Zdravím. Už dlhú dobu mám pocit, ako keby som na tomto svete bola úplne sama. Mám okolo seba toľko ľudí, ale ani jeden z tých ľudí nemá záujem komunikovať so mnou, a keď už áno, po nejakej dobe ma odkopne, väčšinou bez vysvetlenia. Mám dojem, ako keby všetci ľudia, ktorí mi vošli do života sa snažili len niečo čerpať zo mňa (väčšinou len spoločnosť, keď už sa s nimi nik iný nebavil), a keď už dostali to, čo chceli, odišli. Väčšina ľudí sa ma nesnažila ani počúvať, nikdy som nemala priateľa, ktorý by sa ma snažil podporovať alebo mi pomôcť s tým, čo cítim. Už štyri roky viem, že trpím depresiou a potvrdilo mi to mnoho ľudí, avšak moja rodina odmieta, aby som navštívila akéhokoľvek odborníka. Zvláštne, že? Jednoducho si myslia, že nepomôže to, aby liečili mňa, ale pomohlo by, keby sa liečili všetci okolo mňa. Mám dojem, že všetky moje priateľstvá končia práve kvôli môjmu psychickému zdraviu. Ľudia jednoducho nie sú schopní počúvať o tom, čo cítim alebo s tým niečo robiť. Vraví sa, že “ v ťažkej chvíli, poznáš priateľa.”, keď mám byť úprimná, nepamätám si, kedy pri mne niekto stál. Vždy, keď sa snažím vyjadriť svoje myšlienky, mám pocit, ako keby to daného človeka ani nezaujímalo a po pár dňoch zistím, že ma ani nepočúval. Ľudia ma vždy po čase začnú jednoducho komandovať za to, čo im vravím. Ako keby som nikdy nemohla prežívať a cítiť, to čo cítim. Očakávajú, že ja budem pri nich, keď im bude zle, ale ak bude zle mne, odignorujú to. A ak mám pravdu povedať, ja som natoľko hlúpa, že pri nich vždy stojím. Svojím priateľom sa snažím dať odjakživa všetko, čo dokážem. Často si to vysvetľujem tak, že je to spôsobené tým, že som nemala nikdy moc priateľov a aj keď som sa snažila si niekoho nájsť, radšej odišli. Ani sa nepokúsili ma spoznať a tí, čo pri mne zostali, sú odrazu v mojich očiach špeciálni. Dalo by sa povedať, že svojich priateľov mám radšej než samú seba, a keď odrazu odídu, mám pocit, ako keby vo mne niečo umrelo. Presne táto situácia sa mi pred necelými dvoma týždňami zopakovala, kedy som prišla o svojho posledného priateľa. Neviem sa z toho “spamätať”, celé dni len plačem, nejem, skoro vôbec nespím a premýšľam nad tým, ako je možné, že ma niekto vymenil po viac ako roku a pol za človeka, ktorého poznal sotva týždeň. Deje sa to stále dookola. Spoznám niekoho - zblížime sa, človek mi vraví, aká som skvelá a ako ma nechce stratiť - zdôverujem sa mu a on mne - odrazu je preč, kvôli niekomu inému. Nikdy neviem prísť na to, čo zlé som spravila, keď som sa snažila dať dotyčnému človeku, čo najviac. Popravde, práve to je asi ten problém. Moja snaha. Ako si mám pomôcť, keď mi niekto špeciálny -bez koho si neviem predstaviť svoj život- odíde? Týmto smerom by som chcela možno spoznať niekoho (hlavne) zo Žilinského kraja, kto prežíva niečo podobné ako ja. Vek: 15-21. Ďakujem Vám za prečítanie. Prajem pekný deň.
Priateľstvá / Osamelosť
Ahoj, trochu si si sama odpovedala aj ked to nevidíš, pišeš napr. toto
"Ľudia jednoducho nie sú schopní počúvať o tom, čo cítim alebo s tým niečo robiť" To je ale tvoj názor že každemu komu niečo hovoríš musí počúvať a pamatat si všetko čo prežívaš.. to je cyklus v ktorom si ty sama uveznená.. Ja som to mal rovnako, myslel som si že tým že ma pochopia, moje pocity, moje správenie, že tým sa vyriešia moje problémy, že mi odlahne (ano maximalne tak mojmu egu) pritom to vôbec neni tak, iný ludia za teba nevyriešia tvoje problémy a to že o ních hovoríš sa v ních len utvrdzuješ , buduješ si identitu založenú na určitých vzorcoch..
