Potrebujem pomoc. Všetko som skazila.
Pred troma rokmi som šla na medicínu (z veľkej časti to bol veľký nátlak okolia, pretože „nie je možné, aby som študovala niečo iné“. Tento tlak šiel odvšadiaľ, no hlavne od najbližších. Vždy som sa dobre učila, no odkedy somtu, život sa mi zmenil naruby. Prechádzam tak-tak, prenášam najťažšie skúšky, nebaví ma to, nemám motiváciu sa to učiť, cítim sa osamelo, cítim sa, že ma to maximálne nenapĺňa, nezaujíma, nie je to pre mňa, nechápem chémii a aj prenášam biochémiu a nedokážem sa ju naučiť. Každé skúškové sú psychické zrútenia, nespavosti, triašky, pred žiadnou skúškou som ešte nespala, ráno stále hodiny hnačiek, zmätenosť, po skúške vypínam aj na niekoľko dní, neviem kde som a ako sa volám, som nonstop prepracovaná, cítim ťažký kameň v hrudi ako pri pokročilej depresii, nepomáha mi psychológ, mávam stavy, kedy neviem ani kde som, kedy rozmýšľam, že doslova všetko ukončím včetne vlastného života. Som pol roka na liekoch na spanie, ak nevezmem, ani nezaspím, zvyšujú sa mi dávky, nejde to ťahať donekonečna. Ďalšie skúškové som mesiac vyhorená, cítim sa hlúpo, neschopne, ako posledný človek na svete, akoby som na to zďaleka nemala, zďaleka sa nechytila, akoby ma opúšťali emócie, nepamätám sa, v ktorý MESIAC som sa naposledy smiala, nič ma neteší, nevidím motiváciu, ďalšie leto len budem mať skúšky, nemala som dlho prázdniny, ani zimné, ani letné, ani na dovolenke nebola, užmimo školy nemám priateĺov a škole je maximálne falošný kolektív. Nemám čas na partnera, zažila som si kvôli medicíne rozchod a nemám čas si nájsť nikoho ani s ním byť a pri tom RODINA, VZŤAHY sú a dlhé roky pre mňa boli všetko,teraz som ale o to všetko prišla. Nemám sa kde a KEDY hlavne zregenerovať, žiadne záujmy nestíham ,rodinu nevidím, ľudí nevidím, uvolnenie covid opatrení som ani nezaregistrovala, keďže 10 hodín denne sedím na riti doma v izbe 3x3 metre a bývam s jediným rodičom, ktorý nemá čas a nie je práve dobrý na takéto rozhovory. Ja už naozaj zo zúfalosti a posledných síl sa vypisujem len tak na internete. Očakávam, že budem odsúdená, že čo tu robím, že som hlúpa, že nič nedokážem, že som sem nemala nikdy liezť, že preháňam, som príliš depresívna, príliš si všetko beriem a som precitlivelá a nemám takto na tomto odbore čo hľadať a je to „len učenie“ atď. atď. ale ja jednoducho musím ,musela som to napísať, bojím sa to v realite komukoľvek povedať,nikdy som sa necítila, že by niekto pochopil, skôr to boli reči tohto typu alebo že to bolo každému max. jedno, čo je asi aj tu,ale som rada, že som to zo seba dostala. Ak je tu niekto, kto si prechádzal niečim podobným, veľmi rada si vypočujem, čo ste s tým robili, lebo ja už nevidím svetlo na konci tunela. 3 roky odkašľané, žiaden normálny odbor (mám skočené len gymko) a som hanba pre celú rodinu, nemám priateľov, partnera NIČ.
vyhorenie na medicine
ahoj, som rada, že sa všetko vyriešilo. Čo sa týka dieťaťa a rodiny, nič nemusíš odkladať. Bakalárske aj tak zvládneš, a dá sa všeličo stihnúť aj s bábätkom, teda ak je zdravé. Ja pri ňom pracujem 4 hodiny denne, našťastie to mám flexibilné, že kedy. No a samozrejme mu aj varím, aj doma upracem, a aj vonku sa potulujeme nejaké dve hodinky denne, alebo ideme von aj viackrát, keď neprší. To varenie robím tak, že sú to mäsové polievky so zeleninou, a ja si to len dosolím a jem inak to isté, čo ona. Malá mi spinká už o 19.30 a ja som do 23,00 vždy hore. Malá sa v noci raz zobudí, ale len na pár minút, na dojčenie, potom spí až do rána, takže sme si režim dňa fajn zladili, dá sa to. :-)
Jej, dobra sprava, dakujeme, ze si sa ozvala. To ani nie je mozne, ze taky rozdiel, ked studujes to, co ta bavi..Planujes aj dalej studovat, ci po bakalara? Rodinu mas cas riesit po 30. Plno ludi ma prve baby daleko po 30 a dobre je, dovtedy mozes cestovat.
Ahojte :) sú to 2 roky odkedy som založila túto tému. Z medicíny som odišla a bolo to najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Neviem, kde by som skončila, ak by som takto pokračovala, isto som to nechcela 30-40 rokov robiť. Šla som na technický odbor. O rok budem mať bakalára :) Odbor mi veľmi ide, mám super známky, nie je toho tak veľa a uplatnenie je super. Spolužiaci sú úžasní a mám čas aj na osobný život, záujmy, rodinu a hlavne odbor je mojim koníčkom a vzdelávam sa cez kurzy aj v osobnom čase a stále to stojí menej, ako materiály na rok na medine :D Psychika sa mi napravila, fungujem bez liekov, na školu sa teším a ešte stíham aj brigádovať.
