Chcem sa opýtať, či sa niekto stretol s problémom aký má môj priateľ a partner. V krátkosti opíšem čo predchádzalo tomuto jeho terajšiemu stavu. Poznáme sa dva roky, poznala som ho ako veselého fajn chlapa s chuťou do života, ktorý bol väčšinou v pohode aj napriek tomu že sa v tom čase s ním manželka rozvádzala a štvala proti nemu ich deti s neskorším zámerom získať ich do výhradnej starostlivosti. Napäté vzťahy a problémy, ktoré začali už rok pred rozvodom mali za následok, že musel vyhľadať pomoc psychiatra a začal brať antidepresíva, ktoré berie doteraz a je pod stálou kontrolou psychiatra. S deťmi mal krásny vzťah ktorý vyslovene rozbila jeho teraz už ex. Je rodinne založený, deti sú pre neho všetkým, dokáže sa o ne kompletne sám postarať. Po začatí rozvodového konania všemožne dva roky bojoval aby dostal on deti do výhradnej starostlivosti. Na súde sa obhajoval sám pretože žiadny právnik ho nechcel zastupovať, lebo vraj je to nevyhrateľný spor. Teraz čaká už tri mesiace na konečné vyjadrenie súdu a zrejme v očakávaní zamietavého stanoviska upadol do takého zvláštneho stavu. Už viac ako dva mesiace vraj nemá chuť s nikým komunikovať, ani s rodičmi ani s dcérou z prvého manželstva, ani so mnou toho moc nenahovorí, proste s nikým. Po práci ide domov a celý čas len číta knihy alebo spí. Mám o neho strach, nebývame spolu, niekedy vôbec nereaguje aj dva dni keď mu napíšem správu a potom sa ospravedlňuje že si nevšimol že som mu napísala. Keď mu zavolám tak telefón zodvihne, ale v hlase mu cítiť že nie je OK, že sa musí premáhať aby niečo povedal. Máva vraj také pocity akoby nebol vo svojom tele. Psychiater mu na to povedal, že je toho na neho veľmi veľa, má sa snažiť nenútiť do vecí ktoré nemusí, že je to prirodzená ochrana vedomia jeho typu a že to chce trpezlivosť a čas kým to prejde. Tak trpezlivo čakáme, ale trvá to už tak dlho a ja som zúfalá, mám pocit že to tak už ostane, že sa nevráti do normálu, chcela by som mu pomôcť ale neviem ako. Keď s ním hovorím je to ako by to bol úplne iný človek než ten ktorého poznám. Preto hľadám niekoho, kto sa s týmto stretol, chcem vedieť čo mám alebo nemám robiť. Uvítam akúkoľvek radu a povzbudenie.
Priateľ nemá chuť s nikým komunikovať, uzatvára sa do seba
A ako ublizil svojej ex, ze sa mu msti cez deti. Nepodvadzal ju? Pomahal jej ci sa staral len o seba? Deti by do toho nemala miesat, ale je to jej forma pomsty za to, ze jej nejak ublizil.
Vysvetlivky:ku predchádzajúcemu emailu
1.Chce vôbec tvoj priateľ tvoju lásku ?(pomoc)
Lebo ako tu napísal správne nižšie on musí najskôr milovať sám seba …(niektore dogmy nám vtĺkaju do hlavy že máme milovať iných az potom seba ,ale je to opačne oni to zaobalili do kabátu sebeckosti a previnenia a z toho plynie mnoho sebaposkodení )
2.Ako sa môže starať o niekoho iného keď sám je v kaši ,ale neber to ako výtku ide o fakt ,že treba najskôr prijať to čo nás postretlo až potom môžeme riešiť prichádzajúce okolnosti..
Ja osobne by som mu deti nedal !Aj keď teraz som za toho zlého ale nevyriešil by sa jeho stav ….odlúčenie je len podnet a pokiaľ ho nevyrieši bude sa vracať …tento stav na ktorý sa poukázalo
Pri všetkej ucte súcitim z tvojim priateľom a neviem si predstaviť čo to je a to mám skúsenosti z výchovou detí … tým že neviem čo to je tak môžem toto napísať bez zainteresovanía lebo inak by som bol v emotívnom rozladení a vtedy človek neuvažuje najlepšie …emócie robia mnoho šarapaty ….
Navyše nemáme ucelený obraz vždy máš pohľad len jednej strany nato nezabúdajme ….
A ako bolo spomenuté v komentároch je tu aj striedavá starostlivosť nieje to ideál ,ale je to pre obe strany férové …
Pri všetkej úcte všetko čo napíšem myslím v dobrom a z láskou ku každému a niesom proti teba ani proti tvojmu priateľovi ….
