Zdravím,
ťažko sa mi o niečom takomto píše dokonca aj z anonymného profilu. Mám 20 rokov a som bisexuál. Vôbec by som niečo takéto neriešil, keby ma to neťahá viac k rovnakému pohlaviu. Táto skutočnosť mi negatívne ovplyvňuje život. Mávam časté úzkosti, depresívne stavy. Keď som už naozaj na dne (mávam také dni), nevidím iné východisko ako smrť. Nikdy by som to však neurobil, ak nie kvôli sebe, tak kvôli svojim blízkym, ktorých by to ranilo. Ide o to, že s týmto zápasím roky. Posledný rok sa to veľmi zhoršilo. Navštevujem samozrejme psychologičku. Mám za sebou pár sedení. Vedie ma k akceptácii seba, no cítim, že to možno fungovať nebude. Ale dávam tomu šancu. Neviem/nechcem sa akceptovať. Bojím sa, že ak sa tak stane, skončím s rovnakým pohlavím. A to nechcem, no zároveň chcem. Proste neviem, čo chcem či nechcem. A to, ako sa stavia spoločnosť k ľudom ako som ja, mi nepridáva na mentálnom zdraví. Hlavne nie, ak niekto povie, že orientácia je rozhodnutie. Kiežby. Život je takto omnoho ťažší. Rád by som bol normálny... Dosť ma ťaží aj to, že to o mne nikto nevie, ani rodina. Bojím sa odmietnutia. Hlavne od rodiny. Viem, že moji rodičia chcú aby som mal svadbu aj dieťa. Ale ja sa bojím, že im to nikdy nebudem môcť splniť. Je toho veľa ale nechcem ísť veľmi do hĺbky, asi by sa vám to nechcelo ani čítať. Chcem sa ale spýtať, či tu mám nejakých rodičov. Akoby ste reagovali, čo by ste robili/povedali? Úprimne.
+AK TU JE NIEKTO, KTO ZAŽÍVA NIEČO PODOBNÉ, NEVÁHAJ NAPÍSAŤ.
