Potrebujem pomoc. Všetko som skazila.
Pred troma rokmi som šla na medicínu (z veľkej časti to bol veľký nátlak okolia, pretože „nie je možné, aby som študovala niečo iné“. Tento tlak šiel odvšadiaľ, no hlavne od najbližších. Vždy som sa dobre učila, no odkedy somtu, život sa mi zmenil naruby. Prechádzam tak-tak, prenášam najťažšie skúšky, nebaví ma to, nemám motiváciu sa to učiť, cítim sa osamelo, cítim sa, že ma to maximálne nenapĺňa, nezaujíma, nie je to pre mňa, nechápem chémii a aj prenášam biochémiu a nedokážem sa ju naučiť. Každé skúškové sú psychické zrútenia, nespavosti, triašky, pred žiadnou skúškou som ešte nespala, ráno stále hodiny hnačiek, zmätenosť, po skúške vypínam aj na niekoľko dní, neviem kde som a ako sa volám, som nonstop prepracovaná, cítim ťažký kameň v hrudi ako pri pokročilej depresii, nepomáha mi psychológ, mávam stavy, kedy neviem ani kde som, kedy rozmýšľam, že doslova všetko ukončím včetne vlastného života. Som pol roka na liekoch na spanie, ak nevezmem, ani nezaspím, zvyšujú sa mi dávky, nejde to ťahať donekonečna. Ďalšie skúškové som mesiac vyhorená, cítim sa hlúpo, neschopne, ako posledný človek na svete, akoby som na to zďaleka nemala, zďaleka sa nechytila, akoby ma opúšťali emócie, nepamätám sa, v ktorý MESIAC som sa naposledy smiala, nič ma neteší, nevidím motiváciu, ďalšie leto len budem mať skúšky, nemala som dlho prázdniny, ani zimné, ani letné, ani na dovolenke nebola, užmimo školy nemám priateĺov a škole je maximálne falošný kolektív. Nemám čas na partnera, zažila som si kvôli medicíne rozchod a nemám čas si nájsť nikoho ani s ním byť a pri tom RODINA, VZŤAHY sú a dlhé roky pre mňa boli všetko,teraz som ale o to všetko prišla. Nemám sa kde a KEDY hlavne zregenerovať, žiadne záujmy nestíham ,rodinu nevidím, ľudí nevidím, uvolnenie covid opatrení som ani nezaregistrovala, keďže 10 hodín denne sedím na riti doma v izbe 3x3 metre a bývam s jediným rodičom, ktorý nemá čas a nie je práve dobrý na takéto rozhovory. Ja už naozaj zo zúfalosti a posledných síl sa vypisujem len tak na internete. Očakávam, že budem odsúdená, že čo tu robím, že som hlúpa, že nič nedokážem, že som sem nemala nikdy liezť, že preháňam, som príliš depresívna, príliš si všetko beriem a som precitlivelá a nemám takto na tomto odbore čo hľadať a je to „len učenie“ atď. atď. ale ja jednoducho musím ,musela som to napísať, bojím sa to v realite komukoľvek povedať,nikdy som sa necítila, že by niekto pochopil, skôr to boli reči tohto typu alebo že to bolo každému max. jedno, čo je asi aj tu,ale som rada, že som to zo seba dostala. Ak je tu niekto, kto si prechádzal niečim podobným, veľmi rada si vypočujem, čo ste s tým robili, lebo ja už nevidím svetlo na konci tunela. 3 roky odkašľané, žiaden normálny odbor (mám skočené len gymko) a som hanba pre celú rodinu, nemám priateľov, partnera NIČ.
vyhorenie na medicine
Tu si treba polozit otazky, ci by si sa po skonceni skoly chcela venovat medicine. Ci je tvoj sen 30 - 40 r. pracovat ako doktorka. Po zodpovedani tejto otazky su dve cesty.
urobila si to preto, lebo si bola dotlacena do niecoho a si tomu odovzdana. Cize tlaky → MUSIM nieco urobit, aby boli do mnou -V RODINE spokojni a nie aby som ja bola spokojna. Presiel som si niecim podobnym a veru ciastocne este aj prechadzam. Oni nevedia kto si ty a co ty chces. Moc ich to zrejme nezaujima. A ako predpokladam ani ty sama asi uolne nevies, kto si ty. Takze radu mam pre teba v tejto teme, ak ta to zaujme.
A pocity vyhorenia mam aj ja, ale pohlo sa to k lepsiemu.
