Prečo ma ľudia nemajú radi

Príspevok v téme: Prečo ma ľudia nemajú radi
celezle8

Mám pocit, že odvtedy čo som zostala viac sama sebou o mňa nemá nikto skutočne záujem..Nie len vo „vzťahovom“ slova zmysle ale aj vo všeobecnosti..Mám 21 rokov, nikdy som nemala veľa kamarátov ani vážny vzťah. Dva-tri roky dozadu mi všetci vraveli aké dôležité je mať sám seba rád, naučiť sa byť sám sebou. Mám za sebou totižto minulosť vážnych psychických problémov takže donútiť sa k niečomu takému bol pre mňa veľmi náročný krok. Každopádne som tu, začínam byť so sebou viac-menej spokojná. Začala som sa o seba taktiež viacej starať, zaujímať sa o svoje psychické i fyzické zdravie, vrátila som sa k veciam ktoré ma kedysi bavili a začala som sa snažiť samu seba akceptovať takú aká som. Ide to pomaličky ale veľa vecí sa od vtedy zlepšilo..Posledných pár mesiacov som si však všimla, že o mňa od tej doby veľa ľudí stratilo záujem. Začala som mať problém s ľuďmi na nových pracoviskách, mám pocit, že sa so mnou nikto nechce baviť, som bežne vyradzovaná z kolektívu. Som síce neurotypik a trpím dosť zlou úzkosťou, aj keď tá sa na verejnosti väčšinou prejavuje tým, že som len viacej ticho a mám problém nadväzovať kontakt s inými ľuďmi, avšak, aj napriek tomu, že sa snažím byť k iným otvorená a na nič sa nehrať, vidím že veľa ľuďom „nevoniam“. Už nejakú dobu som sa snažila samú seba presvedčiť, že to predsa nemôže byť mojou introvertnou úzkostlivou povahou, nemôžem byť predsa jediný introvert na celom pracovisku, aj ľudia ktorý ma už nejakú dobu poznajú tvrdia, že som niekedy síce trošku svojská ale zato vtipná a radi sa so mnou stretávajú..Docvaklo mi až keď som bola mesiac dozadu uvedená do „reality“ jedným mojim rovnako starým kolegom, ktorý mi už nejakú dobu naznačoval, že mu nesedím. Potrebovala som si sním ujasniť niektoré veci, keďže roznášal a prekrúcal klebety ktoré som o ňom v živote nepovedala, úmyselne ma vyraďoval z pracovného kolektívu a nechával ma vždy naschval robiť tú najšpinavšiu robotu a bohužial nebol jediný.. Aj napriek tomu som sa to s ním snažila slušne prediskutovať, keďže som chcela vedieť kde nastal problém, ale bola som nepríjemne odbitá ,vraj si za to môžem sama keď sa sním odmietam baviť a som stále ticho, štvala som ho svojou prítomnosťou. Od tej doby som zostala ešte viac utiahnutá. Chodiť každý deň do nepríjemného kolektívu bolo psychicky vyčerpávajúce. Upadlo mi sebavedomie. S poznámkami na moju introvertnosť sa v práci stretávam bežne.. Snažila som sa kvôli mojej introvertnosti dokonca viac krát obhájiť, nechcela som pôsobiť arogantne alebo odtiahnuto, nevyžadovala som si neustálu pozornosť ale túžila som sa cítiť ako súčasť „týmu“.. No na pracovisku sa ani po tejto konverzácii nič nezmenilo. Je to ozaj až také neznesiteľné byť v prítomnosti tichej osoby ktorá sa sústredí na svoju prácu.. Alebo je na mne niečo „iné“ čo ľuďom tak strašne vadí? Prestala som dokonca chodiť do práce, a zdôverila som sa s tým dokonca aj mojim rodičom- čo sa nestáva často, ktorý si všimli, že niečo nie je v poriadku..Prekvapilo ma však, že aj napriek tomu, že som začala samu seba akceptovať takú aká som, aj keď to má aj svoje nevýhody a snažím sa s tým bojovať každý deň, ma namiesto podpory rodičia začali presviedčať o tom, že by som sa mala predsa len „zmeniť“, a neboli prvý ani posledný. Netvrdia "náhodou" všetci aby bol každý sám sebou?? „Mala by si sa snažiť byť extrovertnejšia, na každého sa usmievať, začínať konverzácie aby vedeli že máš záujem, takto si kamarátov nenájdeš, mala by si začať chodiť na zábavy, musíš sa im začať trochu viacej strkať, pekná a tichá baba ako ty si takto chlapca v živote nenájde, pôsobíš príliš odmerane, netvár sa tak smutno, každý z nás trochu predstiera aby zapadol, musíš sa trošku premôcť..“ Lenže ja nechcem. Nie je to pre mňa dokonca ani jednoduché..najmä čo sa týka mojej psychiky, obzvlášť teraz keď mám pocit, že začínam byť so sebou konečne spokojná. Mám to všetko teraz hodiť za hlavu vrátiť sa k starému ja a byť nešťastná? Zmenila som dokonca aj prácu, aj keď v podobnej „brandži“, no už teraz vidím ako sa to všetko opakuje..Akosi proste nedokážem zapadnúť. Ktovie, možno je chyba predsa len vo mne.. Ani neviem o čo mi týmto článkom vlastne ide. Možno sa len snažím nájsť ľudí ktorý ma pochopia,sú mi podobný alebo sa so mnou podelia o svoje skúsenosti. Rada si ich vypočujem..Neviem či tu treba vlastne nejaké rady, keďže tých som už dostala viac než dosť. Som predsa tiež len človek, či introvert alebo extrovert samota nás desí.

