Ahojte.
Mám 24 rokov, študujem a žijem roky v samote. Do veľkej miery v skutočnej, trávim málo času s ľuďmi mimo najužšieho rodinného kruhu, no predovšetkým v samote na psychickej úrovni. Necítim zo žiadnej strany porozumenie, prakticky odjakživa.
V osobnom živote ma trápia vzťahy, respektíve nevzťahy. Mám 24 a žiaden som nemal. Ani sex, pusu, blbé držanie sa ruky, nič. Ako mladého chlapa ma to pochopiteľne štve a som z toho často sklesnutý.
Posledných pár rokov som si prechádzal depresívnym obdobím, kedy sa mi to zdalo až nedosiahnuteľné, teraz by som chcel aktívne pozerať za zmenou, ale neviem ako. Som skôr introvert, ktorý potrebuje v živote aj kúsok ticha, relatívne uzavretá osoba, no chýba mi spoločnosť. Postupom času kopa dávnejších priateľstiev ochladla, ľudia odcestovali, životy sa pomenili. Škola mi žerie väčšinu voľného času a v spojitosti s ňou ma trochu štve i fakt, že by som sa najradšej osamostatnil, ale momentálne na to nie sú prostriedky. Ako začal semester, tých pár dní som sa medzi ľuďmi, väčšinou ženami, spolužiačkami, cítil fakt dobre, až nezvykle sebavedomo. To v minulosti hádam nikdy nebolo.
Ale korona.
Nejde len o ňu, je to dlhodobé, ale moju snahu byť v kontakte s ľuďmi a prípadné hľadanie šťastia s niekým mi neuľahčuje. A zoznamovanie cez internet v mojich očiach za veľa nestojí. Myslím, že nevyzerám nejak extra zle, nie som zlá spoločnosť a časom sa učím byť sebavedomejší, čo mi v minulosti chýbalo, ale že absolútne. Žiaľ, nevidím východiská. A láska mi prirodzene chýba, v zmysle vzájomného porozumenia, i fyzična.
Je to taký večerný výlev, akých by tu každý našiel kopu, no asi chcem kúsok osobnej spätnej väzby, ktorá mi od sveta chýba.
Pekný večer :)
