Ahojte. Chcela by som si prečítať vaše názory. Žijem s priateľom cca rok, dokopy sme spolu 2 roky. Ja som za ním prišla z iného mesta, kde som študovala na VŠ, z môjho rodného kraja. Tam mám rodinu, kamarátov, zanechala som tam aj prácu v odbore. Prvé mesiace sa mi v novom meste nedarilo, mala som tam len jeho, nemala som ani poriadnu prácu a cítila som sa opustená. Neskôr sa mi ale pošťastilo nájsť si prácu s jeho pomocou, ale začala pandémia a s ňou aj práca z domu. Pravidelne chodím domov a on mi to začal vyčítať, že chodím domov k našim. On tiež často chodí za svojimi rodičmi, na byte sa necíti až tak dobre. Jeden čas som chodila s ním k jeho rodičom na dom, ale až tak dobre sa tam necítim. Sme dosť rozdielne povahy, on je ambiciózny a ide si za kariérou a ja som skôr citlivejšia, veľmi vnímavá a úzkostná povaha. Spoločných kamarátov nemáme. Neviem čo ďalej, pociťujem čoraz viac prekážok a dávam si za vinu, že nám vzťah nefunguje, že je to mnou. Je pre mňa ale ťažké sa úplne prispôsobiť jeho životu. Navrhovala som mu, že by sme mohli začať žiť niekde bližšie k môjmu domovu (na polceste), ale to úplne zatrhol, on chce aby to bolo podľa neho. Čo si o tom myslíte?
Čo ďalej? PS: nerozhodná
vo vztahu treba robit kompromisy, pokial je to clovek ktory to nevie, rataj s tym aj do buducnosti, ze sa nebude chciet prisposobit a podla toho sa rozhodni co dalej
Je mozne, ze k sebe nepatrite, ale to vsetko ukaze cas, toto co medzi sebou mate to si treba najskor odkomunikovat medzi styrmi ocami
mali by ste sa o tom otvorene porozpravat a dohodnut sa na niecom.
To by si bola blba, keby si sa uplne iba jemu prisposobila. Vztah je o prisposobovani ale z obidvoch stran a nie iba z jednej!
tak ale potom si s nim co len kvoli tvojej pohodlnosti.. prepac ale tak mi to proste pride. nemas sa podla mna coho bat, ak si v tom vztahu nestastna, treba z neho vyjst von. isto sa postavis na nohy tak, aby si bola v pohode
Keby Ťa nemal rád, nešiel by k Tebe k psychológovi. Ale ak máš pocit, že Ty ho dosť nemiluješ, neostávaj s ním len preto, že sa bojíš samoty. A k svojím rodičom chodievaj tak často, ako sa Ti chce.
A ešte k tomu dodám, že keďže som s nim už skoro 3 roky, tak mám strach, že ak by sme sa rozišli, ohrozím tým svoju psychickú pohodu, svoju identitu. Bojím sa, že sama nebudem vedieť fungovať, ale aj z predstavy, že by sme boli manželia a mali deti mám obavy, ako by sme to zvládli. Je to normálne, poznáte niekto tieto pocity? Zamýšľam sa, či to nie je len mnou, alebo sme len naozaj takí odlišní, preto to neklape, aby sme boli spokojní.
Pripomínam sa opäť, ako sa to posunulo... Boli sme spolu na sedení u psychologicky a viedla s nami rozhovor. Akože vyhodnotila, že sme úplne odlišní, on že je typický racionalny chlap. Mne vysvetľovala, že by som sa mala menej báť, keď som s nim na turistike, aj celkovo že byť viac odvážna, keď s ním trávim čas. Čo mi bolo nepríjemné - keď priateľ pred ňou rozprával o mojej rodine, že sme všetci takí stresujúci/uzkostní atď, a že keď by on mal deti, že takým uzkostnym ľuďom by ich ani nedal (akoze mojim rodicom)... Akosi som sa nevedela na tom sedení pred tým ohradiť... Ďalšia vec je aj to, že beriem antidepresiva, tak som trochu stlmena vďaka nim reagujem flegmatickejsie v konverzácii, ale niekde vnutri ma to trápi. Raz mi psychologicka povedala aj to, že podľa nej to je u mňa obsesivne, ale neviem...
S tymto chlapom nebudes stastna, utekaj od neho kym nemate dieta. Moja kolegyna mala tiez takehoto bezcitneho, mala chronicky zapal mocoveho mechura a potom jej zistili nejaku cystu na oblicke. A ona mala strasne bolesti a ten jej jej povedal, ze ma vsetky choroby sveta a ma jej s tym dat pokoj. A to vtedy uz bola tehotna a bolo ohrozene ich dieta ale jemu to bolo uplne jedno. Samozrejme ze sa za kratko rozisli.
dobre si premysli, či chceš takýto vzťah naďalej ťahať. niekedy je lepšie skôr to ukončiť ako čakať, že to bude lepšie
