Ahojte, riešim v sebe už dlhšie takú neľahkú dilemu, ani neviem ako začať. Je to vážna životná otázka a neviem či sa to hodí písať na fórum, ale občas som tu našla zaujímavé zamyslenia a vcelku rozumné pohľady na vec, preto som si povedala, že skúsim aj túto formu. Tesne po vš som sa kvôli rodinným problémom (doma nebola veľmi priaznivá situácia) presťahovala z východu do BA. Mala som taký náročný vzťah s mamou a viac ľudí mi prízvukovalo, že jediné riešenie , sa odsťahovať z domu. Inak som mala veľmi rada prostredie, kde som bývala, mala som tu v tom čase kamošov a až na tie problémy doma mi tu bolo fajn. Ponúkli mi vtedy prácu v BA a keďže som v hlavnom meste už mala známych, nejako som tam šla a až tak nepremýšľala nad tým všetkým. Žijem tu už 6 rok. Odišla som z domu prakticky tak naraz ešte ako 24 ročná. Keďže to bola veľká diaľka chodila som domov tak raz za 1,5 mesiaca, niekedy dva. Prvý rok v BA som prežívala celkom eufóriu, páčilo sa mi zrazu samostatne hospodáriť s peniazmi, učila som sa variť, veľa investovala do hľadania kamošov. Mala som v tom čase aj vzťah na diaľku, ktorý ale neskôr nevyšiel. Postupne, po tom roku aj rozpade vzťahu sa začali vynárať problémy. Musela som vplyvom nepriaznivých okolností viackrát meniť nájom (majiteľka tyranka, potom nájom kde nefungovalo kúrenie a boli tam nevyžiadané živočíchy až po bývanie na byte, kde to bola trošku sodoma gomora s prespávaním rôznych osôb, fajčením a pod.) Do toho prišli choroby, často som bola chorá, intolerancie, astma, bolesti kĺbov. Zdravotný stav šiel dolu vodou, menila som do toho aj zamestnania a napokon som odišla z posledného a už 5. mesiac som na podpore. Skončila som ako keby vysilená, psychicky na tom zle. Z toho mála podpory som si napriek tomu začala platiť poctivé týždenné terapie, ale ani 5. mesiac nevidím akési zlepšenie stavu. V BA som si za tie roky našla kamošov a partie, ale mnohé kamošky sa aj tu povydávali a na východe takmer už všetky a rozpadli sa mi tie moje štruktúry. Skúšala som tu chodiť medzi ľudí, do partií, ale tým, že som bola často chorá a potom aj pohybové problémy, v mnohom ma to obmedzovalo a trochu "desocializovalo" Napr. problém s kĺbmi, nemohla som s kamošmi na túru, splavy, cyklo a pod. Večne chorá, tak žiadne chaty, korčuľovanie a pod. Týmto sa nechcem ľutovať, lebo viem, že postoj obete je nesprávny. Chcem tým len povedať, že som postupne rokmi a nahromadenými problémami, vyčerpaniami z práce, bývania asi viacerými neúspešnými pokusmi o dlhodobý vzťah, tiež zdrav. ťažkosťami upadla do akejsi beznádeje a strachu. Premýšľala som či sa nepresťahovať späť na východ. Moji známi ma od toho odrádzajú, že prečo sa chcem vracať domov a úprimne aj ja sa bojím bývať opäť doma. Na druhej strane, hoci to bolo doma aké bolo, strašne mi chýbajú rodičia, mať nejaké miesto, zázemie, kam patrím. Niekam pustiť korene a mať pocit akéhosi tepla, že tu patrím, toto som. Trvalé bydlisko mám asi 2 hodiny spojmi/1,5 autom od KE a preto ma napadlo či neskúsiť ísť tam, avšak problém je, že tam nikoho nepoznám. Mám 31 a v BA mám akési "sociálne" zázemie v zmysle ísť s kým na kávu, pokecať, pridať sa sem tam ku kamošom na výlet, no posledné dva roky (ako došiel aj covid, homeofficy, samota na podnájme - rozumej takmer žiadne vzťahy s ľuďmi na byte tam) to na mňa všetko doľahlo. Snažím sa vzchopiť, chodiť na terapie, ale cítim, že neviem prekonať depresiu, ktorá na mňa doľahla. Cítim totálny chaos, beznádej a pocit, že keď ostanem v BA, budem nešťastná a už nenaberiem odvahu sa vrátiť a keď sa odsťahujem, môže to byť v novom meste bez sociálneho zázemia ešte horšie. Na druhej strane, neviem logicky vysvetliť prečo ma to ťahá na východ, prečo si myslím, žeby to tu mohlo byť lepšie. Viac ľudí mi vravelo, že to mám len v hlave nejakú ilúziu o lepšom živote v inom meste. Že je lepšie radšej si tu kúpiť o pár rokov byt a tak prísť ako keby do môjho okresu (lebo v BA na hypotéku sama úprimne nemám) avšak v malom meste tu mi príde, žeby som bola veľmi osamelá. Väčšie mesto ako napr. KE či PO sa mi spája s tým, že je tam šanca chodiť do nejakého kresťanského spoločenstva, nájsť si nejaké aktivity a pod. Už 5. mesiac odkedy som na podpore premýšľam nad touto dilemou, trápim sa, nevládzem aktívne hľadať prácu a akosi celkovo duševne upadám. Hanbím sa, že sa z toho neviem vymaniť a že to na mňa tak dolieha. Doma som nikdy o ničom nemohla rozhodovať a musela plniť príkazy preto mi v dospelosti robí problém robiť rozhodnutia a hlavne sa trasiem z týchto veľkých životných. Keď som šla do BA predstavovala som si že si tam nájdem chalana (v mojich ružových predstavách najlepšie východniara alebo niekoho ochotného sa vrátiť) a že sa to nejako vyrieši, no nestalo sa tak. Veľmi by som chcela počuť nejakú múdru radu aj keď viem, že toto mám v rukách len a len ja, no skutočne nevidím cestu, po ktorej by som sa nebála vykročiť. Vopred vďaka za vás pohľad na túto vec.
