ahojte. prosiim pomozte mi!:-(( citim sa, ze som strasne zvlastny clovek..nemam ani trochu sebavedomia, myslim si o sebe len to najhorsie, myslim si ze som skareda..mam take dva problemy.v skole si dost casto robia so mna srandu, utahuju si so mna a vzdy som objektom vysmechu.mna si vybrali asi preto, lebo vedia, ze sa neviem branit..ked mi nieco hovoria, tak hned to vsetko zoberem vazne, hoci oni to vela krat ani zle nemyslia, ale mna to vzdy dostane a mam pocit, ze je to urazka.neviem sa branit, neviem si povedat svoj vlastny nazor, lebo ked nahodou nieco poviem, co neni podla nich tak som uz zla:-( kvoly tomu, ze sa mi "smeju" sa bojim ist kazdy den do skoly, bojim sa ze co tam zase bude a z coho ma vysmeju a budem mat hanbu pred celou triedou.Sme hrozny kolektiv. su tam same skupinky a v tych skupinkach este aj podskupinky..kazdy ohovara kazdeho..kazdy je pred kazdym kamarat, a za chrbtom ho ohovara.Najhorsie je na tom to, ze aj co tam mam "kamaratky" ze si myslia o vacsine spoluziakov ze aki su ich kamarati atd ale ked im poviem pravdu, ze ich ohovaraju tak mi nechcu verit..su uuplne ale uuplne zaslepene.prosiim poradte mi, co mam robit aby som sa nemusela bat chodit do skoly? ako sa mam spravat v rozlicnych situaciach ked si so mna budu robit srandu?ked ja viem, im to robi dobre ze ma to trapi tak tym este viac ma otravuju..ale zakryt to, aby to na mne nebolo tak vidiet to sa mi jednoducho neda..je to na mne strasne vidiet a niekedy mi ide z toho vsetkeho az do placu.keby boli normalni, tak by som pri nich bola uplne prirodzena, ale ked si zacnu utahovat tak radsej by som sa pod zem prepadla.nie som nejaka hanbliva, dokazem normalne komunikovat s ludmi ale len s tymi, s ktorymi sa da normalne pokecat.prosiim poradte.a este moj druhy problem je tiez taky podobny.je to v tom, ze poznam cez net jedneho chalana, este sme sa nikdy nevideli a strasne by sa chcel stretnut.ja by som rada isla, lebo sa mi zda byt uplne v pohodke, dobre sa s nim pise a aj kamaratka hovorila ze je v pohode..len sa bojim toho, ze ked ma uvidi, ze sa ma zlakne, lebo na fotke vyzeram lepsie ako v skutocnosti.neustale mi pise ze ako sa mu pacim, ze chce sa strasne stretnut ze uz to nevydrzi..je velmi zlaty, ale bojim sa ze aj ked by sme sa stretli, ze by sme sa nemali o com bavit, ze by tam bolo ticho..lebo ja nemam nejake moc velke skusenosti s chalanmi..a neviem ako sa mam tvarit prirodzene..nechcem sa pretvarovat na nieco, co nie som. prosim vas, poradte mi :-( dakujem vsetkym velmi pekne
prosiim poradte mi....malo sebavedomia...
ahoj Evka 17
Mám takmer 30 rokov. Viem, o čom píšeš a rada by som ti pomohla. Na tvoj problém nie je jednoduchá odpoveď, ale neboj, je na to riešenie. Tiež som prezívala niečo podobné. Trochu som sa vymykala z bežného priemeru. Ohováranie sa vyskytuje asi vo všetkých vekových skupinách. Je pravda, že na školách ho je najviac, ale aj staré babky ohovárajú – musia si okysličiť krvný obeh :o).
Tvoj problém nezačal z večera do rána. V prvom rade sa rodičia musia starať o to, aby dieťa vekom získavalo zdravé sebavedomie. Ak to nerobia, musíš to v zvládnuť sama. (tiež som musela). Skús si zabezpečiť knihu o asertívnom správaní, alebo niečo o sebavedomí. Mne to pomohlo, lebo moji rodičia ma to nenaučili, tak som hľadala iné cesty.
V druhom rade veľa záleží na kolektíve, v ktorom „pôsobíš“. Toto naozaj nie je čiste len tvoja vina, aj keď tuším, že ty si to za vinu kladieš. Iste, v niečom určite robíš chyby, ale vedz, že všetci sme ľudia a človek má právo robiť chyby. Dôležité je nezakrývať ich, ale zoči-voči sa im postaviť. Potrebuješ získať vieru vo svoje schopnosti a potrebuješ sa naučiť za svoje činy a rozhodnutia niesť zodpovednosť. Treba začať v tých drobnostiach. Nebude to ľahké, ale kto povedal, že život je ľahký. To je na živote krásne, že stále musíme za niečo bojovať!