ahjajjaj

ahoj, dôležité je, že si sa naučila mať rada samú seba. No v práci je to trochu zvláštne, ja som napríklad v novej práci a tiež sa málo bavím s ostatnými, a oni ma z komunikácie aj tak trochu vynechávajú. Ani mi to nevadí, veď sa bavia o záležitostiach, o ktorých ja neviem, a o ľuďoch, ktorých nepoznám. Dnes som však konateľovi povedala môj súkromný problém (potrebovala som si dať dačo opraviť v byte), na čo on zavolal svojmu známemu a zajtra ten opravár príde. Myslím, že aj podeliť sa o takéto malé starosti ľudí zbližuje. Ďalej sú to meniny a narodeniny ľudí vo firme, Tvoje vlastné meniny a narodeniny, a pod. Ja som napr. do bývalého zamestnania vzala tortu, a bola zjedená. :-)
Teraz k nám došiel do zamestnania kuriér s knihami, a podelila som sa s ostatnými, že chcem kúpiť ktorú knihu a pečený čaj. Občas im poviem aj nejaký vtip. (ak teda viem nejaký dobrý..., ale vo všeobecnosti som aj tak utiahnutejšia a tichšia, ako ostatní.

Libertz

Ahoj, precital som si to cele a musim povedat ze mi to celkom pripomina moju situaciu. Akurat teda ze som chalan a starsi od teba. S tym rozdielom teda ze mne rodicia hentak nikdy nehovorili aby som sa nejako menil a bol extrovert, pretoze to sa neda, resp. z toho nebude nic dobre ked sa clovek hra na nekoho kym nie je. Ale velmi dobre chapem co pises. Ja tiez niekedy mavam pocity ze ozaj som ten vadny/zly... nie len proste niektori sme specificki... ked sme tichsi. To neznamena ze sa nechceme bavit s druhymi. Len mozno nevieme "mlatit hubou" ale sme skor na hlbsie rozhovory. Taketo typy ludi to maju vzdy tazsie vo svete a citia sa ako by nikam nepatrili. Ja som zase skor taky melancholicky typ. Kedysi som mal dokonca aj socialnu fobiu ale to uz je vyse 10 rokov dozadu ked som bol decko. Ludia takehoto typu ako sme my by mali inklinovat asi najlepsie k sebe navzajom, kedze okolie je castokrat taketo a nerozumie nam, pripadne dokonca odsudzuje/ignoruje. Ja sa napriklad zase niekde citim byt neviditelny... odkial si vlastne? Ak chces mozeme o tom pokecat viacej.