Sťahovať sa sama po 30tke do iného mesta
morningcoffe:
Ak sa smiem spýtať, čo sú to za ľudia, s ktorými máš možnosť chodiť na kávu, pokecať, vybehnúť na výlet? Cítiš medzi vami priateľstvo, dôveru, alebo je to skôr také formálnejšie, plytšie?
Čo sa týka rodičov, možno by bolo pre teba fajn bývať niekde vo väčšej dostupnosti, kde máš svoje súkromie, no zároveň vieš v podstate bez problémov navštíviť rodičov či oni teba.
Zaujala ma rada vo fonte-ho predošlom príspevku (ten posledný sa mi, mimochodom, nepáči), že aby si si skúsila vyhodnotiť, aké prostredie by sa ti viac páčilo, keby máš rodinu atď. Je to síce len rada, no možno by ti to pomohlo. Ak ťa nebaví chodiť stále do mesta, tak je to v pohode, neznásilňuj sa len preto, pretože sa chceš prispôsobiť. Možno (a opäť je to len rada) by ti pomohlo viacej sa venovať tomu, čo ťa baví. Takáto činnosť ti môže umožniť viac prejavovať svoju osobnosť, mala by ti priniesť viac radosti a ak to spojíš (teraz alebo neskôr) s ľuďmi, tak aj možnosť ako nenásilne spoznávať iných a budovať priateľstvá, ktoré budú mať niečo spoločné. Pri takýchto aktivitách je zase vyššia pravdepodobnosť, že budeš stretávať ľudí s podobnými povahovými vlastnosťami ako máš ty, čo nemusí byť vždy optimálne, vrátane hľadania si partnera. Každopádne, mohlo by ti to priniesť určité zázemie v podobe aktivít a ľudí, s ktorými sa cítiš dobre a s ktorými môžeš tráviť čas hoc aj rozprávaním sa na byte - je to normálne) Keď si veriaca, tak ak sa aj snažíš a niekedy sa cítiš nahnevaná či bezmocná, nechávaj to hlavne na Neho. A je fajn sa stretávať s ďalšími veriacimi ľuďmi, v podstate je to aj potrebné by som povedal a taktiež tam vieš nájsť super ľudí.
Dokonalé ženy okolo 35ky, čo im stačia ich aktivity a kupujú si byty ..... hmmm a ty si kresťansky založená.....