"Dalo by sa povedať, že svojich priateľov mám radšej než samú seba," - dôvod ? Prečo by si sa nemala mat rada, za to že maš pocity ake máš? Prečo by si mala verit tým myšlienkam a pocitom že si to ty? Myšlienky su produkt našeho mozgu a su náš nástroj, niesme to my, emocie su odrazom mysle v tele... to tiež niesi ty, len tomu veríš. Nechcem zniet hnusne ale to že ty maš potrebu o tom hovoriť ešte neznamená že druhých to zaujíma, ano rozhodne je fajn ked ta niekto pochopí , ale čo dalej? Nemala by si skôr pracovať na tom ako byt štastná? Ak aj sa najde osoba ktorá ta ma rada a bude ta chápat čo potom? Zrazu budeš štastna? Alebo si dostala len emočnú odozvu ktoru si doteraz nedostávala? (neber ma zle ja sa snažím len o to aby si sa pozrela na svoje pocity a myšlienky z iných uhlov pohladu...a možno si uvedomila nefunkčnost ? ) Nikoho nebude bavit vkuse počúvať depresívne stavy ( a to ti hovorím ako človek čo si tu pred rokom založil podobnu tému) ako to viem? Pretože riešenie neexistuje, to je len kruh ktorý sa zdanlivo zlepší ked uvidíš že ta niekto pochopil, ( akurat si pekne programuješ tieto emocie do tela a stavau sa tvojou osobnostou ) ale riešenie nikdy nepride, je to v podstate ztotožnenie sa so stavom ktorý sa sa rozhodla priat a v pripade že ta niekto iný pochopil si si ten stav utvdila aj u niekoho ineho (on mi verí.. takže mám právo byt taka aká som.. ) ja neodmietam tieto veci, len chýba tam riešenie, a garantujem ti že to nepríde ked ta niekto vypočuje a pochopí.. to príde ked začneš sama pracovat na sebe, sama pozorovať tieto stavy a nestotožnovat sa s nimi ako obet, neverit tomu.. prečo by si nemohla byt štastná aj sama? Prečo pre teba iný ludia maju vyššiu hodnotu ako ty ? Je potrebne začat konať tak aby si z toho cyklu začala vychádzat a uvidíš svetlo na konci tunelu.. skus si to zobrat takto - čim viac naše psychické zdravie upadá, tým menšia pravdepodobnosť že budeme konat spôsobom ktorý vyvolá pozitívnu spatnú vazbu..
"Neviem sa z toho “spamätať”, celé dni len plačem, nejem, skoro vôbec nespím a premýšľam nad tým, ako je možné, že ma niekto vymenil po viac ako roku a pol za človeka, ktorého poznal sotva týždeň."
Podla tohoto výroku mi to príde ako keby nemali právo iný ludia mat žiadných iných kamarátov ako teba , ist s niekym iným von znamena že už nema o teba zaujem? To ak to bereš takto tak to ta v živote zradí každý, pretože nieje nič zle ked maju ludia viacej priatelov, povedala ti ta osoba znad do očí že ta vymiena za niekoho ineho? A aj keby ano, tak čo?? Však to s tvojím štastím nema absolutne žiadný suvís.. pokial hladaš štastie v iných ludoch tak odmietaš najst štatie sama v sebe.. pretože neveríš že to tak je , Máš pravo byt štatná aj hned teraz, je to len tvoje rozhodnutie čomu veríš a to čomu veríš tam investuješ energiu... a enegia pritahuje do života to čo vysielaš..
Ak si to vôbec dočítala , tak ti chcem napísať že chápem ako sa cítiš , ja som bol v podobných problemoch niekolko rokov , a viem že cesta ktorou ideš nemusí mat vychodisko, ak ho tam najdeš tak ti gratulujem, prajem ti hlavne nie aby ta ostatní chápali , aby ta ostatní mali radi, ale aby si sa TY mala rada, pretože jediný na koho maš vplyv aby ta mal rad si ty sama, a ver že vždy bude existovat človek ktorý ta neakceptuje, nema rad a podobne,dalej aby si sa ty chápala a akceptovala že nie každa myšlienka si ty, ty si vedomie na pozadí týchto programov, čital som par pribehov ludi čo mali tažke životne situacie a väčšina z ních nakoci hovorí že ich problémy boli najlepšia vec čo ich v živote stretla, pretože vdaka tomu su štastný , verím že teba čaka niečo podobné , všetko je to na tebe.
ahoj, to že ti odišlo už viac priateľov niečo naznačuje. je dosť možné, že tvoje srdiečko je zranené alebo podvedome komunikuješ niečo čo tých druhých po čase odradí. aby si mohla byť dobrou kamarátkou, v prvom rade musíš mať ty sama v srdci lásku na rozdávanie.
