Mám jeden problém. Ja to nazývam,že mám v sebe neviditeľné kurvítko, ktoré spoľahlivo odpudzuje ženy/dievčatá v mojom okolí. Mám pár mesiacov pred 30 a aj keď som vyštudoval vysokú školu, postavu mám zlatý priemer 185 cm a 90 kg a myslím, že nevyzerám najhoršie nakoľko si pestujem a starám sa o hustú a upravenú bradu a vlasy som vymenil za pohodlie holej hlavy (bohužiaľ vlasy mi nechceli na hlave už držať :-) tak ohľadom vzťahov je to katastrofa. Keď som mal 21 tak sa mi podarilo zbaliť dievča mojich snov, s ktorým nám to vydržalo neuveriteľných 5 týždňov a odvtedy to ide so mnou dole vodou. Sex som nemal 6 rokov a pusu som nedostal 2 roky (bohužial jednalo sa hlavne o dievčatá na akciách kde sme boli opitý). Pomaly ale isto ma užierajú depky nakoľko takmer všetci v mojom okolí kohosi majú akurát ja som stále sám. Skúšal som možné aj nemožné, rôzne štýli obliekania, balenie na zoznamkách, balenie v reáli, chodiť kade tade aby sa zvýšila pravdepodobnosť, že niekoho stretnem a nič. Keď aj som sa niekomu zapáčil alebo preskočila iskra tak bud som to kolosálne posral alebo sa mi jednoducho nepáčila a dalej som to neriešil. Neprispieva mojim problémom ani to, že mám problém pri sexe vyvrcholiť a ako pribúdajú roky a vyfajčené cigarety a vypité pivá tak myslím, že začínam mať problém s erekciou.
Momentálne som v období kedy sa čoraz viac uzatváram do seba, na párty alebo do baru je námaha ma vytiahnúť, svadbám a spoločeným akciám sa vyhýbam nakoľko som tam vždy chodil sám a proste mi to ubližuje ked tam je každý spárovaný a samozrejme som ešte aj drevo na parkete a tým že sa čoraz viac nad tým všetkým utápam tak sa už ani neusmievam a stále viac sa dievčat bojím a tým pádom sa bojím flirtovať.
Mojou veľkou chybou v minulosti bolo, že som sa klamne domnieval, že som fešák a že mám šancu u najkrajších dievčat (bol som ozajstný naivný IDIOT) a bohužiaľ až pred 4-5 rokmi mi došlo, že dievčatá sú krásne aj keď sú možno trocha pri sebe alebo nevyzerajú ako modelky.
Zaujímavým faktom je, že partnerky mojich kamarátov ma neznášajú, neviem prečo, proste aj keď sme niekde snažím sa pôsobiť čo najviac v pohode a baviť sa na rôzne témy, nikoho neurážam, skôr som ten tichší a aj tak majú problém ma odzdraviť a keď je možnosť do mňa rýpnuť tak to využijú, pritom už kamarátov nikde neťahám na pivo ani na akcie z čoho by mohli byť naštavané, proste nechápem.
Neviem ako ďalej, dal by som čokoľvek za to aby som nad tým nerozmýšľal ale je to stále horšie a horšie. Strácam nádej, že niekoho spoznám s kým budem šťastný. Uvedomujem si, že by som mal byť vďačný za to, že mám super rodinu, som zdravý, dobrú prácu, priateľov, mám kde bývať, ale stále mi chodí po rozume iba jedna vec a tou je to, že som sám. Čoraz viac ma prepadá úzkosť a strach a bojím sa, že ma budú trápiť psychické problémy. Nečakám tu radu ako to napraviť, ja viem ako to napraviť, akým byť, ako sa chovať (chodiť do spoločnosti, viac sa usmievať, byť kamarátsky a pomáhať, cvičiť, nefajčiť, skúšať oslovovať a nadviazať nové priateľstvá/kontakty, byť zmierený ako to je a vážiť si to čo mám) všetko viem a predsa robím presný opak. Nečakám radu, kritiku si vypočujem jediné čo som chcel je niekde to napísať pretože ma už nebaví držať to v sebe.