Čo si nestretla v BA nikoho okrem sôjových latečkárov v rifliach, kde nieje molekuja vzduchu medzi riflou a nohou? No to nieje východ, tam sú inakšie trendy :D
@ v pohode, je to klišé, ale nevadí :D možno v niečom pravda
@mozebyt, ďakujem, myslím, že si to napísala presne ako to je. Ja som tiež severovýchod. Neviem prečo si v BA neviem nájsť vzťah, myslela som si, že tam to bude práveže najľahšie, všade veľa ľudí, ale tak u mňa aj to, že som veriaca a beriem to vážne asi spôsobuje, že výber sa mi dosť zužuje. Som sa od začiatku pohybovala skôr v kresťanskej bubline, kde je samozrejme viac žien stále, ale neviem či to je ten problém alebo čo. Na východe som mala dlhodobé vzťahy, ale v BA som taký nenadviazala za 5 rokov ani jeden. Buď som stretla chalanov s vážnymi psychickými problémami alebo tam boli čudné veci, že to skrátka nešlo. Aj moje kamošky tu na východe sú všetky vydaté, tiež boli samé, ale našli si tu mužov. V BA mám kamarátky, sú trošku staršie, ale veľmi emancipované. Chodia oblečené ako právničky, kupujú si vlastné byty, sú mega moderné a ja mám z nich občas až takú úzkosť. Také dokonalé ženy okolo 35ťky so super platmi, samy v bytoch a stačia im ich aktivity, na nikoho sa neviažu. Ja som skôr typ, čo chce cítiť ako keby puto, vzájomnosť, pocit nejakého spojenia s niekým, s komunitou. Neviem to vysvetliť, také niečo, že tu patrím. A áno doma to nie je ideál. Je tu krásna príroda, prostredie....ale bojím sa veľmi, že tu budem sama a v vzťahy doma áno no nie je to OK. Navštevujem tu stále moje vydaté kamošky z mladosti, stále udržiavame kontakt, ale je to iné určite. Ja bývam v BA tak na okraji a každú voľnú chvíľu som v miestnej prírode. Keď vidím tie výškové budovy a všetko to ultra moderné mám úzkosť. Lepšie sa cítim v starom meste, okrajových štvrtiach a poznám v okolí všetky túry, ale nechodím napr. veľmi na kultúrne akcie. Trošku som aj mestký typ, ale cítim, že nie ako tie moje kamarátky. Predstava kúpiť tam byt mi akosi naháňa strach, ale tak aj keď bez partnera, človek smeruje nejako k tej kúpe predsa. Nechcem sa viazať iba na nájdenie partnera, hoci po ňom veľmi túžim.
Chápem,že cítiš ten pocit niekam patriť. Po 30-ke vidíme my 30tnici odrazu plno ľudí so svojimi rodinami, či aj to ťa neprovokuje. Ja som síce zo severo - východu, ale aj ak by som ostala doma tak vidím,že väčšina už má svoje zázemie a to sa udialo teraz v priebehu posledných cca 4 rokov, je možné,že to isté uvidíš keď prídeš na východ. Nebudeš z toho ešte viac smutná? Navyše ak máš rodinu akú máš. Zase možno sa vekom zmenili, ktovie.
Ale v BA je viac takých žien ako ty, len ako vravíš individualizmus, tak možno o nich nevieš. Na facebooku je skupina Parťáčka na výlet, kávu, dovolenku (len pre ženy). Tam vidím denne príspevky nezadaných žien práve z BA a okolia. Majú aj osobitné chaty v messengeri podľa okresu. Neviem či ti to pomôže alebo o tom vieš, ale tak ma to napadlo, že ťa to môže posunúť, aby si sa v tom necítila sama a možno s nejakou sa stretneš, posunie ťa na iné akcie, kde niekoho stretneš. Vydaté s deťmi už majú svoje záujmy, to vieme a točia sa okolo podobných ľudí s rodinami.
Mám známe z východu, čo išli do BA a okolia (nie z tej skupiny) a tie majú tiež problém si nájst tam partnera, tvoj vek presne, jedna je tam asi tak dlho ako ty a už plánuje sa vrátiť na východ, druhá sa tvári,že je ok pritom mi posiela nešťastné memečka a akože sa na nich smeje - tiež po VŠ rýchlo odišla ku BA, nevyšli jej vzťahy,začali zdravotné problémy.
Takže celý tvoj problém je, že si nezaložila rodinu.
Kariéra ťa nezaujíma, to je v poriadku....
Keby máš rodinu, nič z tohto by ťa netrápilo, nezaujímalo.
Zostala by si v asi BA, rodinka, pohoda, venovala by si sa jej.
Je tak? Alebo si tú rodinku predstavuješ skôr niekde doma?
Skús porozmýšlať, že kde sa budeš cítiť viac v pohode, keď je pohoda, tak možno príde, čo si praješ, lebo si v takom kruhu, kde bažíš po niečom tak presne vtedy to nejde.
Som dal riadne klišé, čo ? :)))
Ak môžes ako píše ovomaltine, niekam vyraz, nazbieraj endorfíny, vyčisti hlavu a možno na niečo prídeš.
@fonte, áno písala som tu už. Riešila som vtedy skôr tú otázku vyhorenia, ale zdalo sa mi, že som tam nevyjadrila bližšie, že ide aj o problém odsťahovania sa, resp. miesta, kde mám byť.
Ďakujem aj ostatným za príspevky. To s tou babkou ma pobavilo, ale svojim spôsobom je to asi tak. Zmenila som sa žiaľ.
