Každý človek sa rozhoduje tak, ako sa v danej chvíli rozhodovať cíti. Časom sa môže stať, že veci prehodnotí, ale napokon z toho aj tak vyjde rovnaký výsledok. Všetko, čo sa deje, má určitý zmysel. Kedysi, keď som mala okolo 20, som veľa premýšľala, čo som mala inak, čo by bolo bývalo, kebyže....
Jedna taká možnosť bola napríklad, že keď som študovala v Nemecku, som uvažovala, že tam ostanem študovať. Bola som však čerstvo zasnúbená a snúbenec nevedel po nemecky. Potom som mala obavy, že u nás na Slovensku mi školu neuznajú, lebo vtedy všetci, ktorí študovali vonku, pracovali, aby mali z čoho žiť, brigády, čašníctvo, atď, učili sa na skúšky doma, kam chodili na individuálne štúdium, a robili skúšky aj v Nemecku a navštevovali tamojšie cvičenia a prednášky. Súčasným rozumom viem, že som sa o školu v Bratislave nemusela až tak usilovať, diplom z Nemecka by mi bol uznaný. Ale vtedy som to nevedela. Navyše som nechcela byť nezodpovedná ani voči snúbencovi. Najprv zásnuby a potom odídem na pár rokov? To by bolo bývalo tiež dosť nezrelé. Takže, keď sa na to pozerám, keby som vtedy ostala, bola by som iným, silnejším, okresanejším, možno lepším človekom z hľadiska vedomostí a životných možností. Ale vrátila som sa a som tu, kde som.
Kedysi som sledovala s deťmi film, kde bola načrtnutá možnosť paralelných životov. Vlastne tá filozofia, že keby zo strany človeka nepadlo práve to rozhodnutie, ktoré urobil, ale iné, akoby sa jeho život odvíjal inak. Napr. nenasadne do autobusu, ktorý havaroval. Predsa bola vo filme akosi sympatickejšia tá prvá verzia, ktorá sa naozaj stala, ako tá paralela.