Ako sa máš správať v rozličných situáciách, na to ti nikto nedá presné rady, lebo sú tam zainteresovaní iní ľudia a emócie zúčastnených. Ale ak budeš naozaj potrebovať, popíš konkrétnu situáciu a možno sa mi podarí poradiť ti.
Naozaj sa veľa dozvieš s „odborných“ kníh, ktoré sa bežne dajú zohnať a kníhkupectvách (nie ako v minulosti).
Je dobré, že vieš komunikovať s príjemnými a normálne reagujúcimi ľuďmi. To ti naznačuje, že základný problém, ktorý máš so školským kolektívom, nepramení z teba. Si len jeho súčasťou a kolektív to vycítil a hnusne to zneužíva.
Mám 5 ročného syna a mám tiež veľké obavy z kolektívu, ktorý ho obklopuje. Pretože vyrastal len medzi dospelákmi a ak na neho nejaký rovesník zaútočí, nevie sa brániť, alebo chrániť. Či je to fyzicky, alebo psychicky. Považujem za moju „svätú povinnosť“, aby som mu s tým pomohla.
Predpokladám, že budúci rok maturuješ. Tiež sme boli na strednej poskupinkovaní. Tiež som bola z toho vystresovaná a dosť ma to trápilo. Ale musím ti napísať, čo ma z toho vyliečilo. Po maturite sme sa rozpŕchli do sveta. Veľa mne aspoň trochu blízkych báb odišlo do anglicka (aj Regina a Jana). Medzi nimi aj moja – na strednej spolubývajúca z internátnej izby a tzv. najlepšia kamoška Mira. S Reginou som si písala. Dala mi vedieť, kedy sa Mira vráti na Slovensko. Ale Mira so mnou nekomunikovala. Tak som jej zavolala domov. Zdvihla telefón, zaprela seba a odmietala sa so mnou rozprávať. Vedela som, že je to ona. Nakoniec sa priznala. Odmietla moje pozvanie, odmietla moje telefónne číslo .... Jednoducho ma totálne odkopla. Bola som jej dobrá len na intráku, a aj to len vtedy, ak nemala niekoho iného nablízku. Inak som bola pre ňu doslova vzduch. A poviem ti, nebolo to ľahké, lebo bola mojou takmer jedinou kamoškou. Dosť ma jej postoj k mojej osobe zarazil a ranil. Ale pomyslela som si, že sa nikomu nemusím doprosovať. NIE! Viac som jej nikdy nezavolala. Kvôli nej som ani na stretávku nešla. Tak ma to ranilo a nemala som chuť sa jej pozrieť do očí. Dnes sa na to pozerám inak. To nie ja mám mať z toho zlý pocit, ale ona. Zachovala sa neľudsky a ona sa môže za seba hanbiť!
Nech sa tvoji spolužiaci hanbia za svoje správanie! Nie ty.
Verím, že určite by ti pomohla malá zmena vyzáže – potom sa ti podarí ľahšie zapracovať aj na modele správania, vďaka ktorému si na teba dovoľujú. Nesnaž sa im zapáčiť, nepodlizuj sa, ani im nedávaj nič zadarmo. Uvedom si, čo si vo svojom živote už dokázala – čokoľvek, aj keď sa ti to bude zdať úplne maličkosť – stráženie dieťaťa, znalosť cudzieho jazyka, že sa v niečo vyznáš, čo nie je najbežnejšie ... spíš si to na papier. A na druhý si napíš, čo by si ešte chcela dosiahnuť. Dávaj si reálne ciele a začni tými, ktoré ti zaberú menej energie a vieš, že to dokážeš. Aby si začala pociťovať krásny pocit z úspechu. Ak cítiš, že ťa rodina podporí, pochváľ sa aj s tým najmenším úspechom. Ich úprimná radosť by ti mala byť odmenou. Každý rodič túži po úspechoch svojho dieťaťa. Ak tvoji rodičia neprejavia takú radosť, ako si predstavuješ, to ešte neznamená, že im nezáleží na tvojom šťastí a úspechoch. Ale potom sa odmeň sama – aj keď čokoládovou tyčinkou, alebo inou maličkosťou.
Čo sa týka toho chalana, môžem ti napísať len pár slov. Ak sa necítiš na to, aby si sa s ním strela, tak mu to napíš. Neboj sa, že ho tým stratíš. A ak stratíš, tak to nebol ten správny. Viem, že ti na ňom záleží, ale životnými skúškami som prišla na to, že o priazeň ľudí síce treba zabojovať, niekedy aj skloniť hlavu, ale nikdy sa „nebiť“..., lebo ak by to bol ten pravý, nenechal by ťa odísť. Ver tomu.
Je toho ešte veľa, čo by som ti napísala, ale neviem, či sa tu môžu také dlhé články písať. Za pár dní sa pozriem, či si mi niečo odpísala. Som síce registrovaná, ale akosi sa mi nedá prihlásiť.
Držím ti palce a prajem ti, aby sa ti začalo dariť – či v komunikácii, alebo v čomkoľvek inom. gabika
prosiiiiiiim poradte :-((
