Chcem pracovať no musím ticho sedieť

Príspevok v téme: Chcem pracovať no musím ticho sedieť
DeMes

Ani neviem kde začať, toto je problém s ktorým bojujem už ako som vstúpila do pracovného života. Po škole som sa zamestnala ako psychologička v jednom zariadení cez projekt. Tu však psychológ už bol, kmeňový, a ja som nemala čo robiť, keďže mal všetkých klientov on (je to soc. zariadenie pre deti čiže klientela sa tu mení veľmi málo, väčšinou dieťa príde a je tu do 18náskty a stále plný stav, čiže žiadny noví klienti). Kolega mi odmietol zveriť niekoho, ani po supervízií nesúhlasil, keď som dala výpoveď, lebo však nebudem pracovať niekde, kde musím sedieť v kuchyni lebo nemám ani svoj priestor a celý deň ani žiadnu prácu, sa mi kolega priznal, že mi nedal klientov lebo sa bál konkurencie a že príde o prácu ak by som si získala sympatie detí. Zo začiatku som sa aj snažila robiť skupiny, prevencie, všetko márne. Vždy bol proti mne a robil mi peklo, zakazoval mi robiť veci, robil zle a toto som vydržala rok. Nadriadení sa k situácií staval benevolentne, vyjadril mi sympatie ale nič neurobil. Našla som si druhú prácu a ja nechápem. Síce už mám kde sedieť ale som tu tretí mesiac a k ničomu ma nechcú pustiť. Snažím sa, pýtam sa, prosím sa. Opäť mi kolegyňa sľúbila, že ma už konečne dnes zoberie pozrieť sa na vyšetrenie (testy s ktorými pracuje už mám naštudované len v praxi to potrebujem vidieť, aby som to mohla začať robiť) a zas sa na mňa vykašlala. Robí to stále. Keď sa jej spýtam že by som to rada videla či môžem tak vždy no veď hej veď uvidíme a zatiaľ vždy nič. Ja som opäť na detašovanom pracovisku, čo viem, v hlavnej budove kolegyňa čo nastúpila v ten istý deň ako ja už sama vyšetruje klientov. Ja opäť len sedím, snažím sa, prosím a nič z toho. Ja už fakt neviem ako mám postupovať. Ísť za šéfom a pýtať sa jeho? Len tu je riziko, že potom si kolegyne znepriatelím a som s nimi v jednej budove. Alebo ticho trpieť a čakať a snažiť sa, možno sa niečo zmení? Len som z toho strašne frustrovaná a nenaplnená, ja to naozaj chcem robiť. Prosím poraďte, stretli ste sa aj vy s niečím takým v práci

ovomaltine

Praveze si to dala, gratulujem ti.
Kebyze sa chces trenovat v diagnostikovani a da sa to aj online, myslim, ze tu by bolo "materialu" dost.

DeMes

Ďakujem za rady. Poradila som sa aj so ľuďmi ktorí sú v brandži už dlhšiu dobu. Jednoznačne v pondelok pôjdem za vedením a poviem že nemôžem realizovať to, čo mám v pracovnej znluve. Rada by som bola prínosom no není mi to umožnené. Márne som si myslela že sa niečo zmení. Ked riaditeľka zatlačila na kolegyňu prečo nediagnostikujem, dala mi jedného klienta vyšetriť. Zvládla som to bez problémov keďže v strede vyšetrenia vydela že mi to ide a nechala ma samú. No urobila to preto aby riaditeľke zalepila oči. Tento týždeň keď sme si plánovali činnosť (ona ako vedúca oddelenia má mne prideľovať klientov) mi opäť kázala napísať si do plánu na každý deň nejaké štúdium materiálov dokonca jedeň deň mi kázala si napísať niečo, co už mám hotové a opäť žiadny klient na vyšetrenie. (máme diagnostikovať minimálne 3 klientov za týždeň). Plus na koľko máme ako som spomínala len jeden diagnostický materiál, mali by sme sa striedať, robia to tak všade. Ona namiesto toho aby mne pridelila robotu si na deň dala aj dve diagnostiky. Ja zas mám sedieť a robiť sekretárku. Takže som sa rozhodla to riešiť s vedením. Tiež mi bolo povedané keď som sa pokúšala na pracovisku obhájiť (jednaju so mnou ako s handrou, štýlom "tieto stoličky tam ponos, toto v skalde potrieď" žiadne prosím nič, ako keby som nebola ich kolegyňa ale pomocníčka. Keď som sa skúšala ohradiť lebo už to zašlo do poníženia že som spomalená a podobne mi kolegyňa povedala na moju obhajobu "Ako tovak sa takto ideš správať ja s tebou nebudem spolupracovať. Musíš byť úplne pokorna. To u mňa doma všetci vedia že keď ja som nervózna a mám zlý deň tak majú byť ticho a ty sa to tiež nauč". Ako mám nervy v prdeli, už to zachádza priďaleko. Keď idem ráno do práce mám extrémne kŕče v žalúdku. Takže nech sa deje čo sa má v pondelok som sa rozhodla to riešiť držte palce

snejty

Taketo veci nie su v kompetencii uradu prace. Ak by aj nasla nejaku instituciu, co toto riesi (co osobne pochybujem ze taka existuje), tak sa to rozchyri a novu pracu uz nenajde.