Táto láska - teda tá pravá, pochádza vždy od Boha. Ide o nesebeckú lásku, ktorá prijíma toho druhého aj za cenu, že ťa napr. nepočúva. Boh je pripravený uzdraviť tvoje zranenia, ale ty musíš urobiť prvý krok k nemu. Je to veľmi jednoduché. Proste v duchu mu vylej svoje trápenie, potom skúmaj svoje svedomie či tam nenájdeš niečo čo ťa mrzí - ak áno - tak to úprimne pre ním oľutuj, tiež zo srdca odpusti každému , kto ťa zranil. Ak nevieš teraz odpustiť - nevadí - povedz Bohu že teraz to nevieš, nech ti pomôže. Musíš byť ale k odpusteniu ochotná. Potom k nemu volaj, každý deň v duchu, aby ti pomohol nájsť riešenie - sleduj svoje myšlienky, svleduj čo ti ostatní hovoria, sleduj slová ktoré vidíš napísané cez deň kdekoľvek...Začni si čítať bibliu a premýšlaj. Uvidíš sama, že ti bude prichádzať pomoc. Čo sa týka priateľstva - je tu ešte jedna dôležitá vec. Jediným priateľom, ktorý ťa nikdy nezradí je Boh - Pán Ježiš. On sedí aj teraz vedľa teba, aj keď ho nevidíš, necítiš. V skutočnosti on jediný chráni tvoj život aj ťa miluje ako dokonalý priateľ. Naučiť sa a ním komunikovať trvá určitý čas, ale je to možné - ver mi. Pokiaľ ide o ľudských priateľov - títo majú vždy svoje limity a nebudú nikdy tak dokonale rozumieť tomu, čo sa odohráva v tvojom vnútri, alebo čo cítiš. S tým sa musíš zmieriť, že človek ti nebude nikdy rozumieť dokonale. Iba Boh - pretože on sám stvoril tvoje srdce a on v ňom aj vie čítať, všetko čo v ňom je... Držím ti palce, vykroč k nemu a neboj sa ! :-)
Posielam ešte link na zaujímavý seminár, ktorý by ti mohol pomôcť:
www.youtube.com
...nie je umenie mat vela kamaratov...umenie je mat malo ale takych pravych, ktory budu pri tebe stat aj v dobrom aj v zlom!...na toto treba mysliet..
Ahojky, ja mam 19 :) ak by si chcela popisat, kludne mi napis na marecakovat@gmail.com :)) sice som z vychodneho Slovenska ale tak snad nevadi :D
mrzí ma, že sa trápiš. Tiež som to tak mala, že som mala vždy nejakého kamoša ale postupne sme sa odcudzili a zostali mi 2 priateľky, stálice, s ktorými som ale len dva krát za rok. Niektorí ľudia len prichádzajú a odchádzajú z našich životov. Je to ťažké natrafiť na niekoho verného, kto by nás mal rád. Pravda tiež je, že ľudia všeobecne ťažko znášajú, ak sa im niekto chce vyrozprávať z problémov. človek si musí väčšinu aj tak odniesť sám. Alebo si zaplatí kouča/psychológa, ktorému to povie. Možno by ti aj pomohlo spoznať samú seba, lebo ak si viac introvertná, tak možno aj preto to máš trošku ťažšie. Verím, že raz na pravého priateľa narazíš. Býva to zriedkavé, ako nájsť diamat ale stáva sa. Drž sa.
tiez by som sa viac zacala venovat sebe a uvidis, ze ti to pomoze
Bude to znieť možno kruto,ale začni sa viac starať o samu seba a potom si hľadaj priateľov.Dopraj si potešenie bez ohľadu na prítomnost druhých,ako vidíš opakuje sa ti rovnaký scenár,kde si druhých príliš idealizuješ a pôsobí to tak,že po krátkej dobe sa aj zveruješ a to nezvykne dopadnúť dobre. Pravdepodobne si ešte vo veku 15-21 čiže plus puberta k tomu,nezávidím. Keď si budeš sama vedieť zabezpečiť potešenie potom aj správni ľudia prídu :)
