Sťahovať sa sama po 30tke do iného mesta

Ahojte, riešim v sebe už dlhšie takú neľahkú dilemu, ani neviem ako začať. Je to vážna životná otázka a neviem či sa to hodí písať na fórum, ale občas som tu našla zaujímavé zamyslenia a vcelku rozumné pohľady na vec, preto som si povedala, že skúsim aj túto formu. Tesne po vš som sa kvôli rodinným problémom (doma nebola veľmi priaznivá situácia) presťahovala z východu do BA. Mala som taký náročný vzťah s mamou a viac ľudí mi prízvukovalo, že jediné riešenie , sa odsťahovať z domu. Inak som mala veľmi rada prostredie, kde som bývala, mala som tu v tom čase kamošov a až na tie problémy doma mi tu bolo fajn. Ponúkli mi vtedy prácu v BA a keďže som v hlavnom meste už mala známych, nejako som tam šla a až tak nepremýšľala nad tým všetkým. Žijem tu už 6 rok. Odišla som z domu prakticky tak naraz ešte ako 24 ročná. Keďže to bola veľká diaľka chodila som domov tak raz za 1,5 mesiaca, niekedy dva. Prvý rok v BA som prežívala celkom eufóriu, páčilo sa mi zrazu samostatne hospodáriť s peniazmi, učila som sa variť, veľa investovala do hľadania kamošov. Mala som v tom čase aj vzťah na diaľku, ktorý ale neskôr nevyšiel. Postupne, po tom roku aj rozpade vzťahu sa začali vynárať problémy. Musela som vplyvom nepriaznivých okolností viackrát meniť nájom (majiteľka tyranka, potom nájom kde nefungovalo kúrenie a boli tam nevyžiadané živočíchy až po bývanie na byte, kde to bola trošku sodoma gomora s prespávaním rôznych osôb, fajčením a pod.) Do toho prišli choroby, často som bola chorá, intolerancie, astma, bolesti kĺbov. Zdravotný stav šiel dolu vodou, menila som do toho aj zamestnania a napokon som odišla z posledného a už 5. mesiac som na podpore. Skončila som ako keby vysilená, psychicky na tom zle. Z toho mála podpory som si napriek tomu začala platiť poctivé týždenné terapie, ale ani 5. mesiac nevidím akési zlepšenie stavu. V BA som si za tie roky našla kamošov a partie, ale mnohé kamošky sa aj tu povydávali a na východe takmer už všetky a rozpadli sa mi tie moje štruktúry. Skúšala som tu chodiť medzi ľudí, do partií, ale tým, že som bola často chorá a potom aj pohybové problémy, v mnohom ma to obmedzovalo a trochu "desocializovalo" Napr. problém s kĺbmi, nemohla som s kamošmi na túru, splavy, cyklo a pod. Večne chorá, tak žiadne chaty, korčuľovanie a pod. Týmto sa nechcem ľutovať, lebo viem, že postoj obete je nesprávny. Chcem tým len povedať, že som postupne rokmi a nahromadenými problémami, vyčerpaniami z práce, bývania asi viacerými neúspešnými pokusmi o dlhodobý vzťah, tiež zdrav. ťažkosťami upadla do akejsi beznádeje a strachu. Premýšľala som či sa nepresťahovať späť na východ. Moji známi ma od toho odrádzajú, že prečo sa chcem vracať domov a úprimne aj ja sa bojím bývať opäť doma. Na druhej strane, hoci to bolo doma aké bolo, strašne mi chýbajú rodičia, mať nejaké miesto, zázemie, kam patrím. Niekam pustiť korene a mať pocit akéhosi tepla, že tu patrím, toto som. Trvalé bydlisko mám asi 2 hodiny spojmi/1,5 autom od KE a preto ma napadlo či neskúsiť ísť tam, avšak problém je, že tam nikoho nepoznám. Mám 31 a v BA mám akési "sociálne" zázemie v zmysle ísť s kým na kávu, pokecať, pridať sa sem tam ku kamošom na výlet, no posledné dva roky (ako došiel aj covid, homeofficy, samota na podnájme - rozumej takmer žiadne vzťahy s ľuďmi na byte tam) to na mňa všetko doľahlo. Snažím sa vzchopiť, chodiť na terapie, ale cítim, že neviem prekonať depresiu, ktorá na mňa doľahla. Cítim totálny chaos, beznádej a pocit, že keď ostanem v BA, budem nešťastná a už nenaberiem odvahu sa vrátiť a keď sa odsťahujem, môže to byť v novom meste bez sociálneho zázemia ešte horšie. Na druhej strane, neviem logicky vysvetliť prečo ma to ťahá na východ, prečo si myslím, žeby to tu mohlo byť lepšie. Viac ľudí mi vravelo, že to mám len v hlave nejakú ilúziu o lepšom živote v inom meste. Že je lepšie radšej si tu kúpiť o pár rokov byt a tak prísť ako keby do môjho okresu (lebo v BA na hypotéku sama úprimne nemám) avšak v malom meste tu mi príde, žeby som bola veľmi osamelá. Väčšie mesto ako napr. KE či PO sa mi spája s tým, že je tam šanca chodiť do nejakého kresťanského spoločenstva, nájsť si nejaké aktivity a pod. Už 5. mesiac odkedy som na podpore premýšľam nad touto dilemou, trápim sa, nevládzem aktívne hľadať prácu a akosi celkovo duševne upadám. Hanbím sa, že sa z toho neviem vymaniť a že to na mňa tak dolieha. Doma som nikdy o ničom nemohla rozhodovať a musela plniť príkazy preto mi v dospelosti robí problém robiť rozhodnutia a hlavne sa trasiem z týchto veľkých životných. Keď som šla do BA predstavovala som si že si tam nájdem chalana (v mojich ružových predstavách najlepšie východniara alebo niekoho ochotného sa vrátiť) a že sa to nejako vyrieši, no nestalo sa tak. Veľmi by som chcela počuť nejakú múdru radu aj keď viem, že toto mám v rukách len a len ja, no skutočne nevidím cestu, po ktorej by som sa nebála vykročiť. Vopred vďaka za vás pohľad na túto vec.