Jediné čo ľutujem je, že som neodišla skôr. Teraz si budem musieť platiť školné a musím svoje "rodinné plány" posunúť k 30tke. Úplne zbytočne zabitý čas to bol.
No vidíš to, tak to by ma teda vôbec nenapadlo
velmi suhlasim so snejty
a nam nevadi citat, ved preto sme tu, toho sa nemusis obavat
Bud opatrna pri pisani anonymom z fora. Uvedeny nick vzdy prispieva iba do tem, kde zadavatel javi sklony k ukonceniu zivota a vzdy si chce pisat cez sukromny mail. Mailova adresa tiez moze vela napovedat. Takze opatrnost a najlepsie vobec nepisat.
Ďakujem naozaj za všetky príspevky. Takto milé, chápajúce som vôbec nečakala a veľmi ma prekvapilo, že tu na mňa nikto nevybehol ani nič, ale naozaj ste sa snažili pomôcť, poradiť. Veľmi si to vážim :)
Neviem, či si to ešte prečítate, ale teda odpíšem na to, na čo odpísať dokážem.
Áno, vtedy, keď som to písala, bola som veľmi psychicky vypätá, bol to deň, kedy som si uvedomila, že nezažívam žiadnu radosť a bola som v slziach a mala źalúdočné problémy z toho. Takže vtedy som naozaj rozmýšľala, že to celé položím v tom momente a na ďalšiu skúšku sa ani neprihlásim. Snažila som sa však premyslieť si, že by som takto veľmi unáhleným činom mohla zničiť svoju dlhodobú prácu a tak somsi dala toto leto na také vážnejšie rozhodnutie. Potrebujem pár týždňov asi robiť niečo iné a porovnať si tieto 2 svety. Ale vtedy som to videla asi menej objektívne akoteraz, bola som strašne v sebe zavretá, moje emócie kypeli a ja som sa dlhodobo nemala s kým porozprávať, že čo je lepšie/správnejšie.
Ragnat11, pokiaľ môžem a je to ešte aktuálne, tak ti rada napíšem na ten mail, nechcela somtu rozpisovať všetko tak, pretože už takto je to veľmi veľmi dlhý text a mám fakt obdiv k tomu, že to ľudia prečítali :D
A áno, mám aj ja veľa spolužiakov na antidepresívach a v rôznych stavoch a posledné mesiace (alebo snáď aj tých 10 dní odkedy som tento príspevok napísala) viem možno o 10 ľuďoch, čo z môjho odboru dobrovolne odišlo, hoc mali aj pokusy na skúšky ešte.. jednoducho si povedali, že stačí, že nepotiahnu... tak to bolo aj demotivačné dosť a taká akoby.. o to bližšia realita pre mňa.
A máte pravdu, že je to nátlak okolia, kedy sa cítim, že ak by som odišla, bola by som totálne zlyhanie v očiach najbližšej rodiny aj najbližších priateľov, ktorí moju hodnotu stavajú na tom, že som medička. Zároveň ja už ani neviem, či by to bola v tejto situácii prehra. Cítim z toho „nápadu“ slobodu a vyhodenie nesprávnych ľudí, ktorí by ma kvôli tomuto znemožnili, čo by mi asi prospelo, keďže som dlho žila v kolektíve, ktorý ma len nútil, tlačil, nepočúval, nepripustil si moźnosť, že so svojim životom môžem niečo slobodne urobiť.. ale pravda je aj taká, že ja neviem čo. Keby som odišla teraz z medicíny, ja nikam nemám budúci rok podanú prihlášku a nemám žiadne špecialny skilly na prácu. A zas neviem, či nekvalifikovaná robota za pár drobných je čosi, kvôli čomu by som odchod vôbec neoľutovala.
ak ti to nesadlo a mas z toho celeho studia len stres, ako mala by si podla mna vyskusat nieco ine. stane sa, tiez poznam par ludi, ktory proste tuzili po nejakom obore a nakoniec prisli na to, ze to ani nie je to, co by chceli do buducna robit
daniela, ked pisali ten clanok o chalanovi, michal sa volal, co bol na internate v BA, kde studoval teologiu, bol si zabehat skoro rano so spoluziakmi, odpojil sa a skocil z mosta, tak vtedy sa pisalo, ze internat, odchod z domu je spustac depresii, schizofrenie. ta skola ho pritom bavila.
ahoj, mojej kolegyni dcéra študovala medicínu na Karlovej univerzite v Prahe. Pred každými skúškami mala rozškrabanú tvár, akože akné, ale nezvykla to predtým robiť, mala normálne diery na tvári. Z niektorého predmetu mala predstaviť seminárnu prácu, aj ju odprezentovala, potom vyšla z miestnosti, pobalila si veci na internáte a prišla domov, do školy sa nevrátila, a nie je ochotná povedať ani slovo, čo sa stalo. Kolegyňa hovorí, že sa jej bojí aj niečo spýtať, či pripomenúť, má pocit, že dcéra nie je normálna a bojí sa, že si niečo urobí.