Ja by som to na tvojom mieste este nevzdavala...pises ze psycholog ti nepomaha...ale to neznamena ze iny by ti pomoct nemohol...kazdopadne ja by som vyhladala odbornu pomoc, ci uz ineho psychologa lebo aj psychiatra (tvoj prispevok mi zavanal ozaj depresivnymi pocitmi) a s nim by som sa poradila. Skusila by som sa drzat ich odporucani a ak by to nepomohlo tak by som sa na tu medinu vykaslala...Hovorim z vlastnej skusenosti nie v ramci studia, v ramci zitia ako takeho. Tiez som cely svoj zivot videla "temne", nemala som nadej, ale dnes uz sa mam fajn, bez odbornej pomoci by som asi ani uz nemala moznost napisat tento komentar...Drzim palce :-)
Ale tie skusky davas, tak to nemoze byt az take zle, predsa sa dokopes k tomu sustredit sa a ucit sa, vtedy mas z toho ake pocity?
ako to tak citam, tak si ani nemyslim, ze ty sama si chcela studovat tu medicinu a len si plnila sny niekoho ineho
Chceš žiť cudzí život ale nevieš alebo ťa nenapĺňa asi ani ten tvoj.Zaťažený na koho a na čo na cudzie veci.A skutek utek.
ahoj, síce som nezažila také ťažké študium ako ty ale pracovala som na velmi atraktívnom pracovnom mieste a bolo to podobné utrpenie ako píšeš ty...proste ma to nebavilo a strašne ma to vyčerpávalo...až som prišla do bodu, kedy som dala výpoveď aj keď si všetci mysleli, že som "mimo"...dnes sa na to všetko pozerám tak, že som nebola na "správnom mieste" a stálo ma to veľa síl a zbytočného trápenia.
Niekoľko rokov potom som sa stala kresťankou a pochopila som, že Boh má s každým svoj úplne osobitný plán, ktorý má človek vpísaný vo svojom srdci. Tento plán sa neriadi tým, čo si želajú tvoji priatelia alebo rodičia ale vzniká tak, že odovzdáš svoj život Bohu, Pánovi Ježišovi. On má pre teba pripravenú cestu, jediné čo musíš urobiť je vnútorne sa obrátiť - spoznať krásu Evanjelia - teda toho že Boh za teba už "zaplatil" všetko aby si mohla byť štastná. Potom spoznať aké pravidlá Boh dáva človeku pre život a úprimne oľutovať všetko čo si urobila zle, sebe aj iným...Po takomto obrátení a odovzdaní života Bohu ťa Boh už povedie tam kam v skutočnosti patríš...ver mi toto som prežila na vlasnej koži...dnes mám krásnu prácu, nových priateľov, každý deň ďakujem Bohu za nádherné veci ktoré mi dáva....želám to aj tebe, neboj sa...nájdi kresťanov ktorí ti v tom pomôžu..
Ahoj.?
Ja tiez studujem medicinu a chcem ti len napisat, ze ta uplne chapem, miestami mi pises z duse. Taktiez vela mojich spoluziakov zaziva presne to, co aj ty, mam uz par spoluziaciek na antidepresivach, skusky bezne robia cele leto a aj prenasaju.. Tak, ak ti toto pomoze, mala utecha, ale sama v tom nie si.
Velmi dobre poznam ten pocit, ako sa clovek snazi, uci, robi vsetko pre to, aby ta skola isla a ono to aj tak vie na malickosti spadnut. Taktiez ten tlak okolia a nepodporu zazivam denno-denne a na psychike to neprida. Ja som si vsak povedala, ze skolu dokoncit chcem, aj napriek vsetkemu. Nastastie po psychcikej stranke to neznasam tak narocne ako ty.. vlastne relativne dost dobre, ale to je mojou flegmatickou povahou.. Preto mi tu vystava otazka, zvazujes, ze skolu ukoncis alebo preco vlastne pises tento prispevok? Ci sa chces len „postazovat” a ist dalej?
Btw. tento prispevok od teba by som dala precitat kazdemu premotivovanemu uchadzacovi na medicinu, ktory na skole este ani nie je a uz ma pre-med instagramovy ucet, doma fonendoskop a Nettera. Hned by ich to nadsenie preslo, kedze medicina naozaj nie je sranda.
Je to obor, po ktorom tuzia mnohi, no az po cas studia podla mna prisu na to, ci je to ozaj to prave a ci sa na nieco take vobec citia, kedze ani samotne studium nie je med lizat
Nevadí stále môžeš to napraviť. Medicína nebude asi pre teba to práve orechové, ale dávaj na seba pozor. Duševné zdravie máš len jedno a dávaj pozor, aby si o neho neprišla. Ja som už prišiel. Ťažká vysoká škola, cez prázdniny polamaná noha a operácia. Potom som chodil na rehabilitácie a tie som už vôbec nezvládol. Vyčerpal som sa a mal som strašné bludy a hlasy. Napokon uzavreli to, že jedná sa o schizofréniu. Už 4 roky som na invalidnom dôchodku a pripadám si, preto veľmi neschopný. Žijem len kvôli mojim rodičom a problémy sú strašné a neriešiteľné. Nedopadni prosím takto, ako som dopadol ja.