V prvom rade clovek musí chcieť aby sa mu pomohlo nikomu sa nedá pomáhať proti jeho vôli …
Často je vôľa utlmená liekmi ako písal fonte …
Psych.stav človeka sa často posudzuje ,že to ako sa cíti môže zato to či ono (nejaká udalosť )
Strata partnera ,deti niečoho z vonkajšieho prostredia …Ale za zjavnou príčinou “vonkajšou” ,ktorá je len ,,spúšťačom “ je niekde v hlboko vo vnútri vnútorný aspekt tzv.zranené dieťa ,alebo aj limbicky otlačok ….a to je hlavná príčina duševného rozpoloženia !!!!!!!!!!
Čiže zato ako sa tvoj priateľ cíti nemôže ani jeho ex a ani skutočnosť ,že nemôže byť zo svojimi deťmi !!!!!
Toto je Alfou a omegou psych rozpoložení vácsiny ľudí a toto pokiaľ si človek neuvedomí vždy vstúpi do tej istej kaluže …..
Aj keď asi málokto somnou nateraz bude súhlasiť chcem ešte napísať ,že ľudia su presvadčeny že ak by bolo tak ako bolo ,že ich stav sa vráti do pôvodného nazvem to normálu ale už nikdy nebude tak ako bolo !!!!nikdy čím dlhšie nám trvá kedy to prijmeme tým dlhšie sme v stave ,ktorý nazývame aj depresia …..ľudovo povedané depka je z ,,toho “
Že nevieme ,nedokážeme prijať súčasný stav a chceme ten ktorý naša myseľ vyhodnocuje ako naj ..najlepší …!,tak ako bolo ….tak ako bolo už nebude !ale vážený myseľ je dobrým pomocníkom len ak spolupracuje aj z inými oveľa väčšími silami (mozgami ),ktoré nám našepkávaju …Myseľ nás najviac klame ak len myslíme klameme ……
Tak ma toho vela a hlavne to, ze este nema to rozhodnutie sudu. Pockala by som teda, pokial sa to nevyriesi a apotom uvidis, ci sa to zlepsi alebo nie
Fúúú čo by som ja dal za takú oporu
Very interesting site. Please continue to inspire those who visit our site in the most positive way. You can visit my website flagle
Ahoj Medulienka,
daj mu pokoj a mysli trochu na seba. On má problém milovať sám seba, nieto ešte Teba. Ostaň v pozadí, aby sa ozval, keď by Ťa potreboval, ale pravdepodobne to ešte nejaký čas potrvá... alebo je to s Vašim vzťahom tak, že ste sa nestretli v ten pravý čas...
Tak či tak, venuj sa aj Ty čítaniu, alebo Tvojim záľubám, choď do prírody, do divadla, na kávu s kamoškami a pod., život ide ďalej. Neviem, či sú povolené návštevy, môžeš mu raz za týždeň zavolať, prípadne mu doniesť nejaké ovocie, ale nepreháňaj to, aby sa Ti nemusel cítiť zaviazaný a nemal voči Tebe nejaké pocity viny a počkaj, ako sa vyvinie celá situácia.
To, čo som dnes napísal nehovorím len tak mimochodom a na záver. Nechápem čo tým myslíte. Napísala som to, čo sa stalo. Ešte som sa sama z toho nespamätala a bude to trvať veľmi dlho, ak vôbec niekedy. Výčitky či som tomu mohla zabrániť mám a budem mať už navždy. No 24 hodín denne som s ním bohužiaľ nemohla byť. Ďakujem bohu že to prežil, vidím to ako šancu reálne ho vrátiť do života, aj keď to určite nebude ľahké a neviem čo nás čaká. Ale urobím pre neho maximum a ešte viac.
Ako konkretne som ho podporovala ja? Vzdy som ho vypocula, iniciovala som nase stretnutia aj ked on si vynucoval skor to, ze chce klud a pokoj, ze sa mi ozve ked bude v pohode. Prizvukovala som mu, že veci nie su take zle ako vyzeraju, že aj ked deti nedostane do osobnej starostlivosti bude mu umožnené s nimi byt. A ze mi može zavolať vždy hocikedy, cez den aj v noci keby mu bolo velmi zle a potreboval pomoc. Neurobil to, netusim preco, miesto toho sa pokusil o samovražu. Nastastie ho vcas nasiel syn, prezil to, teraz je na psychiatrii a ja neviem čo bude dalej.
To co sa stalo hovoris len tak mimochodom a na zaver? Nechapem