Vtedy pred rokmi som sa doma trápila a nevedela som si zhodnotiť ako ďalej, tak som počúvla radu jednej osoby, ktorá mi v tom čase bola blízka, taká moja dôverníčka, a odišla som. Teraz spätne mi je ľúto, že som neporozmýšľala aj nad alternatívnymi možnosťami alebo odsťahovaním sa niekde bližšie. Bolo to také zbrklé a nepremyslené (v podstate sa to zomlelo pár dní po štátniciach). Skôr také rozhodnutie zo zúfalstva. Mala som tu vtedy aj dobrú prácu, kamošky aj nápadníkov, milovala som to tu, ale nemala som kde inde bývať, kedže prenajať u nás sa dajú len celé byty, nemala som na to a našich by to v tom čase pohoršilo, že im robím hanbu a nebývam doma ale pár km v nájme a zbytočne platím. BA vnímali asi skôr ako prestíž, to sa dalo vysvetliť aj okoliu a v tom nenamietali. Skrátka som si nevedela povedať čo chcem. Spätne v tom čase s terajším rozumom by som urobila iné rozhodnutie. Už z toho zabehnutého BA vlaku akosi neviem vystúpiť. Vnímam, že každý tam žije tak individualisticky, keď sa chcem s niekým stretnúť, musí sa každý pozrieť do diára a rezervovať mi termín o 3 týždne (preháňam, ale sčasti je to tak). Vnímam tam takú až prílišnú asertivitu, všetci majú veľa rôznych aktivít (aspoň moji známi) a skoro nikto večer netrávi čas na byte ,ale sú niekde v meste. Ja som nevládala tráviť každý večer v meste a na byte mi bolo po práci často smutno (jediný spoločník net) nemala som komu povedať čo bolo v práci alebo len tak pozdieľať život. Áno, viem sa tam socializovať, vyvinúť aktivitu a ísť na nejaké akcie ale tie kamarátstva mi často prídu že rýchlo skončia, lebo každý má veľa rôznych záujmov. Neviem to vysvetliť. V mojej rodine veci nie sú OK, ale všetky moje blízke kamošky ostali doma cca do 30tky potom sa vydali, bývajú v domčekoch naokolo a žijú taký pokojný pekný rodinný život s rodinami a keď to vidím, je mi za tým všetkým ľúto. Nemám kariéristické sklony a prácu robím viac menej skôr pre peniaze a robím viac menej čo musím. Prišlo mi, že som sa za 6 rokov nikam neposunula. Že som, čo sa týka spôsobu života na úrovni čerstvého absolventa. A je mi smutno, hoci objektívne preto možno ani nie je logický dôvod. Ale je a veľmi, a neviem z toho von. Príde mi to ako gordický uzol, ani ma tu, ani ma tam. Vďaka za vaše pohľady, budem premýšľať :)
Nakopnut ta mozu aj vyjadrenia starych ludi, ze co lutuju vo svojom zivote, nieco take som videla, je toho urcite vela a bolo to dobre.
Tiez ma napadla psychosomatika, ci nesuvisia tie tvoje problemy jedno s druhym, aj kvoli tomu treba nieco robit, zmenit, mozno to cestovanie by bolo fajn. Ako dlho mas zdrav. problemy, aj sa ti zhorsuju?
Si na podpore, v prenajme, bez nejakych zavazkov, mozes sa lahko zbalit a ist skusit hocikde, hoci aj domov, neskor inde. Kde ta to taha, tam chod. Nechaj sa inspirovat aj cestovatelmi, ich videami, prides na ine myslienky. /Milanbez mapy, potom ti vybehnu aj ine,., mozme ti dat dalsie tipy../ Tiez nechapem tie krest. spolocenstva, vela sa o nich pisalo v posl. dobe v suvislosti s tou hereckou, boli aj videa, no co ti povedat...Alebo sa poobzeaj po nejakej praci v zahranici a tam vycestuj. Alebo opacne, niekam vycestuj aj na 3 mesiace a uvidis, co dalej.
Aj v Bratislave ziju nabozensky zalozeni ludia. Ale one som chcela. Pokial hladas domov, tak domov nie je miesto, domov su ludia. Je uplne jedno, keby si sa vratila na vychod, lebo tam mas rodinu. Rodina ti este nezaruci pocit domova. V tvojom pripade asi urcite nie. Nevracaj sa. Vybuduj si domov sama. Nestretla si zatial svojho partnera. Toho mozes stretnut kdekolvek, nemusis kvoli tomu chodit na vychod. Podla mna nic tym nevyriesis, ak by si sa vratila na vychod. Aj pracovne prilezitosti su lepsie v Bratislave. Zaroven fakt neviem, co je take hrozne na veku 30 rokov. Pises, akoby si si uz pomaly mala zajednat miesto v domove dochodcov.
Uprimne nechapem co tak milujes na tom vychode.Ja by som ti odporucil odist prec z BA rovno smer zapad.Ja som bol na vychode a vsetko hnus,smrad,velka chudoba,spina,romovia.Urcite porozmyslaj vycestovat prec,pises ako keby si babka.Si mlada zena.
