Ahojte, potrebujem pomoc. Už takto nevládzem , chcem to zmeniť , ale neviem ako. Celý život pomáham druhým , stojím pri nich a keď niečo potrebujú vždy im pomôžem . Nikdy im nepoviem nie. Keby som to odmietla , mala by som výčitky svedomia. Vždy myslím len na potreby druhých a na seba zabúdam. Snažím sa každému vyhovieť, ale v poslednej dobe na to všetko začína doplácať moja psychika. Vždy som potom ja tá najhoršia. Bojím sa povedať vlastný názor. V poslednej dobe už takto nevládzem fungovať, som náladová, pesimistická, bez nálady a pod. Mohli by ste mi prosím pomôcť ? Dá sa to vôbec nejako zmeniť ? Ostatným ľuďom to pravdepodobne vyhovuje, že som taká, ale mne nie. Sebavedomie mám na bode mrazu a dosť ma to všetko trápi . Ďakujem za každú odpoveď.
Neviem povedať nie
toto kazdy nevie. poznam to z vlastnej skusenosti :D kazdy je dolezitejsi okrem vasej osoby.
toto je fakt, mali by sme mat v prvom rade seba na prvom mieste!
toto je ale velky problem mnohych ludi. uz som sa to ale naucila, lebo clovek tym skodi rozhodne iba sam sebe.
No jasne, takymto stylom budu s tebou ludia onedlho zaobchadzat ako s handrou.
Najhoršie na tom je, že aj keď ty zakaždým vyhovieš vo všetkom, aj tak budeš ty tá zlá, to inak jednoducho nebude.
Presne tak, treba sa to naucit, viem, co hovorim. Tiez som bola taka a nie je to vobec dobre.
Ja som tak fungoval cca.10 rokov,že každému hned som išiel pomáhať.V dedine som jedinní vodár,kto vie,a je ochotný aj malé práce urobiť,čo veľký majstri nechcú spraviť,lebo sa im to neoplaťí finančne..Niekedy som kúpil materiál za 50 eú,a pýtal som 30 eú,lebo som vedel,že dotičný žijú zle.Ale teraz už robím poradovník,neidem hňed urobiť prácu čo odo mňa chcú,tak ma začali rešpektovať,a viacej ma vážiť,a plaťia mi dobre..Som na ID,pracujem 8 hodín,a ešťe po robote behať po fuškách,nevládzem.Iba sobotu už.Predtým mi tu búchali na bránu,že pod,nemáme vodu,a ja som išiel,aj do noci.teraz už majú moje číslo,a vždy sa dokážeme dohodnúť rozumňe.Aj doteraz robím u starších aj zadarmo,mám s toho dobrý pocit,ale už mám jednu čiaru,čo neprekročím,že ma nemôžu zvesiť len tak z vešiaka.
Vec sa ma tak, ze aj tak zo vsetkeho zakazdym vyjdes zle. Aspon teda moja skusenost je taka.
Ono je smutne , že človek, ktory cely život pomáhal, " ľutuje " pod natlakom okolností, že nemyslel viac na seba a prečo- pre egoizmus druhých. Žiaľ aj takto tlačí tato mizerna spoločnosť dobrosrdecnych ľudí k múru . To čo si robil/a je hlavne tvoja vizitka a jedneho dňa sa ti ten život, možno uplne inde a v inej forme odvďači . No a čo povedať k tomu nie - zrejme keby si tu pomoc uplne stopla ,tak by ťa skôr mrzelo než uľavilo ( viem z vlastnej skusenosti ) ak si taka povaha, skôr si treba urcit , do akeho bodu si ochotna pomoct a odkial uz ta zacina okolie využívať aby si nebola aj ty škoda.
skus si polozit par otazok a prva by mala byt preco by si mal robit vsetko pre ostatnych a pre seba nic?
