...budem mat 50 rokov, ppp a medzicasom mi uz aj pes zdochne :(((( a sakra...

hmm no ja idem mat 23 teraz :) a nikto nemoze ani dotknut nieto este akoze by sme sa mali objimat atd:)))

19, ty? :)

ano poznam to uplne
vsetky citove a partnerske veci ma opustili a nedokazem verit tomu ked mi niekto povie ze ma ma rad alebo ze som pekna
ano uplne ako pises:) ale babo uz chcem maaat strasne :)) len nech sa ma nikto nechyta :))))
kolko mas rokov? :)

mne sa to totiz stalo, nedokazala som prejavit city, bala som sa ze niesom dost dobra, ze za kazdym rohom ciha nejaka lepsia... pozrela som sa do zrkadla vzdy som videla iba chyby, nikdy nic dobre... prisla som o cloveka ktoreho som neskutocne lubila, ktroy bol vlastne jednym z dovodov mojej choroby, hovorila som si preco by sa zahadzoval s takou ako som ja?... jasne schudla som, okolie na chvalilo, vsetci nadseny aka krasna kocka somna vyrastla...namiesto plnych licok som mala krasne licne kosti, namiesto brucha som mala vysportovane tehlicky, prsa som mala tiez v pohode...casom sa licne kosti zmenili na prepadliny, hrudna kost bola vyraznejsia ako prsia, na bruchu mi bolo vidiet jednotlive tehlicky ako kulturistovi, bola som sportovnina, odrazilo sa to na vykonoch, koniec.. troska..chlapec odisiel do zahranicia a po roku sa vratil, asi ma ani nespoznal, on bol moja platonicka laska clovek o ktorom som snivala ako pubertacka, snivala som o tom ze sa som mnou bude rozpravat, a teraz rozpraval, ze budem mat jeho tel. a mala som..ze mi napise a schranka bola plna jeho sms, prisiel za mnou aj ked sme prisebe nebyvali, chodil ma navstevovat, prechadzali sme sa...no ja som sa mu nikdy nedokazala skutocne pozriet do oci, povedat mu ze...ja nechem byt len kamaratka, ze ho lubim...neverila som ze on by mohol lubit mna, neslo to. pokazila som si sancu, tym ze som bola svojim sposobom uzavreta, boli temy o ktorych som rozpravat nedokazala ani nevedela ako zacat, on bol starsi a pochopila som ked sa dlhsie neozval ze ho to prestalo bavit... to bol pocit, uz je to 2 mesiace, vcera som ho videla po tych 2 mesiacoch a bolo to ako dyka v srdci...a pocit ten

ze som si ju tam vrazila sama :(((

to je len chvíľkové, iste si vo veku, kedy by si chcela mať niekoho pri sebe. Ono to samo príde, keď to budeš najmenej čakať. A možno máš v blízkosti niekoho, kto ťa má rád a nevšimla si si ho. Život je pekný s chybami, so starosťami, s radosťou a proste všetkým, Keby neboli trápne a zlé situácie, život by bol nudný. Takže nesmúť, všetko príde, len to potrebuje čas!