Cliattsi

A nikomu nic dopredu nehovor, ze to ides urobit. Proste to urob. A zrazu kolegyne akoby mihnutim carovneho prutika budu vediet co maju robit...

Cliattsi

Ja by som sa tvojho riaditela na tvojom mieste opytal:" Pan riaditel, aky mate nazor na to, ze ma kolegyna psychologicka nepusta robit si moju pracu? Prisla som sem na to, aby som sa nadalej zdokonalovala a naberala skusenosti. Mohol by ste to prosim vas s mojimi kolegynami prebrat? Lebo ja tu takto nemozem iba  existovat a nepracovat a prizerat sa ako ostatne kolegyne pracuju. Takto sa nikam nedostanem."

Od jeho reakcie bude zavisiet dalsi tvoj postup. Bud sa to zmeni, alebo ked sa nezmeni, bud zostanes tam, kde si, alebo zmenis miesto, alebo slapnes na plyn a nahlasis trebars na urade prace - inspektorat prace mobing na pracovisku. :-).
Pridas teda trochu do kotla a potom uvidis, ako sa tieto zienky zo svojho stereotypu rozhybu.
Pride tam uradnicka a ukazes jej vysledky tvojej prace za celu dobu co si tam a dovody, preco ziadne vysledky nemas.
Ty vlastne ani nemozes moc stratit, viac menej len ziskat.

Na to co si pomyslia sa skus vykaslat. Panicky budu mat zaznam na urade prace, ze sa u nich nieco nekale deje a uvidis, nebudu mat slov. Lebo aj oni budu musiet vysvetlovat, a nie ze zavriet sa do kancelarie. LEBO ZRAZU NIEKTO KONAL INAK AKO TÍ, KTORÍ TAM BOLI PRED NÍM.

Cliattsi

poznam tieto pocity a neznasam ich. Mala by si to vysvetlit riaditelovi, ako to je. A ten by mal vyhodit odtial ludi, ktori tam nemaju byt. A to je cele.

DeMes

Ďakujem za všetky rady. Mojim cieľom je pracovať sama na seba len ešte dokončujem terapeutický výcvik a to chvíľu potrvá. Zatiaľ sa musím nejak živiť. Zisťovala som si informácie od kolegýň pracujúcich pod firmou ale na inom oddelení. Povedali mi že sa 2 ženám na mojom pracovisku zatiaľ podarilo vyhnať každú mladú psychologičku ktorá nastúpila. Ja sa tam vraj zatiaľ držím najdlhšie. Zašlo to už tak ďaleko, že sa riaditeľ dopytuje prečo nevykazujem žiadnu činnosť a nákazal mi diagnostikovať, teda mojej školiteľke a divil sa prečo to nerobím. Keď sa to dozvedeli kolegyne z môjho pracoviska a najmä staršia kolegyňa ktorá mi veci "vysvetľuje", zamkli sa v kancelárii a pomerne nahlas (šepkali ale ja som ich počula) vymýšľali čo mi dajú na rýchlo robiť alebo kde ma pošlú aby som nediagnostikovala. (staršia kolegyňa nemôže prežiť že mám diagnostikovať na koľko bola zvyknutá 20 rokov to robiť len ona a teraz by sa musela prispôsobiť i mne pretože by sme si museli striedať diagnostické pomôcky, ktoré sú len jedny. Dalo by sa to na koľko ona máva tak dvoch klientov za týždeň a v dni keď nevyšetruje by som mohla ja. Toto však ona nevie prežiť, že by sa mala s niekým deliť. Oni na pracovisku si predstavovali že si zo zamestnankyne na mojom mieste urobia doslova sekretárku ktorá otvára rodičom, meria teplotu presádza kvety (i to som robila) Posielajú ma zvyčajne s liečebnou pedagogičkou robiť aktivity, ktorá sa s deťmi prevažne učí a nedovolí mi nič robiť len sa pozerať (vraj ja na to nemám žiadne školenie ani nič a ona to už vie, ja sa mám len pozerať lebo to neviem (nedá mi ani prečítať materiál tak od kial to mám vedieť. Ja som tam len "toto odnes, zanes, podrž" Ak sa pripojím do diskusie alebo niečo poviem hneď ma zahriakne nech som ticho, nech zmiznem, nereagujem. Už som fakt zúfalá. Najnovšie ma začala urážať že sa jej javím spomalená že jej ide na nervy aká som strašne pomalá. Už si v ničom neverím a zlyhávam i v bežných činnostiach. Fakt neviem. Viem som psychologička ale toto je moc)